Začalo sa to vyháňaním z kaviarní, skončilo deportáciami

Holokaust sa nezačína plynovými komorami ani deportáciami. Na začiatku "konečného riešenia" židovskej otázky na Slovensku boli rôzne diskriminačné opatrenia. A neprestajné testovanie zo strany odhodlaných na všetko - kam až môžu zájsť. Presne tak postupovali aj pred 70 rokmi.

21.02.2010 12:54
Protižidovské nápisy Foto:
Protižidovské nápisy mali nahnať "nepriateľom národa" strach. Pomaľovaný dom bol v Seredi.
debata

V polovici februára 1940 začali gardisti obchádzať bratislavské kaviarne a vyháňať z nich Židov. Kto odmietol z podniku odísť, toho fyzicky napadli. Vedúcim prevádzok prikázali vyvesiť do výkladov oznamy: Židia nevítaní a Vstup Židov nežiaduci. Majiteľov kaviarni a hostinských zároveň upozornili, že budú bedlivo sledovať, kto a ako sa odteraz bude k Židom správať.

Podľa zistení historika Petra Sokoloviča z Ústavu pamäti národa išlo o svojvoľné konanie niektorých nižších veliteľov Hlinkovej gardy. Pravdepodobne s tichým súhlasom hlavného veliteľa – Alexandra Macha.

V tom čase vrcholili spory medzi Hlinkovou gardou a ľudovou stranou o smerovaní štátu. Gardistom sa nepozdával najmä pomalý postup v riešení takzvanej židovskej a českej otázky. Mach vyhlásil: „Rok 1940 musí byť rokom gardistickým, rokom pokračovania slovenskej revolúcie.“ Na porade okresných a župných veliteľov HG v Trenčianskych Tepliciach vysvetlil, že „revolúcia bude trvať, dokiaľ nebude poriadok“.

Vo februári však „umiernení“ v HSĽS mali ešte silu. Ministrom vnútra bol vtedy Ferdinand Ďurčanský, ktorý súčasne šéfoval diplomacii mladého štátu. Na jeho žiadosť Ústredňa štátnej bezpečnosti (politická polícia) poslala Machovi list s upozornením, že počínanie gardistov v bratislavských lokáloch vyvolalo verejné pohoršenie. V mnohých prípadoch aj „kresťania“ na protest húfne opúšťali kaviarne, uvádzalo sa v liste.

ÚŠB vyzvala velenie gardy, aby s akciami tohto druhu prestalo. Dvadsiateho februára nasledoval príkaz odstrániť potupné oznamy z výkladov bratislavských kaviarní. V ten istý deň podal Mach demisiu s ďalekosiahlym zámerom. „Cieľom Macha a Tuku bolo zaviesť na Slovensku istý variant nemeckého nacizmu uspôsobený na domáce pomery,“ tvrdí Sokolovič." „Na to potrebovali buď prevrat, alebo vládnu krízu.“

Tiso však Machovu demisiu vtedy neprijal. Údajne pochopil, že odstúpenie Macha by privolalo nemecký zásah. Čo sa však neudialo v zime, stalo sa v lete 1940 v Salzburgu, Slovenskí radikáli tam na stretnutí s Hitlerom dosiahli zvrat domácej politiky a začali v nej udávať tón.

Dostali do rúk zbraň – lopatu

Takzvaní umiernení boli za „postupné“ riešenie židovskej otázky. Keď prešovskí gardisti vytýčili heslo Židia z korza von! a bránili im zdržiavať sa v centre mesta, poslalo tam vedenie ľudovej strany ministra Gejzu Medrického, nech im schladí hlavy.

Východniari vtedy kritizovali Bratislavu za zdĺhavé odstraňovanie predstaviteľov „menejcennej rasy“ z verejného života. Vysvetlil som im, že ekonomické záujmy štátu nám nedovoľujú unáhliť sa, spomína v svojich pamätiach Medrický.

Diskriminácia a ponižovanie Židov však čoraz častejšie nachádzali oporu v zákonoch prijímaných Slovenským snemom. Koncom januára 1940 nadobudol platnosť branný zákon. Na jeho základe boli „Židia a Cigáni“ vyradení z brannej moci a nováčikovia nastupovali do 24-mesačnej takzvanej prezenčnej pracovnej služby v peších plukoch.

Medzi prvými takto pred 70 rokmi narukoval aj Bratislavčan Leo Kohút. Svoju skúsenosť opísal na sklonku života v knihe Bola raz jedna ulica: „Nedostali sme do rúk nijaké zbrane – pri jednom rozkaze nám čítali, že našou zbraňou je lopata. A v marci 1940 sme prisahali, že budeme lopatou brániť Slovenský štát.“

Aj na týchto „vojakov“ sa však vzťahovali všetky vtedajšie diskriminačné a perzekučné opatrenia namierené proti Židom. Ak meškala celoštátna legislatíva, prijímali niektoré župy alebo mestá vlastné opatrenia, ba pretekali sa v nich. Napríklad Župný úrad v Trenčíne vydal už v roku 1940 nariadenie, podľa ktorého všetky kúpaliska v župe museli mať označenie „árijsky podnik“, ak mali majiteľa kresťana.

Niektorí horlivci však nečakali ani na vydanie vyhlášky. V Bratislave sa už koncom roku 1939 vyskytli prípady, keď neznámi páchatelia vyháňali Židov z parkov a námestí. Oheň do ohňa prilievala gardistická tlač. Za výčinmi radikálov videla len „živelnú vôľu slovenského ľudu“.

Medzitým začali Židov vyháňať z niektorých povolaní, inštitúcií, celých odvetví. V rýchlom slede za sebou vychádzali vládne nariadenia, ktoré obmedzovali či znemožňovali uplatnenie židovským obchodníkom, sudcom, advokátom, lekárnikom, novinárom. A vo vládnom nariadení o zriadení hudobnej komory v paragrafe číslo 3 stálo čierne na bielom: „Židia nemôžu byť členmi hudobnej komory.“

Mach volal po koncentrákoch

Podľa etnológa Petra Salnera zo Slovenskej akadémie vied niektoré z týchto právnych úprav sa mohli zdať až zbytočné alebo malicherné. „Ako celok však tvorili prvé kamienky mozaiky, ktorá slúžila základnému cieľu – vyradiť Židov zo spoločnosti a pripraviť ekonomické a morálne podmienky na ich neskoršie neporatovanie z územia Slovenska,“ dodáva Salner.

Radikálne fašistické sily však už vtedy snovali plány o koncentračných táboroch podľa veľkého nemeckého vzoru. „Mach už v septembri 1939 podal návrh na zriadenie veľkých pracovných táborov väzenského typu,“ upozorňuje Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. „Vtedy sa tiež objavili viaceré vládne návrhy židovských pracovných táborov.“

Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach... Foto: archív redakcie
Alexander Mach Hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach ako ho verejnosti ponúkala ľudácka propaganda.

Všetko si však žiadalo svoj čas a spočiatku aj hodne taktizovania. Vo februári 1940 začali z iniciatívy Hlavného veliteľstva HG vznikať takzvané židovské pracovné skupiny na odpratávanie snehu a čistenie mesta. Dialo sa to v rámci brannej výchovy. V Trenčíne za túto pracovnú povinnosť nevyplácali Židom nijakú mzdu.

O rok neskôr už vznikli pracovné tábory v Novákoch a Seredi. O ďalší rok prišlo aj na deportácie. A všetko sa začalo tak nevinne: hanlivými nápismi na múroch či vyháňaním Židov z prešovského korza alebo z bratislavských kaviarní.

Dalo sa však tomu zabrániť, keby majoritná spoločnosť, najmä jej neformálni predstavitelia, rozhodnejšie protestovali už proti prvým diskriminačným a perzekučným opatreniam? Otázka je dodnes živá a sú na ňu rozporné odpovede.

Časť duchovenstva, predovšetkým evanjelického, protestovala už proti prvým antisemitským útokom, ale nestretla sa s väčším ohlasom. Napokon, pre každú totalitu je príznačný masový strach.

Spomedzi predstaviteľov rímsko-katolíckej cirkvi, ktorí mali väčšiu autoritu, odsúdil násilnosti voči židovskému obyvateľstvu už v roku 1939 Štefan Zlatoš, profesor bohosloveckej fakulty v Bratislave. Zároveň však privítal zákonné opatrenia namierené proti „inovercom“. Vraj sú iba nápravou krívd, ktorých sa Židia dopustili na slovenskom národe v minulosti.

debata chyba