Krásne je žiť, ak človek stále ľúbi

Profesor Karol Kapeller (84) vydal ďalšiu zbierku básní. Tretiu v poradí po dovŕšení osemdesiatky. Zároveň sa vrátil k elektrónovému mikroskopu a začal opäť skúmať. Náš básnik je totiž lekár - vedec a vysokoškolský pedagóg. A do tretice, no nie v poslednom rade - milovník života.

11.04.2010 14:15
Karol Kapeller Foto:
Karol Kapeller.

Vraj naďalej prednášate, a to dokonca baletkám v Bratislave. Ako si to vysvetliť?

Celý môj profesionálny život som prednášal medikom a lekárom. Ako dôchodca som prednášal tri roky zdravotným sestrám. A štyridsať rokov prednášam anatómiu pohybového systému i anatómiu pohybu poslucháčom a poslucháčkam na Katedre tanečnej tvorby pri Vysokej škole múzických umení.

Načo to potrebujú?

Prednášam im, čo všetko a ako spolupôsobí pri tvorbe pohybu. Čo prospieva a čo škodí pohybovému systému i celému organizmu. Len s týmto poznaním si totiž môžu predĺžiť profesionálnu kariéru tanečníka. Vedenie katedry malo a má o to záujem. Som rád, že sa táto téma už tvorivo rozvíja vo vedeckej práci tanečných pedagógov spomínanej katedry.

Vaša vlastná vedecká práca sa začala pred takmer šesťdesiatimi rokmi v Anatomickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. To však znamenalo zdržiavať sa často v pitevni?

Áno, preto anatómia mi veľmi nevoňala, veď kto by sa nadchýnal arómou pitevne? Pôvodne som chcel byť chirurgom, sceľovať rozbité ľudské telá, ale musel som sa podrobiť rozhodnutiu všemocnej distribučnej komisie, ktorá v tých časoch bez výnimky určovala, kam čerstvo promovaný lekár dostane umiestenku. Snažil som sa nenápadne zmeniť náplň činnosti, ale až po troch rokoch sa mi to podarilo. A začal som sa naplno venovať mikroskopickej anatómii.

Boli ste vlastne spoluzakladateľom mikroskopického výskumu anatómie nervových vlákien u nás. Ako si spomínate na začiatky?

Ja som tie vlákna spočiatku len mikroskopicky znázorňoval a doktor Pavol Štrauss ich zošíval. Neskoršie som to robil i ja sám. Nervové vlákna som postupne hľadal aj vo vnútorných orgánoch, najmä v pečeni, kde to bolo pre prítomnosť žlčových ciest a žlče obzvlášť ťažké, v tom čase až neuskutočniteľné. Ale pri veľkom vzopätí mi to vyšlo. Napokon, bola to téma mojej prvej dizertácie.

Čo to znamená – pri veľkom vzopätí?

Znamenalo to, napríklad, že v kalendári na mojom pracovnom stole boli soboty, nedele a dni sviatočné zbytočne označované červenou farbou. A keď fakulta dostala prvý elektrónový mikroskop, pracoval som prakticky od vidím do nevidím.

Postupne to však prinášalo ovocie, dokonca svetového významu. Vraj ste vedecky dokázali, že ľuďom „tečú“ nervy. Skutočne?

To je zásluha vás novinárov. Keď som totiž prišiel na svoj objav a svet odpovedal uznaním, musel som všetko vysvetľovať aj predstaviteľom médií. Tí veci zjednodušili nápaditým skratom, ktorý korešpondoval s bežným ľudovým povzdychom „tečú mi nervy“. Zložité veci, keď sa spoznajú, stávajú sa jednoduchými.

Ale o čo vlastne išlo?

Pokúsim sa to vysvetliť, ale prosím o trocha trpezlivosti a sústredenia. Do 60. rokov minulého storočia sa nervové vlákna sfarbené roztokmi solí striebra znázorňovali na rezoch vo svetelnom mikroskope ako jemné čierne dráhy. Uvažovalo sa o nich ako o drôtoch vedúcich nervové vzruchy či príkazy do cieľových skupín buniek, tkanív a orgánov. Pri použití elektrónových mikroskopov sa na priečnom reze ukázalo, že ten drôtik má najmenej tri vrstvy či jednotky: Trubicu s tekutinou obalenú ochrannými bunkami, na ktorých je takzvaná ochranná membrána celého nervového vlákna.

A čo s tým?
Keď sa nervové vlákna podviazali pevnou niťou, tekutina v trubiciach sa hromadila prevažne nad miestom podviazania a vznikol priehradový jav – zastavenie prúdu tekutiny ako na potoku. Nervová bunka tvorí tekutinu neuroplazmu a tá tečie do trubíc – axónov. V nej sa nachádzajú chemické látky, ktoré sa zúčastňujú na tvorbe a prenose nervových vzruchov. Tekutina tečie až do nervových zakončení na cieľových bunkách a reguluje ich činnosť.

Keď vznikol tento objav, mali ste za sebou už dlhodobý študijný pobyt v Anglicku u profesora Barera. Mimochodom, prečo ste tam nezostali?

Nuž áno, zostať či vrátiť sa? – to je otázka. Núkala sa mi skvelá kariéra svetového vedca, ponúkali mi podmienky, o ktorých sa mi u nás ani snívať nemohlo. Ale nezaváhal som ani na chvíľu. Zostať, znamenalo natrvalo opustiť rodinu, milovanú Chtelnicu, odkiaľ pochádzam, Slovensko a v ňom všetkých, ktorých som mal rád. Vrátil som sa a bol som spokojný, že som doma, lebo domov je pre mňa to najcennejšie.

Písal sa rok 1965. Nečudovali sa vám kolegovia?

Podaktorí nado mnou krútili hlavami, veď naše úrady ma pustili von až na opakované pozvanie, ale tí, čo cítili srdcom, mi rozumeli. Raz som bol napísal

Som pierko z krídelka,

k hniezdu sa navraciam,

ku svojej škrupinke.

V roku 1997 ste výskum štruktúry nervového vlákna zavŕšili veľkou monografiou. Čo ešte hľadáte pod mikroskopom?

Poznanie čohokoľvek nemožno nikdy považovať za ukončené. Chcel by som lepšie spoznať všetky stavebné súčasti nervu, ktoré ochraňujú aj vyživujú axóny, čiže trubice, aby v nich mohla spomínaná tekutina, oná neuroplazma plynule prúdiť, alebo ak chcete – tiecť a prenášať nervové vzruchy.

Dlho ste sa však venovali aj embryológii človeka a jablkom sváru v našej spoločnosti naďalej ostáva otázka, kedy vzniká život. Vaša odpoveď?

Nový život vzniká už pri spojení dvoch zárodkových buniek, vajíčka a spermie, teda pri oplodnení vajíčka.

Ale má oplodnené vajíčko už aj dušu, ako tvrdia niektorí? Kedy sa vlastne zárodok stáva ľudskou bytosťou?

Z oplodneného vajíčka vzniká živý zárodok. Tak vzniká aj ľudský živý zárodok. Zárodok je už živá bytosť. Vyvíja sa ďalej v živý plod a ďalej v dieťa. S vývinom a aktivitami mozgu súvisí vývin atribútov tvorivého duchovna.

Aký máte názor na umelé prerušené tehotenstva?

Interrupcie sú namieste len vtedy, ak je budúce dieťa postihnuté neliečiteľnou vývinovou poruchou alebo v prípade vážneho ochorenia matky a tehotenstvo by mohlo priamo ohroziť jej život.

Vaša manželka profesorka Alica Kapellerová je známa detská lekárka, jeden čas ste aj vedecky spolupracovali. Ale čím je pre vás predovšetkým?

Moja manželka je mi oporou a ochrankyňou, ale aj inšpiráciou pre tvorbu. Podarilo sa jej vo mne vytvoriť trvalý pocit, že tam, kde je ona, tam je môj domov. Venoval som jej mnohé verše vrátane prvotín.

Aj keď sa ti to tak nezdá,

ty si moja jasná hviezda.

Pilný mravček, včielka hravá,

čo med lásky všetkým dáva.

Tak sa dostávame k vašej poézii a otázke, čo má spoločné s medicínou. A vôbec – prečo je medzi slovenskými básnikmi toľko lekárov (za všetkých spomeňme aspoň Andreja Žarnova a Jána Stachu)?

Hovorím, že medicína a poézia sú navzájom prepletené ako vianočka. V lekárskej praxi i medicínskom výskume vznikajú citové záchvevy najbizarnejších rozmerov, ktoré nútia pozorovateľa zachytiť ich písomne, lebo mnohé sa už nezopakujú. Je to potrebné pre ďalšie spoznávanie choroby, ale aj osudu človeka.

Za ostatné desaťročie ste vydali šesť veľkých zbierok, už to stojí za pozornosť. Čo vám dáva básnická tvorba v jeseni života?

Mám klasické vzdelanie a svoju perspektívu vidím nielen vo výroku „Dum, spiro, spero!“ (Kým dýcham, dúfam!, vo význame nádej zomiera posledná), ale aj v jeho obmene „Dum, spiro, scribo!“ (Kým dýcham, píšem!). Je to môj druhý život a každodenná potreba.

V Anglicku ste nezostali, žije tam však váš syn lekár a vnúčence, ktoré často navštevujete. Čo by bolo dobre preniesť stadiaľ na Slovensko? A čo našské najviac chýba na Britských ostrovoch?

Chýba nám taká účinná a vysokokvalifikovaná zdravotná starostlivosť pri kontakte s pacientom. Všeobecní lekári tam musia urobiť veľa skúšok, aby sa mohli nazývať G. P. Používajú osvedčené a často aj úspornejšie spôsoby vyšetrovania a liečenia než ich kolegovia na Slovensku. Verejnosťou sú uctievaní, ale aj úctyhodní. Pracoval som tam dva roky ako pedagóg a výskumník na Univerzite v Sheffielde. Chýbala mi len bryndza, kyslá kapusta, štipľavá paprika a slivovica.

Máte povesť vášnivého rybára, poľovníka a znalca dobrého vína. Vari naďalej tomu všetkému aj holdujete?

Ak vám našijú tri bajpasy, musíte sa mierniť so záľubami. Ale niečo predsa ostáva. Pokúsil som sa to vyjadriť nasledujúcim päťverším:

Krásne je žiť,

ak človek stále ľúbi,

i keď už staroba

dosť odtrhá mu od úst

a život mieri do záhuby.

Karol Kapeller

Emeritný profesor normálnej anatómie, histológie a embryológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Jeho samého tam promovali za doktora medicíny v roku 1952. Neskôr, už ako vedúci vedecký pracovník, priekopnícky rozvíjal vedecké poznatky pri využívaní elektrónovej mikroskopie. Jeho objaviteľské práce v oblasti prúdenia axoplazmy v autonómnych nervových vláknach sú dodnes opakovane citované v najprestížnejšej svetovej Gray's Anatomy (kapitola Axonal Flow), ktorá mala už 40 vydaní.

Po roku 1980 sa viac venoval embryológii a aj v tejto oblasti dosiahol významné výsledky, publikoval učebnicu a Embryologický atlas. V dôchodcovskom veku plnšie nadviazal na svoje literárne pokusy z gymnaziálnych čias. Vyšlo mu šesť básnických zbierok (napr. Druhým dychom a Pod mikroskopom duše) a štúdia Vklad lekárov do slovenskej krásnej literatúry. Syn Karol je úspešným lekárom v Anglicku, dcéra Dagmar je známa telovýchovná lekárka.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba