SDKÚ do volieb nepovedie Dzurinda

Dzurinda uviedol dva dôvody, ktoré ho k takémuto kroku viedli. Prvým je, že si myslí, že volebná kampaň by mala byť o ľuďoch a o ich problémoch, druhým zas presvedčvenie, že tým prispeje k stmeleniu demokratickej opozície.

Diskutujte: Dzurinda nebude kandidovať do parlamentu – čo si o tom myslíte?

Naďalej však ostáva šéfom SDKÚ, o tom kto bude lídrom do volieb vraj rozhodnú primárne voľby. „Som v najlepších rokoch, nikdy som sa na voľby tak netešil, ako teraz. Na vaše otázky budem naďalej trpezlivo odpovedať. Nie však na Ficove. On bude skladať účty, nie my,“ povedal.

Premiéra vyzval na televíznu diskusiu. „Rád by som sa rozprával s Robertom Ficom o praní špinavých peňazí,“ povedal. „Nech si vyberie deň, hodinu i televíznu stanicu. Nech sa mi ukáže na oči,“ dodal Dzurinda.

Pre svet reformátor, doma neobľúbený

Rozhodnutie Dzurindu prichádza niekoľko dní pred jeho 55. narodeninami a v čase, keď SDKÚ čelí v súčasnosti kritike za sporné financovanie, do ktorého boli údajne zapojené aj firmy so sídlom v zahraničí. Politik, ktorý je v cudzine vnímaný ako reformátor, no na Slovensku medzi obľúbené osobnosti nepatrí, bude mať narodeniny vo štvrtok.

Dopravný inžinier a maratónsky bežec sa dostal na špičku politickej moci v roku 1998. Dlhoročný člen a podpredseda Kresťanskodemo­kratického hnutia bol vtedy zvolený za lídra „antimečiarovskej“ Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Na konci toho istého roka síce SDK vo voľbách Mečiarove Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) neporazila, podarilo sa jej však získať podporu pre svoj kabinet, do ktorého čela zasadol práve Dzurinda. Tomu sa funkciu premiéra podarilo obhájiť aj v roku 2002, napriek tomu, že ani vtedy nezískala ním založená Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) viac hlasov než HZDS.

Slovensko doviedol do EÚ i do NATO

Dzurinda stál na čele vlády sedem rokov a osem mesiacov, čo je viac než ktorýkoľvek iný slovenský premiér. Za tú dobu sa jeho dvom koaličným kabinetom podarilo zlepšiť obraz krajiny v zahraničí, poškodený za predchádzajúcej éry Vladimíra Mečiara. Slovensko, kde niekoľko rokov po sebe úspešne prebiehali integračné procesy, sa na jar 2004 stalo členom Severoatlantickej aliancie (NATO) a vstúpilo do Európskej únie.

Dzurindov tím presadil sériu opatrení s cieľom zlepšiť stav štátnych financií a zatraktívniť krajinu pre zahraničných investorov. Kabinet okrem iného zaviedol rovnú daň, presadil nepopulárne zmeny v sociálnom a zdravotnom systéme a zmenil spôsob, ako si občania sporia na dôchodok. Aj vďaka tomu mohlo Slovensko iba ako druhá postkomunistická krajina vlani prijať spoločnú európsku menu.

Napriek hospodárskym a zahraničnopoli­tickým úspechom je Dzurindove pôsobenie na čele vlády predmetom rozporuplných hodnotení. Čiastočne ide o dôsledok reforiem, v ktorých síce rad medzinárodných organizácii videl vzor pre ďalšie štáty, doma však dopady týchto opatrení narážali na odpor časti verejnosti.

Problémy tiež vyvolal štýl Dzurindovho vládnutia v jeho druhom funkčnom období. Koaliční partneri sa sťažovali, že predseda vlády má tendenciu jednať autoritatívne a pri presadzovaní svojich návrhov sa neváha v parlamente oprieť o hlasy HZDS.

Vzťahy vo vládnej koalícii i vo vnútri Dzurindovej SDKÚ sa postupne zhoršili natoľko, že kabinet v roku 2003 stratil väčšinu v zákonodarnom zbore. Od tej doby prežíval vďaka podpore nezávislých poslancov, pričom existovalo podozrenie, že vláda ich hlasy kupuje.

Problémy, ktoré sa v priebehu Dzurindovej éry nahromadili, pomohli v roku 2006 k volebnému víťazstvu strany Smer-sociálna demokracia Roberta Fica. Pravdepodobnosť, že sa Dzurinda po tohtoročných voľbách stane opäť premiérom, je podľa prieskumov verejnej mienky nízka. Jeho SDKÚ v preferenciách na vládnucich sociálnych demokratov výrazne stráca a expremiér musí navyše vysvetľovať financovanie vlastnej strany v minulosti.