„Spomínané harfy z Dračieho srdca sme vyrobili podľa obrázku, ktorý nám tvorcovia filmu poskytli,“ hovorí štyridsaťdvaročný Ladislav Kobliček, ktorý posledné roky žije v Kalinove. Nástroje s čarovnými zvukmi tvorí v dielni v rodinnom dome, kde býva. Ale aj spoločne s otcom Tiborom v Turičkách, kde pred rokmi pričuchol k tomuto umeniu.
Okrem Dračieho srdca mohli diváci ich výrobky vidieť a počuť aj vo viacerých iných historických filmoch, či rozprávkach. Kobličekovci dokážu vyrobiť až zhruba štyridsať rôznych hudobných nástrojov.
Ladislav Kobliček, ktorý pracuje v Novohradskom múzeu v Lučenci, je dôkazom starej múdrosti, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Otec sedemnásťročného Jakuba a jedenásťročnej Terezky má však rád výzvy života a aj preto sa neuspokojil s tvorbou „len“ spomínanej štyridsiatky nástrojov. Asi dvanásť rokov dozadu začal vyrábať aj ďalšie dva, ktoré jeho otec nerobí. Husle a violy.
„Chcel som to skúsiť a chytilo ma to,“ priznáva s odstupom času. Doteraz vyrobil okolo tridsať ľudových a štrnásť klasických huslí a tri violy. „Ich výroba je časovo veľmi náročná. Jedny husle stoja niekoľko mesiacov času,“ priznáva. Každý kus je pritom podľa neho originálom a nikdy sa úplne nepodobá na iný.
No a to jeden z dôvodov, prečo husle vyrába. Ich kvalitu ovplyvňuje mnoho vecí. Hustota letokruhov v javorovom dreve, ktoré je schránkou husľovej duše, či dĺžka jeho sušenia. Najlepší je vraj srbský javor, no kvalitou nesmie zaostávať ani použitý smrek.
Na niektorých Kobličkových nástrojoch hrávajú huslisti na Vysokej škole múzických umení, na iných muzikanti v rómskom súbore Romathan, ďalšie skončili v zahraničí. Tradícia bude zrejme v rodine pokračovať. „Syn Jakubko mi pri práci neraz pomáha, niektoré veci zvládne aj sám, či sa tejto činnosti v budúcnosti aj bude venovať, to záleží iba na ňom. Uvidíme,“ dodáva zručný Kalinovčan.