„Tolerujem pozeranie hokeja s prižmúreným jedným okom. Ale len s podmienkou, že časť ľudí musí pracovať. Tí čo práve nesledujú zápas, musia zaskočiť za ostatných,“ hovorí riaditeľ pobočky Peter Pajser. Podľa neho ide predsa o výnimočný moment. „Olympiáda je len raz za štyri roky a ktovie, kedy bude mať Slovensko opäť hokejový tím, ktorý dokáže zabojovať o medaily,“ dodáva riaditeľ.
Štyria zamestnanci ako prikovaní hľadeli na obrazovku malého televízora, ostatní museli pracovať. Cez prestávky sa na pár minút všetci rýchlo rozutekali k práci. Snažili sa dobehnúť rozvoz tovaru, ktorý zameškali počas tretiny. Okolo ôsmej atmosféra vrcholila. Ľudí v predajni bolo pomenej, aj keď firma ich láka na ceny nižšie až o 30 percent oproti cenám elektroinštalácie v neďalekom obchodnom reťazci s tovarom pre domácich majstrov.
Foto: Ľuboš Pilc
„Koniec. Huráááá,“ zakričal si zamestnanec Jozef Mítický po záverečnej siréne. Zamestnanci sa vyobjímali, potľapkali sa a s úsmevom sa rozpŕchli do roboty. Anmima – veľko- a maloobchod s elektroinštaláciou, spravila hokejovú výnimku pre zamestnancov vo viacerých pobočkách. Firma pôsobí po celom Slovensku a má spolu 70 zamestnancov.
Podobne od rána fungovali televízory či rádiá vo viacerých predajniach či skladoch na Slovensku. Hokej sa však s oduševnením sledoval aj v miestnosti pre vodičov na autobusovej stanici v Bratislave. Hŕstka vodičov na začiatku zápasu sa počas druhej a tretej tretiny rozrástla na asi šesťdesiat povzbudzujúcich ľudí.
„Po skončení rannej autobusovej špičky niečo po pol ôsmej ide už menej spojov. Hokej príde sledovať väčšina vodičov, ktorí pokračujú až neskôr,“ vysvetľuje Roland Bartalos, vedúci dispečingu bratislavského Slovak Linesu. Mnohí prichádzajú len na pár minút a v prestávkach medzi ďalšími linkami zisťujú priebežný stav.
„Už mám čas iba desať minút, 7.20 idem naspäť do autobusu, prímestská linka musí ísť presne. Vždy dobehnem pozrieť len na nachvíľu. Ale celý zápas počúvam v rádiu počas jazdy,“ dodáva vodič Dušan Janoušek. Jazdí na prímestských linkách v okolí hlavného mesta už viac ako dvadsať rokov.
Foto: Ľuboš Pilc
„Ľudia sa pri nastupovaní do autobusu často pýtajú, koľko gólov padlo. A veľakrát sa o hokej zaujímajú aj ženy,“ opisuje Janoušek. Slováci práve v zápase vedú o dva góly. V najlepšom však musí odísť, autobusový spoj sa preložiť nedá. „Aj som zo žartu navrhol, že vymením linku za desať eur, ale nikto sa neprihlásil,“ dodáva s úsmevom Janoušek. Ako odchádzal, Švédom sa podarilo streliť prvý gól. Hneď za ním nasledoval aj druhý.
„Ako je to možné? Veď ešte pred chvíľou som v autobuse počúval a vyhrávali sme,“ nahlas okomentoval zápas ďalší prichádzajúci vodič. Mnohí vodiči pred televízorom stihli zjesť raňajky. Sledovať prišli aj opravári autobusov či údržbári stanice. Keď sa Slovensko dostalo opäť do vedenia, skupina fanúšikov už bola poriadne veľká. Posledné minúty nahlas odratúvali. „Už vydržať iba 4 minúty a 13 sekúnd,“ oznamuje diaľkový vodič Marián. Čas má do deviatej, potom však musí znova sadnúť za volant na linke do Zlatých Moraviec.
V prevahe mužov s napätím sleduje hokej aj jedna žena – Milada Bokorová z oddelenia obchodu a marketingu dopravcu Slovak Lines. „Hore v kancelárii nemáme televízor. A keď ide o takýto mimoriadny zápas, ako je tento na olympiáde alebo na majstrovstvách sveta, vždy si ho rada pozriem,“ vysvetľuje Bokorová, ktorá stála medzi vodičmi. Atmosféra v skupine povzbudzujúcich fanúšikov je podľa nej výborná. „Tipujem, že na medailu určite máme. Ak nezískame zlato alebo striebro, tak bronz áno,“ odhadla na záver.
Obrovský rev sa niesol aj Kafé Sherz
V Kafé Sherz sa v piatok ráno do šiestej pije káva, čaj a pivo aj vodka. Kaviareň má veľké plátno už piatykrát od začiatku olympiády pre ľudí, ktorí si chcú vychutnať hokej. Niektorí pozerajú na hodinky, po skončení musia stihnúť aj iné povinnosti. Pokojné ráno mení na zážitok druhá tretina. Štyri góly, dva slovenské, dva švédske, padajú za sebou ako z výrobného pásu. Takmer výlučne mužské osadenstvo dopĺňajú študentky Daniela z Rožňavy a Mariana z Vranova nad Topľou. „Chceli sme si to vychutnať. Je tu skvelá atmosféra, lepšie, ako by to mal človek sledovať sám,“ vysvetľuje Daniela.
Foto: Jana Morháčová
Na začiatku tretej tretiny vidno na tvárach nervozitu. Keď padne štvrtý gól, ľudia sa hodnú chvíľu objímajú a ruky držia nad hlavou. Komentátor STV práve vysvetľuje, že slovenskí hokejisti vydávajú energiu, ktorá by zatienila aj všetky jadrové elektrárne v Európe. „Niéé,“ Švédi po 38 sekundách znova znižujú dvojgólový náskok Slovenska. V kaviarni už nikto nevie obsedieť, ľudia vstávajú a posúvajú sa čoraz bližšie k plátnu.
„Nepúšťajte ich pred bránku, pozóóór vpravo,“ upozorňuje asi 20-ročný mladík na žltomodré osy pred brankárom Halákom. Posledných pár minút je na infarkt. Asi štyridsať párov očí tlačí ukrajujúce sekundy do rýchlejšie tempa. Ozve sa klaksón. Koniec. Spustí sa obrovský rev.
„Tak na toto nie som pripravený, fakt nie,“ opakuje v nemom užasne po skončení tretej tretiny mladý muž držiac si ruku na čele. Pri predstave, že Slovensko určite zasiahne do boja o olympijské medaily, sa už len usmieva. Vydrží mu to minimálne do soboty rána, keď bude jasné, ako sa skončí slovenský súboj s Kanadou.
Kým študenti vysokých škôl si mohli dovoliť sedieť v kaviarňach či krčmách, žiaci povinnej dochádzky museli do školy. V niektorých však pustili žiakov do telocvične, kde celá škola fandila spoločne. Takou bola napríklad aj spoločná škola Vincenta de Paul v Bratislave.
Kravy bučali, lekári osireli a autobus skoro prešiel na červenú
Mrazivú hmlu preťal tiahly výkrik. Od oponského kravína zaviala ostrá vôňa, strakane načas spozorneli a prestali žuť. Ktosi zreval po druhý raz. Tomáš Kopecký dal Švédom rozhodujúci gól, minirádio až prašťalo od olympijského hukotu a kučeravý dojič Štefan Mateják sa od srdca rozžiaril od bokombrady k bokombrade.
Foto: Andrej Barát
Povzbudzovať hokejistov na dojárni nie je vôbec ľahké. „Mlieko musí tiecť, musí to fičať,“ načahuje sa Mateják za čudesnými hadicami. Na kanadskom ľade sa rozkrúti modrožltý kolotoč. A tu treba umyť cicík, odsať cicík, dezinfikovať cicík a poslať oddojenú zostavu vystriedať. „Poďme, poďme, hybaj, utekaj, nestoj, kade si sa to vybrala?“ nafukuje sa dojič a človek až po chvíli pochopí, že to nekričí na hokejistov.
Územčistý chlap riadi svoj strakatý mančaft, na striedačku sa chodí asi po štvrťhodinke a po dvanástich litroch, desať kráv na pravé a desať na ľavé krídlo. A popri tom zhone dokáže pozorne sledovať vývoj zápasu. „Od začiatku prvej tretiny sme mali kopec pekných šancí, dve lebo tri presilovky, bola to pekná hra. Lenže Švédi majú silných hráčov,“ okomentoval.
Fandenie v kravíne môže byť dokonca až nebezpečné. Keby dojička, odborne ošetrovateľka hovädzieho dobytka, Emília Pukanová mala na hlave prilbu, nemusel by jeden nedávny neférový zákrok skončiť zlomeným zubom. Je tu jedna kravka, ktorá občas protestuje, najmä keď ju dajú na nesprávne krídlo. „Kopla ma. Odvtedy ju voláme zubárka,“ smeje sa Pukanová a Mateják dodáva priezvisko miestnej stomatologičky.
Apropo, lekári to na jednej nitrianskej klinike nemali ľahké. Pacienti nechceli chodiť na vyšetrenia, zhrčili sa pred obrazovkou a starší pán s barlou nabádal mladíka, aby si konečne sadol, pretože nevidí na Demitru, derúceho sa dopredu. Len góly sa tu oslavovali tichšie, predsa len, boli na gastroenterológii.
O pár ulíc ďalej šofér prímestskej linky z Nitry do okolitých dedín takmer preletel aj s autobusom plným fanúšikov na červenú. Tikali posledné sekundy, Švédi odvolali brankára a ďalší šofér takmer zabudol vyraziť na zelenú. Triasla sa s ním celá fábia, dobreže si od vyskakovania neudrel hlavu o strop. A kričal, čo v tej chvíli kričalo celé Slovensko.
Hlasuj za tento článok na -->
