Slovenské katyne si strážia svoje tajomstvá

Aj Slovensko malo svoje katyne. Samozrejme, menšie a menej známe, ako je tá s veľkým K pri Smolensku. Počty zavraždených v nich idú "len" do niekoľkých stovák, najviac do jednej tisícky, a nie do desaťtisícov.

16.05.2010 09:27
ženy na hrobe po oslobodení Foto:
Žiaľ nad hrobmi padlých a zavraždených sprevádzal prvé dni po oslobodení, v pamäti rodín obetí však zostáva stále.
debata (87)

Ale aj na kraji lesa pri Sklenom a na štiavnickej stanici, v Kremničke a vo vápenke pri Nemeckej, na strelnici pri Mičinej a v Petržalke za múrmi cintorína – všade tam strieľali ľudí do zátylku. A niektorých pochovali zaživa. Ako v Katyni.

Vrahovia mali najčastejšie uniformy: sovietske, nemecké, slovenské, československé. A obete boli spravidla civilisti – muži, starci, ženy a – deti.

Všetky spomínané masakre sa na rozdiel od ruskej Katyne udiali až na sklonku vojny alebo krátko po jej skončení ako prejavy veliteľskej zvole či ako akty odplaty. Štátna a branná moc ich síce priamo nenariadila, ale ignorovala ich, či dokonca potichu tolerovala. Atmosféra „vlčích“ čias tomu priala.

S ruskou Katyňou má toto hromadné zabíjanie spoločné ešte aj otázky nezodpovedané ani po 65 rokoch. Na hlavné z nich – prečo sa to muselo stáť a kto za to môže – neprináša uspokojivú odpoveď ani obnovené vyšetrovanie.

Strašná vizitka vrátenej Petržalky

Mnohé slovenské mestá a dediny zažili hneď po oslobodení spod nemeckej okupácie ďalší šok. Dozvedali sa o masových hroboch, ktoré po sebe zanechali ustupujúci hitlerovci.

„Pri múre petržalského cintorína našli päť masových hrobov a v nich 500 zastrelených osôb.“ Táto správa sa rozšírila po Bratislave niekoľko dní po tom, čo do jej ulíc vstúpili vojská maršala Rodiona Malinovského. Strašný nález bol prvou vizitkou Petržalky, ktorá po siedmich rokoch prestala byť nemeckým územím a prinavrátila sa Slovensku.

Celý máj 1945 prinášali noviny podrobné informácie o práci komisie, ktorá prípad vyšetrovala. Lekárske kruhy v nej zastupovali známy chirurg profesor Karol Koch a profesor Herman Krsek, vtedajší prednosta Ústavu súdneho lekárstva.

Prihlásili sa očití svedkovia, ktorí vypovedali, ako sem začiatkom decembra 1944 prihnali asi 1 600 mužov, prevažne maďarských Židov, aby budovali opevňovacie práce. Strážnu službu v tábore vykonávali jednotky SA, ktoré sa správali kruto až násilnícky. Bez vyzvania strieľali na každého, kto porušil zákaz opúšťať ubikácie.

Koncom marca 1945 sa k Petržalke približoval front, preto bola nariadená evakuácia väzňov do koncentračného tábora v Mauthausene. Každú osobu neschopnú transportu sa nacisti rozhodli zlikvidovať.
Po exhumácií masových hrobov v Petržalke sa zistilo, že najviac bolo zastrelených, mnohí mali rozbité lebky, ale niekoľko desiatok martýrov pochovali ich kati zaživa.

Niektorých pôvodcov týchto zverstiev odsúdili slovenské ľudové súdy, ďalších pohnala na zodpovednosť rakúska justícia. „Mnohí však zostali nepotrestaní, medzi nimi aj veliteľ petržalského gestapa Anton Hartgasser,“ dodáva historik Stanislav Mičev.

Odveta postihla aj nevinných

Petržalka bola dlho akoby zakliatym miestom. Od konca júna 1945 tam existoval zberný tábor pre Nemcov a Maďarov. Podľa zistení historikov v ňom bolo sústredených približne 2 300 osôb.

V tábore vládli otrasné hygienické, zdravotné i stravovacie podmienky. Každú chvíľu prepukal týfus, črevný a žalúdočný katar. Nocou sa rozliehala streľba.

Strážnym velili dôstojníci československého obranného spravodajstva (kontrarozviedky). Hodnostne najvyšší z nich bol Eduard Kosmel.

„Kto zo zadržaných nevedel dobre po slovensky alebo po česky, stával sa pre Kosmela automaticky Nemcom alebo Maďarom, a teda nespoľahlivým,“ vypovedal o dva roky neskôr vojenský lekár Bronislav Bukva. Krátko predtým našli v protitankovom zákope na právom brehu Dunaja zakopaných 60 kostier.

Výpoveď vojaka Petra Vattu pôsobila až nehodnoverne, svedčila skôr o vyčíňaní gestapákov ako príslušníkov československej armády. Vatta rozprával o transporte asi 80 osôb, medzi ktorými boli, s výnimkou dvoch mužov, iba ženy, väčšinou zo Svätého Jura. Asi dvanásť z nich nieslo v náručí malé deti.
„Vedúci čatár im odoberal veci a dvaja pucáci ich strieľali – vždy po dve, tri. Do tyla. A deti vyzdvihovali do výšky a tak ich strieľali,“ tvrdil Vatta. Ďalších 30 osôb mali povraždiť inokedy: buď jednotlivo, alebo v menších skupinkách.

Proces s Kosmelom a ďalšími obžalovanými sa konal v máji 1947 pred senátom vojenského súdu v Bratislave. Obhajoba sa odvolávala na Benešov dekrét o amnestii činov, vykonaných v rámci protifašistického odboja od 30. 9. 1938 do 28. 10. 1945.

Kosmel napriek tomu dostal 7 rokov žalára. Už v októbri 1947 však Najvyšší vojenský súd v Prahe rozsudok zrušil. Neskôr to Kosmel dotiahol až na generála a poslanca parlamentu. Stal sa dokonca zástupcom náčelníka Štábu spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy v Moskve. Bol nedotknuteľný.

Kto vlastne vraždil pri Mičinej?

Až po roku 1990 sa začalo aj na Slovensku otvorene hovoriť a písať o masakre v Sklenom, kde partizáni zastrelili 187 slovenských Nemcov – civilistov od 16 do 60 rokov. Stalo sa to len tri týždne po vypuknutí Povstania.

V bývalom režime sa o tejto tragédii mlčalo. V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“

V roku 2004 – po šiestich desaťročiach! – sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. A v auguste 1945 dali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni jedného z oddielov Jegorovovej brigády. Priložili ich k žiadostiam o rôzne úľavy v súvislosti s účasťou na protifašistic­kom boji.

„Cvičili sme niekoľko dní a po prísahe sme odišli do Skleného, kde sme všetkých chlapov pobrali a postrieľali, pretože boli Nemci,“ uviedol Jozef V., pochádzajúci z okolia Lučenca. Jeho rodák Karol B. to zrejme nepovažoval za dostatočné vysvetlenie, lebo vypovedal: „Obyvatelia obce Sklené, Šváby, nás zrádzali, otrávili studne a všelijako nám prekážali.“

Výpovede partizánov dlho ležali v lučeneckom okresnom archíve, neskôr prešli do fondov Múzea SNP v Banskej Bystrici. Vyplýva z nich, že oddiel viedol vtedy 27-ročný ruský dôstojník Leonid Slavkin, ktorý sa zrejme pomstil slovenským Nemcom za zločiny, ktoré spáchali ríšski Nemci v jednotkách SS a Wehrmachtu už o niečo skôr, po vpáde na územie Sovietskeho zväzu.

Nové vyšetrovanie skončilo v slepej uličke. Všetci možní páchatelia vojnových zločinov (ktoré sa nepremlčiava) sú už totiž po smrti.

Dodnes sú veľmi protichodné informácie o masakre pri Hornej Mičinej. Podľa jedného zdroja tam fašisti koncom októbra a začiatkom novembra 1944 zavraždili 63 osôb, medzi nimi 23 väzňov z Krajskej väznice v Banskej Bystrici.

Ďalší zdroj uvádza, že tam partizáni už v septembri 1944 zastrelili okolo 50 civilistov. Stalo sa to na území vojenskej strelnice a jej veliteľ tvrdil, že išlo o „nemeckých špiónov“. Vysoký dôstojník povstaleckej armády Samuel Korbel sa o tom chcel presvedčiť na vlastné oči, obklopili ho však opití partizáni, aspoň tak to uviedol vo svojich spomienkach.

Podľa tretej verzie však v masových hroboch pri Mičinej skončili obete Nemcov i partizánov. Preto historik Ján Stanislav je za to, aby sa prípad znovu prešetril. „Je tam priveľa otáznikov a ide vlastne naďalej o príbeh s otvoreným koncom.“

Výsledný účet krvavej žatvy

O slovenských katyniach v Kremničke a Nemeckej sa veľa popísalo už v roku 1958. V tom čase prebiehali oneskorené procesy s bývalými príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktorí sa zúčastnili na masovom vraždení. Mnohé zo zverejneného však bolo poplatné dobovej propagande.

Kremnička sa odkrývala hneď po prechode frontu, lebo sa vedelo, kde hľadať hroby. Ešte keď sa začínalo Povstanie, kopali tam civilisti protitankový zákop, aby Nemci nemohli preraziť na Bystricu. Neskôr tam protipartizánske komandá hádzali svoje obete.

„Najprv ľudí po jednom doviedli k okopu a strieľali do tyla,“ vypovedal pred súdom obžalovaný Ernest Osvald z eskorty, ktorá sprevádzala jednu skupinu väzňov, asi 60 osôb. „Ale keď už tak zavraždili asi tretinu alebo možno aj polovicu, dosiahla psychóza u živých taký stupeň, že sami začali skákať do okopu a zavrtávať sa medzi mŕtvych. Potom sme už len stáli nad okopom a strieľali doň všetci. Nemci i gardisti.“

V Kremničke zastrelili 747 ľudí. V prípade Nemeckej sa nedá zistiť presný počet obetí. „Každý deň po popravách sa popol z vápennej pece vyberal a sypal do neďaleko Hrona,“ vysvetľuje Mičev. Preto sa len odhaduje, že ich bolo 450 až 900. Tých 450 bolo zaevidovaných vo väzenskej knihe, vo vápenke však skončili aj mnohí „mimo evidencie“.

V správe Ministerstva spravodlivosti SR, ktorú vypracovali experti v máji 2002, sa v tejto súvislosti uvádza: „Nemecké jednotky, ktoré prišli na Slovensko potlačiť SNP, masovo vraždili aj civilné obyvateľstvo na strednom Slovensku. Jednotky Wehrmachtu vytvorili za týmto účelom nižšie jednotky, ktoré spolupracovali so zložkami SS a s ozbrojenými zložkami nemeckej menšiny na Slovensku, takzvaným Heimatschutzom.“

Správa však obsahuje aj údaje iného druhu: „Rôzne partizánske jednotky, zväčša pod velením sovietskych dôstojníkov, začali masové vraždenie nemeckých obyvateľov na Slovensku už 28. augusta 1944. Najmä v okolí Ružomberka, ďalej v Turci a na iných miestach Slovenska obývaných Nemcami, partizáni zavraždili spolu asi sedemsto, zväčša civilných osôb nemeckej národnosti.“

A výsledný účet krvavej žatvy? „Počet zavraždených osôb na celom Slovensku mimo bojových operácií dosiahol číslo 5 304 osôb, ktoré našli smrť v 211 masových hroboch. Celková bilancia vyznieva približne osem zavraždených Slovákov na jedného zavraždeného Nemca.“

87 debata chyba