Nie všetky však postihol osud ich večne živej predlohy. Kým Lenin je záujemcom stále na očiach v moskovskom mauzóleu, značnú časť jeho podobizní už nikto nikdy neuvidí. Niektoré sochy roztavili, busty rozbili, obrazy spálili. Stále však zostali také, ktoré prežili. Akurát z námestí a úradov sa presťahovali do súkromných zbierok.
Po ich masovom búraní začiatkom deväťdesiatych rokov sa najčastejšie sťahovali do depozitárov. Tam však obyčajne nenašli večný pokoj, mestá totiž chceli jeden z najznámejších symbolov komunizmu speňažiť. Zúžila sa napríklad aj voľakedy početná zbierka Leninov v depozitári Galérie mesta Bratislava.
„Máme už len jednu bustu, ale tá je, žiaľ, uložená tak, že sa k nej nedá vôbec dostať. Bol by potrebný malý žeriav,“ slušne odmietla novinársku návštevu Daria Chriašteľová z bratislavskej galérie. V hlavnom meste sa k buste Lenina dá rozhodne dostať aj jednoduchšie. Stačí navštíviť rockovú Krčmu Gurmánov Bratislavy (v skratke KGB) na Obchodnej ulici.
Bratislavské pohostinstvo však zďaleka nie je jediné na Slovensku, ktoré podobizeň takmer holohlavého pána s fúzikmi a briadkou považuje za dobrý reklamný ťah a vhodnú krčmovú výzdobu. Leninov s rôznymi čiapkami a inými prirobenými okrasami v rôznych veľkostiach nájdeme roztrúsených skutočne po celej republike.
S knihou v ruke pozýva na pohárik
V Galante Lenin nielenže nikdy neumrel, ale sa dvakrát narodil. Dokazujú to hneď dve pamätné tabule umiestnené pod jeho sochou v nadživotnej veľkosti. Na prvej – pôvodnej – je napísané, že sochu odhalili pri príležitosti 50. výročia vzniku ZSSR v roku 1972. Na druhej je zas vyryté, že socha bola osadená pri príležitosti prvého výročia založenia reštaurácie Taverna, v ktorej záhrade dodnes stojí.
„Trochu sme pozmenili aj jedno známe heslo,“ hovorí majiteľ podniku Tibor Pozsonyi s úsmevom a ukazuje na dolnú časť novšej tabule, kde je nápis – Proletári všetkých krajín, spite sa. Taverna získala sochu, ktorá kedysi zdobila centrum Galanty, v roku 1998. Dovtedy bola majetkom mesta, po roku 1989 odložená z dohľadu očí verejnosti.
Foto: Andrej Barát
„Prvýkrát mi napadlo, že ju kúpim, keď v našich miestnych novinách vyšiel obrázok z depozitára, na ktorom bolo vidno, ako sochu skladujú. Lenin ležal hneď pri záchode, pri hlave mal kýbeľ,“ spomína Pozsonyi, ktorý sochu kúpil od mesta za 300-tisíc korún. V záhrade reštaurácie mu však pribudol obľúbený „parťák“ na fotenie pre hostí.
„Samozrejme, celé to beriem ako recesiu. Ja nie som žiadny komunista, som pravičiar. Takto si však môžem občas robiť žarty z komunistov a pripomínať im, že ich Lenina musel zachrániť pravičiar, že sa o neho nevedeli postarať sami,“ hovorí Pozsonyi a dodáva, že na každé Leninovo výročie sa pri soche objaví niekoľko kvetov či kytíc. „Starí komunisti si ho chodia uctiť pravidelne.“
Hoci už galantský Lenin nepúta toľko pozornosti ako pred desiatimi rokmi, majiteľ Taverny si bez neho už nevie svoj podnik predstaviť. „Mal som aj kupcov, jeden z nich mi núkal milión korún. Ale ja som nepredal,“ tvrdí Pozsonyi. Nuž, škoda, že sa kupec nezastavil v Nitre či Rimavskej Sobote, kde svojich Leninov márne predávajú už roky.
Za Lenina ponúkli humanitárnu pomoc
Päťtonového Lenina z bronzu ocenil pred rokmi istý Američan na približne 80-tisíc korún. Neskôr sa objavila firma z Vranova nad Topľou, ktorá vlastníkovi – mestu Nitra ako protihodnotu ponúkla humanitárnu pomoc. Mali to byť nové odevné a textilné výrobky v hodnote 500-tisíc korún.
Predaj sa nekonal a tak plastika od nitrianskeho rodáka Tibora Bártfaya, ktorá má podľa odborníkov niekoľkomiliónovú hodnotu, zatiaľ čaká v sklade Mestských služieb vedľa plechovej haly, obkolesená rozbitými betónovými lavičkami a polámanými dlaždicami. Jej nové miesto sa črtá v areáli bývalých kasární pod Zoborom.
„Mohla by sa tu vytvoriť zbierka sôch, ktoré patria do histórie a stále sú pamiatkami,“ naznačil viceprimátor František Baláž. Bola by to rarita, pre niektorých recesia a pre iných konečne dôstojné miesto pre monumentálne umelecké dielo.
Plastika vznikla v roku 1974 a pôvodne sa týčila na Leninovom námestí, čo je dnešné Svätoplukovo námestie pred Divadlom Andreja Bagara. Po revolúcii sa ocitla pod oknami nitrianskych krajských vyšetrovateľov. Socha policajtom zavadzala – sťažovala im parkovanie a vývoz smetí. Úradníci ju chceli nasmerovať do rozľahlého výstaviska Agrokomplex – presnejšie do Slovenského poľnohospodárskeho múzea.
Foto: Milan Čupka
V roku 2004 sa nakoniec presťahovala do areálu Mestských služieb na Čermáni do ruchu menších a väčších strojov, ktoré denne nakladajú a vykladajú odpad, odrezky zo stromov a iný materiál. Najprv stála neďaleko plota pri ceste. Ani tu však dlho neobstála na jednom mieste. Žeriav mohutnú plastiku prednedávnom zdvihol a odniesol dozadu, kdesi do kúta. Pracovníci potrebovali uvoľniť miesto pre smetisko a tiež priznali, že Lenin takto bude menej na očiach.
Leopoldovský Lenin prešiel zo školy do múzea cez krčmu
O úplne opačný efekt ako pracovníci nitrianskych Mestských služieb sa snažia štyria mladíci z Križovian nad Dudváhom. Chcú, aby ich Lenina, ale aj Gottwalda, Stalina či Širokého videlo čo najviac ľudí. Pred štyrmi rokmi si v pivnici u jedného z nich založili malé socialistické múzeum – Izbu revolučných tradícií.
Medzi výstavnými kusmi, ktoré chlapci získavajú na burzách, ale aj zo skladov úradov a škôl, je i viacero Leninov. „Máme tu aj jeho spisy v ruštine i slovenčine,“ hovorí zakladateľ izby 17-ročný Filip Poledovič a vzápätí prstom ukazuje na vari najväčšiu podobizeň vodcu revolúcie – jeho zarámovaný obraz.
Ten si cestu do súkromného múzea v dedinke pri Trnave našiel netradičným spôsobom. „Boli sme raz v Leopoldove v jednej krčme, a keďže si ma krčmár pamätal z novín, spýtal sa ma, či od neho nechcem do zbierky obraz Lenina. Tá krčma totiž sídli v priestoroch bývalej základnej školy a na jej povale bol aj ten Lenin,“ vysvetľoval Poledovič.
Foto: Ivan Majerský
Obraz z archívu školy je však podľa Poledoviča skôr výnimkou. „V školách nám väčšinou povedia, že po roku 1989 všetky komunistické obrazy spálili či zničili,“ hovorí zakladateľ izby. Z rôznych zdrojov sa im však predsa podarilo získať aj viacero obrazov Lenina či jeho malú bustu s obitou bradou.
V Križovanoch nad Dudváhom by mohlo byť Leninov aj viac, pivnica u Poledovičovcov však už začína byť primalá. Hoci im obec ponúkla väčší priestor, chlapci zatiaľ so sťahovaním váhajú. „Bojíme sa zlodejov,“ vysvetľuje Poledovič. „Sú za tým dlhé roky práce, zháňania, vymieňania, zatiaľ tu ešte nejako vydržíme,“ uzavrel.
Drietomskému Leninovi vyprcháva nesmrteľnosť
Kým v Križovanoch vedia chlapci o Leninovi možno viac ako generácia, ktorej ho v škole do hlavy doslova vtĺkali, v Drietome detváky ničia Leninovi večný život. Medzi zvedavcami, ktorí si obzerajú obrovskú sochu stojacu len tak na dvore v tieni jablone, sa totiž čoraz častejšie nájdu aj takí, ktorí netušia, o koho ide. Aj keď mladým ľuďom predsa prezradíte meno, stále sú v pomykove.
Tehlovo sfarbený Lenin z epoxidu je stále zrejme najväčším pútačom obce ležiacej pri hraniciach s Českou republikou. Pred zdanlivo nenápadným domčekom sa zastavujú autá, celé autobusy, ľudia sa tu fotia a usmievajú. Nečakaný zjav vodcu proletariátu vraj natoľko upútal jedného z vodičov, že narazil do neďalekého stĺpa.
Ako a najmä prečo sa Lenin presťahoval do tejto dediny z Krajského národného výboru v Bratislave je tajomstvom, ktoré si majitelia domu radšej nechávajú pre seba. Niektorí ľudia mienili, že za plotom sa má určite lepšie ako na nejakom smetisku či odkladisku nepotrebných vecí, kde by ho vandali posprejovali alebo poničili.
Foto: Andrej Barát
Kúpna cena sochy v roku 1983 bola asi 220-tisíc československých korún a podľa odborníkov si toto dielo rokmi udržiava veľkú hodnotu. Je to pritom dvojča Leninovej sochy z Nitry. Autorom je takisto sochár Tibor Bártfay, má podobnú rozhodnú pózu vodcu, ktorý vykračuje vpred. Zatiaľ čo tá nitrianska časom získala zelenú patinu, drietomská si ešte drží červenú farbu.
„Vizualizácia takýchto diel bola viac-menej podobná. Vodca číta knihu a dopĺňa si vedomosti,“ naznačila riaditeľka Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne Danica Lovišková.
Kvôli drietomskému Leninovi sa na viacerých miestach krátko po revolúcii rozozvučali telefóny. Volali viacerí záujemcovia, ktorým však išlo skôr o recesiu ako o vlastnenie umeleckého diela. Seriózna ponuka sa neobjavila.
