Muž s novým srdcom sa už neponáhľa

Navonok je Michal Haburaj človek ako každý iný. Päťdesiatjedenročnému tesárovi zo Sniny však v hrudi už druhý rok bije srdce od neznámeho darcu. Výnimočný je aj medzi ľuďmi, ktorým na Slovensku transplantovali tento životne dôležitý orgán. Bol totiž stý v poradí.

01.02.2010 12:00
Michal Haburaj Foto:
Michalovi Haburajovi dnes pripomína transplantáciu srdca jazva na hrudi.
debata

Všetko sa začalo pred šiestimi rokmi. „Pracoval som v Prahe a naraz mi prišlo zle. Obliala ma horúčava, pálilo ma v hrdle, vypýtal som sa k lekárke. Dala mi síce nejaké tabletky, ale veľmi nepomohli. Preto som poprosil majiteľa firmy, že potrebujem ísť domov k lekárovi, lebo sa zle cítim. Zobral ma do Sniny, po vyšetreniach na EKG a sonografii ma hneď zobrali do nemocnice,“ vraví Michal Haburaj o chvíľach, ktoré mu zmenili život.

V košickej nemocnici mu neskôr oznámili, že jeho srdce nie je v poriadku. „Zaskočilo ma to, lebo nikdy predtým som problémy so srdcom nemal. Potom sa to ťahalo štyri roky a ten posledný bol najťažší. Bol som viac v nemocnici ako doma,“ spomína. Mal problém so zväčšujúcim sa srdcom, ktoré akoby sa obracalo nabok.

Nasledovala transplantácia srdca v bratislavskom Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Na nové srdce čakal takmer rok, vhodný darca sa našiel doslova v hodine dvanástej. Lekári robili, čo mohli, ale už mu nedávali veľkú nádej. Rodina sa pripravovala na najhoršie. „Lekári mi vraveli, že pôvodné srdce by vydržalo možno hodinu, dve, možno deň, možno týždeň a zlyhalo by,“ opisuje dramatické okamihy muž s novým srdcom.

Nakoniec dostal východniar druhú šancu. „Viem len, že srdce mám od tridsaťštyriročného muža z Košíc. Dostal porážku, odmalička mal vraj problémy, bol odkázaný na pomoc druhých,“ tvrdí Haburaj. Informácie o darcoch lekári neposkytujú z etických dôvodov, ale aj preto, že v minulosti boli aj prípady vydierania.

Haburaj sa však teší z toho, že vďaka „novému“ srdcu môže žiť ďalej. „Podľa slov lekárov napriek tomu, že je menšie, ako moje pôvodné, je výkonnejšie,“ vraví s úsmevom Sninčan. Laikovi sa môže zdať, že so srdcom od mladého človeka môže podávať vysoké výkony, ale opak je pravda. „Môžem robiť všetko, čo chcem, ale pomaly. U svokry som menil krytinu na streche mesiac, za normálnych okolností by mi to trvalo možno týždeň,“ vysvetľuje Haburaj.

Teraz je na invalidnom dôchodku. Keďže ani manželka nemá prácu, musia vyžiť z mála, ktoré majú. „Spolu máme príjem okolo 350 eur, ja dostávam 270 eur. Z toho 20–30 eur miniem na lieky, potrebujem auto aj telefón na komunikáciu s lekármi. Na byt treba mesačne takmer 200 eur, po zaplatení všetkého ostáva na živobytie pre dvoch sto eur. Uvažoval som, že by som si privyrobil. Kvôli zdraviu však môžem zobrať napríklad len prácu strážnika, ale nikto ma nezoberie. Len čo sa dozvedia, aký mám zdravotný problém, nemajú záujem,“ povzdychol si.

Oporou sú mu manželka a traja synovia, zaujímajú sa oňho aj kamaráti a bývalí kolegovia. „Predtým som bol ako ostatní, stále som sa niekam ponáhľal. Teraz, keď som sa vlastne druhýkrát narodil, už vnímam svet inak. Snažím sa robiť veci pomaly, veď mám čas,“ zamyslel sa Michal Haburaj.

debata chyba