Kým si ešte pred piatimi rokmi mohli mladí muži bojové techniky osvojiť aspoň na základnej vojenskej službe, dnešná mlaď, ktorá nechce svoju budúcnosť zviazať s profesionálnymi ozbrojenými zložkami, musí hľadať inde. Hry na vojakov na rôzne spôsoby získavajú v posledných rokoch na popularite a mnohí si myslia, že sa bojachtiví junáci realizujú práve tu.
Ľudia, ktorí sa venujú vojenskej histórii, historickému šermu, airsoftu či paintballu však zväčša oponujú. Ich spoluhráčov a kolegov vraj k týmto činnostiam nevedie len v génoch zakorenená túžba po boji, ale mnoho iných pohnútok. Láska k uniformám, záujem o históriu, chuť netradične si zašportovať. A vyskúšať si úlohu bojovníka – skôr však zo zvedavosti než z podvedomej potreby.
Kluby vojenskej histórie si na extrémistov dávajú pozor
Skutočnú vojnu asi navonok najviac pripomínajú akcie klubov vojenskej histórie – dobové uniformy a zbrane, neraz i ťažká technika a pyrotechnické efekty. Rekonštruujú sa rôzne známe bitky, zajtra v Bratislave v Jurajovom dvore od 14.30 napríklad prebehne oslobodenie Bratislavy. K 65. výročiu ukončenia vojny ju zorganizoval klub Carpathia.
Podľa jedného z jeho členov Petra Velčického sú nováčikovia v Carpathii najmä nadšencami histórie. „Neskôr zatúžia vyskúšať a overiť si, ako to bolo naozaj. Kúpia si prvú uniformu a zbraň, no a postupne sa z nich stanú správne strelení fanatici vojenskej histórie, ktorí chcú spoznať, ako vnímali boje skutoční vojaci z jednej aj druhej strany,“ tvrdí.
Záujem o históriu je na prvom mieste aj u nových členov klubu vojenskej histórie Zobor. „Byť členom však nie je také jednoduché, výstroj a výzbroj si platí každý sám, a ani to ešte nie je záruka členstva. Väčšina klubov má skúšobnú lehotu, počas ktorej sa zistí, či sa nováčik osvedčil, či napríklad nemá extrémistické zmýšľanie,“ hovorí Tibor Devát, podpredseda KVH Zobor.
V rekonštrukciách sa využívajú expanzné zbrane, ktoré vyzerajú presne ako originál, ale majú inú konštrukciu, aby sa do nich nedala nabiť skutočná ostrá munícia. „Väčšinou sa rekonštruuje konkrétna bitka na takmer autentickom mieste podľa dochovaných informácií od pamätníkov, či z kroník,“ vysvetľuje Devát.
Počas rekonštrukcií majú jednotliví účastníci presne rozdelené úlohy a hodnosti. „Je to hlavne preto, aby rekonštrukcie zodpovedali realite. Naším cieľom je, aby ukážky čo najviac pripomínali skutočný boj, aby diváci pochopili, aká bola vojna naozaj,“ hovorí Velčický, ktorý ako jeden z mála spája zvýšený záujem o vojenskú históriu s absenciou povinnej vojenčiny.
Devát tiež upozorňuje, že kluby vojenskej histórie nie sú len o rekonštrukciách bitiek. „Navštevujeme aj múzeá, military burzy, konferencie a zrazy vojenskej techniky. Ten, koho nezaujíma história a chce si iba zablbnúť, ten si hľadá miesto na airsoftovom, či paintballovom ihrisku,“ dodáva Devát.
Paintballisti sa považujú za športovcov, nie za vojakov
„Blbnutie“ na paintballovom ihrisku či hranie sa na vojakov, to sú výrazy, ktoré u tajomníka Slovenského paintballového zväzu Jozefa Lidu vyvolávajú mrzutosť. Ešte pred poskytnutím rozhovoru viackrát prízvukuje, že paintball je predovšetkým šport. Hoci okrem športovej má aj takzvanú military vetvu.
„Hovoríme však radšej o takzvanom rekreačnom paintballe. Slovu military sa snažíme vyhnúť, aby nás mylne nezaraďovali do kategórie militantných či dokonca extrémistických skupín,“ hovorí Lida. Rekreačný paintball, ktorý sa hráva prevažne v prírodnom prostredí alebo v halách, je podľa Lidu zväčša len vstupnou bránou k športovému paintballu.
„A športový paintball sa rozhodne zaraďuje medzi športové disciplíny. Hráči majú dresy, hrajú podľa striktných pravidiel, snažia sa pritiahnuť čo najviac divákov,“ dodáva Lida. Paintball podľa neho nie je klasickou simuláciou boja, ale skôr športom, ktorý v sebe skĺbil kondičnú prípravu, taktické myslenie a tímovú spoluprácu.
V paintballe sa nedá kopírovať klasická vojenská taktika. „Dostrel značkovačov sa nepribližuje skutočným zbraniam, preto aj spôsoby krytia sa za prekážky sú tomu prispôsobené. Vojenský alebo policajný výcvik je určite výhodou, ale nie predpokladom úspechu v paintballovej hre,“ myslí si Lida.
Šport, pri ktorom po sebe protihráči strieľajú zo špeciálnych značkovačov farebné guľôčky, pripomína skutočný boj najmä počas takzvaných dejových hier. Často sa pri nich zídu veľké skupiny, ktoré simulujú nejakú historickú bitku, obsah filmu či počítačovej hry. Kým športový paintball sa hrá v špeciálnych športových dresoch, dejové hry si vyžadujú odev podľa hranej situácie.
Nárast popularity paintballu v posledných rokoch Lida so zrušením základnej vojenskej služby nespája. „Vojenčinu mladí muži nebrali ako príležitosť na získanie bojových zručností. Bola povinnou, a takým spôsobom k nej mnohí aj pristupovali. Atraktivitu bojových aktivít a túžbu niečo obdobné si vyskúšať vytvára skôr zheroizovaná kinematografia a počítačové hry,“ mieni Lida.
Airsoft má k vojne najbližšie, a predsa jej je vzdialený.
Fakt, že sa hrajú na vojakov, si najviac berú do úvahy hráči airsoftu. Nehrajú v športových dresoch, ale vo vojenských uniformách, nepoužívajú značkovače, ale repliky skutočných zbraní, ktoré na protivníka strieľajú malé guľôčky. „Existujú ľudia, ktorí to berú ako šport, rovnako ako jestvujú takí, ktorí airsoft berú ako simuláciu boja,“ priznáva Ľubomír Mitanek z airsoftového klubu Omega Black.
„Sú akcie, ktoré sú čisto súťažného charakteru, ale sú aj medzinárodné niekoľkodňové akcie za účasti stoviek, niekedy aj tisícok ľudí, ktoré simulujú vojnové konflikty. Často sa pri nich používajú rôzne vozidlá, obrnená technika, motorové člny či vrtuľníky,“ opisuje rôznorodosť tejto aktivity Mitanek.
„Chlapci sa vždy hrali na vojakov s rôznymi pomôckami a airsoft im len umožňuje mať presne takú zbraň ako reálny vojak,“ myslí si Pavel Žitňan z airsoftového portálu Catus, ktorý najmä preto považuje airsoft za bližšiu simuláciu boja než paintball. Podobne ako pri paintballe sa však najmä pre menší dostrel zbraní nedá hre naordinovať klasická vojenská taktika.
„Oproti klasickému boju v airsofte chýba strach, vyčerpanie, moment prekvapenia, keďže hráči sú na konflikt pripravení. Tieto psychologické okolnosti boli pritom pri skutočných historických operáciách neraz kľúčové,“ dodáva Mitanek. Zrušenie povinnej vojenčiny podľa neho neprispelo k zvýšenému záujmu o túto hru.
„Často sa stretávam s týmto tvrdením, ale podľa môjho názoru to súvisí skôr s tým, že sú v poslednom čase na trhu dostupné lacné čínske airsoftové zbrane. Skutočnosť, že čínska zbraň stojí 150 eur a nie 800 eur (toľko stála pred siedmimi rokmi japonská), má na členskú základňu podstatne výraznejší vplyv ako to, či je, alebo nie je povinná vojenčina,“ hovorí Mitanek.
Tak ako časť členov klubov vojenskej histórie využíva počas svojich akcií airsoftové zbrane, aj mnoho „airsoftistov“ sa zaujíma o vojenskú históriu. ,,Poznám ľudí, ktorí zbierajú militárie a chodia navštevovať historické bojiská po celom svete. Niektorým hráčom však ide len o aktívne trávenie voľného času a o históriu sa nezaujímajú," opisuje Mitanek.
Tradičný šerm by divákov nebavil, trval by pár sekúnd
Záujem o dejiny je vlastný väčšine historických šermiarov. Zrejme aj preto, že ich hra na vojakov musí vo väčšine prípadov cestovať oveľa hlbšie do minulosti. „Treba však povedať, že aj ten, čo sa o históriu nezaujíma, môže byť dobrým šermiarom, ale naopak to nefunguje,“ upozorňuje Ivan Belička zo serveru Šerm.sk.
Na rozdiel od predchádzajúcich vojnových hier je šerm aj o čosi menej čisto mužskou záležitosťou. Kým v kluboch vojenskej histórie tvoria muži až 95 percent členov, medzi „airosftistami“ a „paintballistami“ približne 90 percent, z historických šermiarov je chlapov „len“ osemdesiat percent. Na starodávne bojovníčky sa rady hrajú aj ženy.
„Dôvody, prečo sa stať šermiarom, sú rôzne,“ hovorí jedna z nich – Daniela Jobová zo skupiny Vargar. „Niekto sa nadchne vystúpením, ktoré vidí, iný túži po pravidelnom pohybe a tréningu, niekto chce vedieť zaobchádzať s mečom, iného zaujíma história,“ dodáva. Jej kolegyňa Monika Išová upozorňuje, že to závisí aj od toho, pre aký druh historického šermu sa nadšenec rozhodne.
„Existuje scénický šerm, známy z rôznych festivalov, kde ide o zmes záujmu o históriu a zručnosti. Potom je takzvané living history, ktorý je skôr o celkovom záujme o dobu, ktorú znázorňujú – tam prevláda nadšenie pre históriu. Pri bojovom šerme sa najväčší dôraz kladie na bojovú zručnosť,“ vysvetľuje Išová.
Skutočnému boju sa teda podobá najmä posledný druh historického šermu. „Kým scénický šerm je reálny asi tak ako súboje vo filmoch, finty sú vopred nacvičené, pri bojovom majú duelanti ochranné pomôcky a vtedy ide o boj naživo, čiže sa človek nebojí zasiahnuť súpera,“ hovorí šermiar Radomír Jelínek. Pre divákov je však takýto boj neatraktívny, keďže často trvá len pár sekúnd.
Prečo sa teda chlapi radi hrajú na vojakov? Žena – Monika Išová svoju odpoveď má: „Každý muž má v sebe skrytého hrdinu, ktorý sa chce prejaviť, ktorého v sebe chce nájsť. Chalani považujú takéto hry za ideálny priestor, kde ukázať svoju mužskosť, svoje fyzické schopnosti.“