Spôsob, akým k deblokáciám pristupovali slovenské vlády, vyvolával neraz pochybnosti. Kritizovaná bola najmä ich netransparentnosť. Podľa analytika Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexandra Dulebu boli často neefektívne. „Určite bolo možné nájsť lepšie využitie deblokácií vo verejnom dlhodobom záujme, než aké sa urobilo,“ povedal.
Pravidlá deblokácií stanovila vláda Mikuláša Dzurindu. Prvá zverila výhradné právo na ne Devín banke, ktorú kontrolovala SDĽ. Po vytunelovaní Devín banky išli deblokácie cez Národnú banku Slovenska. Problémom deblokácií boli aj dodávky nekvalitnej predraženej techniky z Ruska, ktorú potom ruské firmy opravovali. Tým si dlh Moskva odpísala dvakrát. To bol aj prípad modernizácie stíhačiek MiG-29, ktoré dodnes nie sú plne funkčné.
Príkladom podivnej deblokácie bol aj nákup kníh pre Slovenskú akadémiu vied za 4 milióny dolárov. Aké knihy sa nakúpili a kde skončili, sa Dulebovi nepodarilo zistiť. Ich spoločnosť vtedy navrhovala vytvoriť rusko-slovenský fond, ktorý by z úrokov z tejto sumy financoval spoločný výskum a výmenu vedcov. „Bol som preto aj v Rusku, s partnermi v think-thankoch sme sa dohodli, súhlasila aj ruská strana. Naše ministerstvo financií nám odpovedalo, že peniaze môže dostať len štátna správa.“
Rusi splácali svoj dlh najmä vojenskou technikou
Na začiatku bol dlh bývalého Sovietskeho zväzu voči Československu. Vznikol pri výmene tovaru medzi oboma krajinami ešte koncom 80. rokov minulého storočia. Po rozpade ZSSR prešla podlžnosť na Ruskú federáciu. Od roku 1993 ju začala splácať obom nástupníckym štátom – Česku i Slovensku. A spláca ju dodnes.
V roku 1991 boli pohľadávky prepočítané na americké doláre, pôvodne sa totiž viedli v takzvaných prevoditeľných rubľoch. Vyšlo to na 5,3 miliardy USD. Pri delení Československa sa rozdelil aj tento dlh. Na Česku republiku pripadla suma 3,6 miliardy, na Slovensko viac ako 1,7 miliardy dolárov. Dohodlo sa, že ruská strana ich bude splácať tovarom. Lenže akým? V tejto otázke spočíval a naďalej väzí najväčší problém deblokácií.
Moskva nástojila, aby zadlženosť mohla vyrovnávať dodávkami vojenskej techniky. „Rusi ju mali už vyrobenú a prefinancovanie výroby zabezpečovali ruské komerčné banky,“ vysvetľoval v roku 1999 Viliam Veteška.
Tak Slovensko získalo z deblokácií nové stíhačky MiG-29 a Česko bojové ruské vrtuľníky Mi-24. Veteškovi ako šéfovi Slovenských aerolínií sa vďaka vplyvným známostiam v Moskve i priamo v Kremli podarilo prelomiť tento trend a doviezť štyri civilné dopravné lietadla Tu-154. To však už predbiehame udalosti.
Vo februári 1996 poverila Mečiarova vláda Devín banku úlohou „deblokačného miesta“. Čoskoro však začalo vychádzať najavo, že porušuje dohodnuté pravidlá. Najznámejším škandálom z tohto obdobia je kauza Katrim Stelly. Banka v rozpore s mandátnou zmluvou poverila deblokáciou tretiu osobu, v tomto prípade firmu s tajomným pozadím, ktorá doviezla migy. Ministerstvo financií v roku 1997 odmietlo vyplatiť banke províziu.
Ku koncu Mečiarovej vlády Rusko ešte nesplatilo Slovensku väčšiu časť, takmer jednu miliardu dolárov, starého „sovietskeho“ dlhu. A podľa vyjadrenia vtedajšieho ministra financií Miroslava Maxona väčšina budúcich splátok mala mať podobu vojenskej techniky. Výnimkou boli napríklad už spomínané „tučká“, každé za 16 až 18 miliónov, dodnes nedovezený veľký cyklotrón DC-72 za 25 miliónov či laserová technika pre výskumné centrum Slovenskej technickej univerzity za 3 milióny dolárov.
Po nástupe prvej Dzurindovej vlády sa zmenila zahraničnopolitická orientácia Slovenska a ruský dlh sa už nedal deblokovať prevažne vojenskými dodávkami. Pred jubilejným washingtonským summitom NATO v marci 1999 vláda zrušila deblokačný nákup raketového systému S-300, hoci ruský veľvyslanec upozorňoval, že Slovensku za to hrozí výrazná pokuta za nedodržanie zmluvy.
Neskôr sa uvažovalo o možnosti financovať z deblokácií výstavbu bratislavského metra, dodávky ruského energetického uhlia či dokonca veľkorysý ovčiarsky program. Zostalo však len pri zámeroch. Zato do kozmu letel Ivan Bella a uskutočnili sa viaceré nákladné opravy vojenskej techniky. Druhá Dzurindova vláda rátala s poslednými splátkami do konca svojho funkčného obdobia (2006). Aj potom však pokračovalo financovanie cyklotrónového centra z týchto prostriedkov. Pohltilo už vyše 122 miliónov dolárov.