Spomienky na nájazdy banderovcov ešte nevybledli

31.01.2010 19:20
Johann Anton Hofstetter
Johann Anton Hofstetter (v strede) okresný šéf v poľskom Sanoku, spoločne s ríšskym gubernátorom Hansom Frankom prichádzajú v roku 1943 do kostola. Pozdravujú ich dobrovoľníci divízie Waff en SS Galícia. Autor:

Bandera a národný hrdina? Nepochopiteľné. Otrasné. Tak reagujú na správy zo susednej Ukrajiny ľudia v Zboji, Novej Sedlici, Kolbasove a ďalších dedinách severovýchodného Slovenska. Všade tam vyčíňali po vojne ozbrojené skupiny, známe pod názvom banderovci. Nakoniec musela proti nim zasiahnuť armáda.

Na Obecnom úrade v Kolbasove visí pamätná tabuľa. Nápis v slovenčine, hebrejčine a ukrajinčine oznamuje, že banderovci 6. decembra 1945 brutálne zavraždili 11 poväčšine mladých Židov.

Odhalili tabuľu relatívne nedávno, pred štrnástimi rokmi. „Ten, kto zabúda na tragédie minulosti, môže byť konfrontovaný tragédiami budúcnosti,“ povedal vtedy na pietnom akte profesor Pavol Traubner.

Vraždiace komando prišlo spoza ukrajinskej hranice.

„Oslavovať dnes Banderu a jeho bojovníkov je o to trápnejšie, že ešte žijú medzi nami ľudia, ktorý ten masaker zažili,“ hovorí Ján Danko z obecného úradu.

Bol to krvavý kúpeľ

Žije ešte, hoci s podlomeným zdravím, Juraj Bobela, kedysi sused Mendela Pollaka – v jeho dome sa celá tragédia odohrala. Šiesteho decembra 1945 večer sa tam zišli všetci Židia, ktorým sa podarilo prežiť holokaust.

Boli nielen z Kolbasova, ale aj z Uble, viacerí z nich sa iba nedávno vrátili z vyhladzovacích koncentračných táborov.

„Boli medzi nimi aj pekné dievčatá, viacerí chlapci z dediny mali o ne záujem,“ spomína Bobela

Pollak mal v dome obchod, už chystal tovar, aby ho mohol znovu otvoriť. Starí Kolbasovčania sú dodnes presvedčení, že banderovcom ho musel niekto udať – ten, kto mu závidel, že opäť začne obchodovať.

Prišli s koňmi na dvoch saniach zo strany Uličského Krivého. Najprv si vypýtali večeru, a keď sa najedli, začali mužov strieľať a ženy znásilňovali. Napokon zavraždili aj ich. Akoby zázrakom zostala nažive 14–ročná Heňa Jakubovičová. Prežila však taký šok, že sa z neho nikdy nespamätala. Príbuzní jej zariadili vysťahovanie do Ameriky, odvtedy o nej nepočuť.

„Dievča spadlo počas streľby pod posteľ a prikrylo sa perinou, to ju zachránilo,“ myslí si Bobela. Ľudia v susedstve počuli, čo sa deje u Pollaka, ale do jeho domu sa odvážili zájsť až ráno. Uvideli tam krvavý kúpeľ. V Uličskom Krivom žije Gizela Lipovská, ktorá prešlo peklom Osvienčimu, patrila medzi pokusné osoby v experimentoch doktora Mengeleho. Domov sa vrátila rôznymi okľukami až v januári 1946. „Možno som mala šťastie v nešťastí, možno som sa tak vyhla masakre v dome Mendela Pollaka,“ povzdychne si 87–ročná Lipovská.

A čo hovorí na posmrtne oslavovanie Banderu a jeho hrdlorezov? Povie iba: „Nuž, takýto svet teraz nastal…“

Nenávideli Židov a boľševikov

Masaker v Kolbasove nebol ojedinelý prípad. V Uliči sa stali obeťami banderovcov štyria Židia. Dvoch kresťanov zavraždili v Novej Sedlici. Časté boli vtedy rabovačky v severovýchodnom pohraničí. Iste, nie všetky výčiny možno pripísať na vrub oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ako sa ofi ciálne nazývali. Ich antisemitizmus a fanaticky antikomunizmus bol však povestný.

Slovenský historik Marek Syrný pripomína, že podľa pokynov vedenia UPA sa jej oddiely síce mali na našom území správať slušne, ale prax bola nezriedka iná. „Našli sa velitelia a skupiny, ktoré sa dopúšťali násilia na obyvateľstve, čo im nechcelo vydať potraviny alebo poskytnúť informácie a ich aktivity sa dokonca spájajú s vraždami z rasistických dôvodov.“

V septembri 1947 v operácii pod kódovým označením Akcia B zasiahli proti oddielom UPA regulárne jednotky československej armády. Bolo to naposledy, čo bývalý spoločný štát nasadil ozbrojené sily na ochranu svojho územia. (V auguste 1968 zostalo vojsko v kasárňach.)

Podľa zistení českého historika Karla Straku bolo nasadených vyše 13–tisíc vojakov armády, ale aj pohraničné útvary ZNB a dokonca nanovo sformované oddiely partizánov. Banderovcov v tom čase vytláčala zo svojho územia poľská armáda a Červená armáda im bránila vrátiť sa späť na Ukrajinu. Skrátka, nemali šancu.

Stepan Bandera

Stepan Bandera
Stepan Bandera

Narodil sa 1. januára 1909 v Halyči, v Starej Uhrini, vo vtedajšom Rakúsko–Uhorsku. Mal 20 rokov, keď sa stal v roku 1929 členom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a o päť rokov neskôr sa podieľal na atentáte na poľského ministra vnútra Bronislawa Pierackého.

Trest smrti mu zmenili na doživotie a z väzenia ho prepustili nemeckí nacisti po porážke Poľska. V tom čase sa OUN rozdelila na dve krídla a Bandera viedol pronemeckú frakciu.

Krátko po napadnutí ZSSR Hitlerom (1941) pôvodne z podnetu Berlína vyhlásil Bandera nezávislý Ukrajinský štát. Neskôr tento krok odmietol napriek nátlaku Nemcov odvolať a tak tri roky strávil v koncentračných táboroch. Jeho hnutie však fungovalo a v roku 1942 dokonca vznikla Ukrajinská povstalecká armáda (UPA). Jej príslušníci na niektorých miestach spolupracovali s Nemcami, inde s nimi bojovali.

UPA brutálne vyháňala aj Poliakov z dnešnej západnej Ukrajiny. Podľa niektorých zdrojov zahynulo pritom až 150– tisíc ľudí. Po zvrate vojny, po bitke pri Stalingrade, hlavným nepriateľom UPA sa stala Červená armáda a sovietska tajná služba NKVD.

Boj ukrajinských nacionalistov so sovietskymi úradmi trval v niekde až do začiatku 50. rokov. Časť z nich sa po vojne pokúšala prebiť cez vtedajšie Československo na Západ, ale väčšinou neúspešne. Bandera unikol do západného sektora Nemecka, ale v októbri 1959 ho v Mníchove zavraždil sovietsky agent Bogdan Stašinskij, ktorý neskôr prebehol na Západ.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk