Na Slovensku sa v tom čase už sedem mesiacov nevykonala nijaká poprava. Štefan Svitek, tak sa volal posledný popravený Slovák. Keby sa však súdny proces pretiahol o pol roka, tak vrah zrejme dodnes žije.
Obeťami besnenia tohto 28–ročného muža z Podbrezovej boli manželka a dve dcéry. Rozsekal im hlavy sekerou, lebo sa vraj začali budiť. Tak aspoň uviedol pri výsluchu. Krvavý kúpeľ sa udial 30. októbra 1987.
Podľa súdnych znalcov išlo v prípade Sviteka „o výrazne agresívnu a psychopatickú osobnosť s ťažkými poruchami emocionality, so sexuálnym sadomasochizmom a zoofíliou“. Vrah sa sexuálne ukájal pri manipulácii s mŕtvymi telami. Rozsudok nad vrahom vykonali 8. júna 1989 v Bratislave.
Čubirková bola posledná Slovenka, ktorú zabil kat
Čo sa týka žien, poslednou popravenou na území bývalého Československa bola 23– ročná Češka Olga Hepnarová. V júli 1973 nabehla s nákladným autom na zástavku električiek v Prahe s úmyslom usmrtiť čo najviac ľudí. Zomreli ôsmi, ďalších jedenásť bolo ťažko zranených.
„Trestu smrti sa nebojím a prijímam ho,“ tvrdila Hepnarová po vynesení rozsudku. Pred popravou v roku 1975 však prejavila veľký strach, kládla fyzicky odpor a na popravisko ju museli dovliecť. „Správala sa tam tak, že mi toto moje remeslo zhnusila,“ zveril sa neskôr pražský kat spisovateľovi Bohumilovi Hrabalovi.
Poslednou Slovenkou v rukách kata bola Irena Čubirková z Bolerázu. Tiež vraždila sekerou, ale svojho opitého manžela. Odseknutú hlavu zabalila do čerstvého výtlačku novín a odložila na toaletu vo vlaku, ktorý smeroval z Trnavy do Bratislavy.
„Vždy sa mi vyhrážal, že ma zabije, rozreže a nahádže do záchoda, preto nikam inam nepatril,“ vypovedala pri prvom výsluchu. To sa stalo v decembri 1964. Čubirkovú obesili v Bratislave o rok a pol neskôr.
Neponechať trest smrti ako poistku?
Stojí za zmienku, že posledný rozsudok smrti na území bývalého Československa vyniesol súd 18. októbra 1989. Odsúdencom bol Zdeněk M., ktorý znásilnil a zavraždil 12–ročnú školáčku. Mal vtedy 41 rokov a sedel vo väzení na pražskom Pankráci.
Žiadosť o milosť mu prezident Gustáv Husák krátko pred svojou abdikáciou 6. decembra zamietol. Odsúdenca dali do cely smrti a popravu určili na 27. decembra, ale nekonala sa. Vrahovi nahrala zmena režimu. Trest mu postupne zmiernili na 25 rokov straty slobody.
V januári 1990 začalo platiť akési nevyhlásené moratórium na vynášanie hrdelných rozsudkov. Neprešiel však týždeň, aby v republike niekoho nezavraždili. O zrušení trestu smrti sa preto rozhodovalo veľmi ťažko.
„Vo vláde napokon prevážil názor, aby sa trest smrti ukladal iba celkom výnimočne – za brutálne vraždy,“ spomína Ladislav Košťa, vtedajší minister spravodlivosti. „V zásade sme však boli za zrušenie absolútneho trestu, až na túto jednu výnimku.“
Stanovisko slovenskej vlády bolo známe koncom februára – začiatkom marca 1990. Federálna vláda o veci rokovala o tri týždne neskôr a jej odporúčanie bolo pre československý parlament dôležitejšie. Znelo: nahradiť trest smrti doživotným väzením. Medzitým sa v Prahe konala demonštrácia, ktorej účastníci požadovali úplne zrušenie trestu smrti. V určitom chvate prebehla odborná diskusia. Expert na trestné právo Pavel Vantuch z Masarykovej univerzity v Brne navrhoval poučiť sa zo skúseností štátov, ktoré absolútny trest vo svojom zákonodarstve majú, ale súdy po ňom siahajú veľmi zriedkavo – napríklad v prípade únosov školských detí alebo vraždy rukojemníkov.
„Trest smrti by mal v takomto prípade pre spoločnosť charakter poistky,“ pripomenul Vantuch. Radil tiež načúvať hlasu verejnosti. Tá však bola práve pod silným vplyvom vyčíňania prepustených po Havlovej novoročnej amnestii. Podľa policajných štatistík sa iba na Slovensku dopustili za prvé mesiace 12 vrážd, 30 lúpeží a 13 znásilnení.
V porovnaní s celým predchádzajúcim rokom to znamenalo rast násilnej kriminality o 150 až 200 percent!
Narýchlo sa uskutočnil prieskum verejnej mienky na vzorke 728 ľudí vo veku od 15 rokov z celého Československa. Podľa výsledkov bolo 49 percent za zachovanie trestu smrti, 33 percent – proti a ostatní sa nevedeli rozhodnúť.
Odporúčanie federálnej vlády zrušiť trest smrti zdôvodňoval novinárom Slovák Tibor Böhm, v tom čase generálny prokurátor spoločného štátu. „Pri výkone trestu smrti sa úplne stráca výchovná funkcia, je to len odplata,“ povedal. „Čo je však najzávažnejšie – pri prípadnej zmene rozsudku nemožno následky vykonaného trestu už zmeniť.“
Popravy na zadnom dvore Justičného paláca
V prospech zrušenia trestu smrti u nás hovorili najmä justičné vraždy v zinscenovaných politických procesoch. Len v období rokov 1948 až 1955 uložili československé súdy 257 trestov smrti za politické delikty.
Na Slovensku sa však často popravovalo aj po roku 1945, a to väčšinou za vojnové zločiny a kolaboráciu s nacistami.
Len v Bratislave v tom čase skončilo na šibenici 18 odsúdených. Podľa zistení Pravdy sa koncom roku 1945 vešalo aj v Nitre, Banskej Bystrici a dokonca i v Levoči. „V prvých povojnových rokoch sa popravovalo vonku a šibenicu vlastnila každá krajská väznica,“ tvrdí český historik Jaroslav Vorel.
V metropole Slovenska prebiehali. popravy na zadnom väzenskom dvore v Justičnom paláci a spravidla na úsvite „Stála tam šibenica, osvetlená ponurou žiarovkou, čo v rannej tme a miernej hmle priam strašidelne dopĺňalo javisko celej udalosti.“ V knihe spomienok to uvádza Aristid Jamnický, vtedy obhajca exvyslanca tretej ríše v Bratislave Hansa Ludina. Ani tento šikovný advokát nedokázal zabrániť jeho poprave.
Známym bratislavským katom bol v tých časoch František Appel. Pochádzal z Kútov a raz mu prišlo popraviť kamaráta z detstva, istého krajčíra, ktorý počas vojny skrýval troch Židov. Krajčír sa chcel zmocniť ich majetku, preto jedného dňa všetkých surovo zavraždil sekerou.
Keď spoznal kata, podal mu ruku a povedal: „Francku, sprau to dobre, aby biuo friško po šeckém.“ Appel sa tentoraz prejavil ako majster kat a zlomil odsúdenému väzy jediným trhnutím.
Rada Európy: Bolo by to neprípustné
Po roku 1968 sa v Československu popravovalo už oveľa zriedkavejšie, dva až trikrát ročne, a spravidla za vraždu.
Absolútny trest sa však naďalej vzťahoval takmer na 30 trestných činov. Tieň šibenice defi nitívne prestal dopadať na Slovensko prijatím novely Trestného zákona.
Federálne zhromaždenie ju schválilo v máji s účinnosťou od 1. júla 1990.
Po rozdelení spoločného štátu a vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa obnovenia absolútneho trestu pravidelne domáha najmä SNS. Opiera sa pritom o prieskumy verejnej mienky. Verejnosť nikdy nebola a ani v súčasnosti nie je príliš naklonená zrušeniu trestu smrti.
V roku 1995 požiadala druhá Mečiarova vláda Radu Európy o vyjadrenie k tejto otázke. . „Z pohľadu dodržiavania ľudských práv a základných slobôd je nepochybné, že trest smrti je neprípustný,“ znela odpoveď.
Nebyť toho, ktovie koľkí z odsúdených na doživotie – viacnásobní a brutálni vrahovia – už dnes nežijú. Jozef Slovák, Tibor Polgári, Ján Molnár, Ľubor Masár, Ondrej Rigo?
Poslední odsúdení na trest smrti
Olga Hepnarová popravená v roku 1975
Posledná žena popravená v bývalom Československu. Bola dcérou bankového úradníka a lekárky. Vtedajší prezident republiky Ludvík Svoboda zamietol žiadosť jej matky o milosť.
Zdeněk M. mal byť popravený v roku 1989
Mali ho popraviť v Prahe na Pankráci 27. 12. 1989, o dva dni nato nastúpil do prezidentského úradu Václav Havel, ktorý udelil odsúdenému milosť. Súd mu neskôr uložil doživotný trest. Federálne zhromaždenie zrušilo trest smrti v súvislosti s ratifikáciou konvencie Rady Európy.
Štefan Svitek popravený v roku 1989
Posledný popravený bol z Podbrezovej. Sekerou zavraždil manželku a aj dve dcéry. „Lebo sa začali budiť,“ uviedol pri výsluchu. Popravili ho 8. júna 1989 v Bratislave.
Trest smrti
- v roku 1990 trest smrti ešte existoval a aj sa vykonával v 85 percentách štátov
- iba 15 štátov ho vtedy už nemalo, ďalších 16 ho využívalo len celkom výnimočne
- v ČSSR sa trest smrti podľa zákona z roku 1962 ukladal prevažne za vraždu
- ročne vtedy páchatelia spáchali okolo 100 vrážd, popravili dvoch až troch
- za sedemdesiat rokov trvania Československa bolo na trest smrti odsúdených 1 217 ľudí
- najviac ich bolo popravených za kolaboráciu po vojne (61 %)
- za politické delikty išlo na šibenicu 21 % a za kriminálne činy 18 % odsúdených