Kde vás zastihlo oslobodenie Bratislavy?
Začiatkom apríla 1945 som velil rote bývalých väzňov nováckeho koncentračného tábora. Boli sme súčasťou partizánskeho oddielu, ktorý vtedy operoval v oblasti pohoria Veľký Tríbeč. Našimi hlavnými opornými bodmi boli obce Ješkova Ves, Skýcov a Zlatno. Bojovú činnosť sme vyvíjali až do spojenia s postupujúcimi jednotkami Červenej armády. Sovietskych občanov medzi partizánmi prevzalo vojsko, zatiaľ čo nás, občanov obnoveného československého štátu, onedlho prepustili do civilu.
Začiatkom apríla 1945 Nemci utekali aj z vašich rodných Topoľčian. Išli ste sa tam pozrieť hneď po demobilizácii?
Áno, ale z rodiny som už nikoho nenašiel, okrem sestry, ktorá sa náhodou zachránila. A okrem otca, ktorého zachránil riaditeľ nemocnice v Banskej Bystrici Daniel Petelen. Päť mojich súrodencov deportovali ešte v marci 1942 do Osvienčimu a Majdaneku. Ďalších postrieľali koncom novembra 1944 v Kremničke.
Ako vás privítali Topoľčanci?
Dosť neúctivo. Mesto sa zmenilo aj duchovne, mnohí sa vyjadrili, že vraj vrátilo sa nás viac, ako odišlo. Skutočnosť však bola taká, že z približne 2¤800 židovských občanov, ktorí žili v meste pred vojnou, sa vrátilo len 27. Napriek tomu nemali kde bývať, lebo byty deportovaných boli obsadené. Nasťahovali sa teda všetci do domu po bývalom predsedovi náboženskej obce. Skrátka, zistil som, že v Topoľčanoch mi nekynie žiadna perspektíva a pobral som sa preč. Radšej vám porozprávam o tom, ako prežil môj otec, lebo je to svojím spôsobom jedinečná historka.
Prosím.
Môjho otca zaistili po potlačení Povstania. Držali ho najprv v Banskej Bystrici a potom jednej novembrovej noci odvádzali s ostatnými väzňami do Kremničky. Medzi tými, ktorých viedli na popravu, bol aj zvyšok našej rodiny – mama, sestra s manželom, brat s manželkou a tromi malými deťmi.
Boli ste početná rodina?
Boli sme desaťdetná rodina, jedna z najchudobnejších, ak nie najchudobnejšia rodina v Topoľčanoch. Otec mal v tom čase vyše šesťdesiat rokov, Nemci a gardisti hnali väzňov do Kremničky lesnou cestou, otec nevládal a keď dostal pažbou, spadol a zlomil si nohu. Bola hlboká noc a eskorta si nevšimla, že otec zostal ležať na ceste. Ráno ho tam našli obyvatelia Kremničky a odviezli ho na sedliackom voze do banskobystrickej nemocnice. A tam sa dočkal oslobodenia.
To ho tam štyri mesiace skrývali?
Doktor Petelen chcel najprv otcovi vybaviť falošné papiere, ale otec to odmietol. Keď som so svojím menom žil doteraz, chcem s ním aj zomrieť, povedal. Do nemocnice však malo prísť gestapo zisťovať, či tam nie sú Židia alebo ranení partizáni, jej riaditeľ dal preto otca premiestniť do izolačky a na dvere napísať Flektyfus – Škvrnitý týfus. Do knihy pacientov uviedol, že otca si odviezli príbuzní do Topoľčian.
V Kremničke zahynuli aj vaši žiaci z nováckej táborovej školy. Aká to bola škola?
Bola to osemtriedka, ale najprv si musíme niečo povedať o nováckom tábore. Bol jedným z troch, ktoré vytvoril slovenský štát pre svojich židovských občanov. Ďalšie sa nachádzali vo Vyhniach a v Seredi. Mňa do Novák eskortovali po skončení vojenskej pracovnej služby v júni 1942. Tábor vtedy tvorili tri veľké, ostnatým drôtom ohradené objekty a v každom z nich sa nachádzalo okolo tisíc väzňov. Ak odišiel transport do Osvienčimu, tak sa tábor prakticky vyľudnil, čím vznikla možnosť zaplniť ho ďalšími väzňami. Takto deportovali z Novák okolo šesťtisíc osôb.
Všeobecne sa vie, že v septembri 1942 vypravili z nováckej stanice posledný transport. Čo sa tým v tábore zmenilo?
Podmienky sa potom o niečo zlepšili, bol to však tábor nútenej práce. V šestnástich dielňach sa mesačne vyrobil tovar za 1,5 milióna vtedajších korún.
Vy ste však učili v táborovej škole.
Nie, spočiatku som pracoval v uhoľnom sklade a potom v kameňolome. Ktovie prečo, ale tak bratislavské centrum, ako aj velenie strážneho oddielu nástojili na tom, aby táborová škola riadne fungovala. A tak ma po čase preradili z kameňolomu za učiteľa do tejto zvláštnej školy Pred schválením rasových zákonov som totiž študoval na Pedagogickej akadémii. Samozrejme, naďalej sme žili v tieni osvienčimských transportov, veď deportácie sa mohli kedykoľvek obnoviť. Nečakali sme však so založenými rukami a tajne sa pripravovali na Povstanie.
V škole sa však až do leta 1944 učilo?
Áno a my učitelia sme sa v rámci obmedzených možnosti snažili, aby deti mali všetko najpotrebnejšie na učenie a aby sa uchovali pri zdraví. Vtedy sme nemohli ani tušiť, že viac ako polovica z nich zahynie v Kremničke alebo vo vápenke v Nemeckej.
Kto boli vaši novácki žiaci?
Najčastejšie spomínam na Boženku Weissovú a Vierku Goldbergerovú. Keď som v auguste 1944 s nováckou partizánskou jednotkou odišiel do Povstania, dostal som od nich niekoľko listov, dva sa mi zachovali podnes. Tábor vtedy rozpustili a moji žiaci sa zrazu ocitli na slobode v Banskej Bystrici. Čo je však paradoxné, necítili sa tam dobre, najradšej by sa vrátili za ostnatý drôt.
Viete si to vysvetliť?
Nie, to je najskôr otázka pre psychológa. „S radosťou sme sa dozvedeli, že ste sa, chvalabohu, vrátili živý a zdravý z druhého tuhého boja,“ písali mi Vierka a Boženka. „Teší nás, že ste našu radu poslúchli a dávate na seba pozor. Našou najväčšou túžbou by bolo teraz sedieť vo vykúrenej triede na 3. objekte a počúvať Vaše výklady.“
Čo sa stalo s dievčatami?
Vierka zomrela v náručí matky v koncentračnom tábore Ravensbrück. Boženka šťastnou náhodou prežila. Ďalších mojich žiakov – Jozefa, Ruženku, Juditku a Tomyho, ináč mimoriadne hudobne nadaného chlapca, identifikovali po otvorení masového hrobu v Kremničke. S nimi odišiel aj veľký kus môjho vlastného života.
Koľkí z Novák ste odišli do Povstania a koľko vás prežilo?
Novácka partizánska jednotka mala pôvodne 230 príslušníkov. Z nich počas bojových akcií padlo 38 mužov. Ja, ako vidíte, som sa na radu svojich žiačok opatroval a žijem dodnes. Čas je však neúprosný. Na Slovensku žijeme tuším už len dvaja z vtedajšej partizánskej skupiny.
Vráťme sa späť do povojnových Topoľčian. Usúdili ste, že už tam nemáte čo hľadať. Zvažovali ste emigráciu?
Nie, lebo po oslobodení som skutočne žil v predstave, že nastáva doba mieru, slobody a spravodlivosti. Odišiel som do Bratislavy, kde som mal veľa priateľov. Leopold Lahola mi ponúkol prácu vo vtedajšom armádnom denníku Bojovník, bol jeho šéfredaktorom. Tak som sa stal žurnalistom.
V roku 1949 ste sa dostali dokonca do redakcie vtedajšej Pravdy. Aké to tam bolo?
Do Pravdy si ma vyžiadal z Bojovníka jej šéfredaktor Edo Friš. Bol to vynikajúci človek a publicista, v tých ťažkých časoch však nemohol naplno preukázať svoj talent. Podobne ako reportér Pravdy Laco Mňačko, redaktor jej kultúrnej rubriky Ján Rozner alebo Viera Millerová, budúca Husákova manželka.
Na čo z tohto obdobia najčastejšie spomínate?
Spomínam si, že pri nejakom výročí sme uverejnili portrét Stalina. Vinou štočkárov však vyšiel tak, že generalissimus mal najvyššie sovietske vyznamenanie Rad víťazstva na ľavej strane, a nie na predpísanej pravej. Zistili to až v tlačiarni. Rotačku museli zastaviť, všetok vytlačený náklad zošrotovať a nasledovali tvrdé postihy. Inokedy sme uverejnili pozdravný telegram ministra zahraničia Viliama Širokého jeho kolegovi k štátnemu sviatku Maďarska. Telegram sa končil vetou ,,Nech žije náš spoločný nepriateľ Sovietsky zväz".
To nehovoríte vážne?
Ale áno. S touto chybou nám totiž telegram do redakcie poslala už pražská ČTK a nikto si to nevšimol. Mal som v ten večer službu ako vedúci vydania. Ráno si po mňa prišla štátna bezpečnosť. Nasledovali výsluchy, podozrenie z politickej diverzie a a hrozba žalára. Nebyť Friša, ktorý ešte mal vplyvných známych, tak skončím za mrežami. Poviem vám, pracovať v Pravde bolo vtedy veľmi nebezpečné.
Preto ste z redakcie odišli?
Bol som odídený, poslali ma do výroby. To však už súviselo s procesom proti Slánskemu a s honbou na takzvaných sionistov. Z Pravdy museli vtedy odísť viacerí židovskí redaktori.
Nemali ste pocit, že dejiny sa opakujú?
Viete čo, my sme si to nechceli pripustiť. Gottwaldovi vyšli v roku 1949 zobrané prejavy pod titulom Deset let. V prvom vydaní ešte bola formulácia, že KSČ chce svojou osobitnou cestou dospieť k socializmu. Verili sme, že u nás sa nezopakujú chyby a zločiny stalinizmu.
V Rusku sú opäť pokusy „očistiť“ Stalina a zveličovať jeho úlohu v druhej svetovej vojne. Vy ste v nej bojovali na strane Rusov. Čo si o tom myslíte? Uznávam ruský ľud a jeho obrovské obete, ktoré prinášal vo vojne s nacizmom. Skláňam sa pred ženami a matkami týchto vojakov. Moje deti sa volajú Ivan, Saša a Ivana – na ich počesť. Keď som si však prečítal všetku literatúru o tejto vojne, prišiel som k záveru, že Sovietsky zväz ju vyhral nie vďaka Stalinovi, ale napriek nemu.
Alexander Bachnár
Narodil sa 29. júla 1919 v Topoľčanoch. Je priamy účastník protifašistického odboja. Podieľal sa na ňom už ako člen ilegálnej skupiny v koncentračnom a pracovnom tábore Nováky. Skupina tajne zhromažďovala zbrane a udržiavala kontakty s partizánskymi oddielmi v okolí.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania Bachnár pôsobil najprv ako veliteľ čaty a neskôr veliteľ roty Nováckej partizánskej jednotky.
Po vojne pracoval ako novinár s prestávkami v 50. rokoch, keď ho poslali do výroby.
Po roku 1969 prišiel o prácu novinára druhýkrát v rámci normalizácie. V 90. rokoch bol tajomníkom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
V roku 2001 prevzal v Múzeu holokaustu vo Washingtone ocenenie za protifašistický odboj v strednej Európe.