Mimo jej nových štátnych hraníc zostal po rozčlenení Uhorska žiť takmer každý tretí človek s materinským jazykom maďarským. Z tejto traumy sa Maďarsko nespamätalo ani po 90 rokoch.
Približne 800–tisíc Maďarov z 10–miliónového národa sa ocitlo vtedy v novom štáte československom, ktorému pripadla podľa mierovej zmluvy aj Podkarpatská Rus. Pritom vyjednávači z Budapešti sa na Parížskej mierovej konferencii usilovali stoj čo stoj presadiť, aby aspoň južné Slovensko zostalo súčasťou Maďarska.
Mierová zmluva už bola podpísaná s Nemeckom i Rakúskom, len Budapešť ešte kľučkovala, taktizovala a spôsobovala nekonečné prieťahy. V záverečnej fáze ponúkala národnostným menšinám, slovenskú nevynímajúc, územnú autonómiu, len aby zachránila akú–takú integritu Uhorska.
Medzitým sa vystriedalo možno aj tucet maďarských vlád vrátane červenej vedenej Bélom Kunom. Krajina sa dlho zmietala v chaose, nakoniec však Budapešť musela pristúpiť na pre ňu ponižujúce podmienky.
Zmluvu popísali zúčastnené strany 4. júna 1920 v zámku Trianon pri Paríži. „Asi za pätnásť minút sú všetky podpisy ukončené, Maďari rýchlo opúšťajú miestnosť, československí, rumunskí a juhoslovanskí delegáti dajú sa do živého rozhovoru a navzájom si gratulujú,“ spomínal na historické chvíle účastník mierových rokovaní, slovenský diplomat Ivan Krno.
Mohlo by sa zdať, že všetko patrí nenávratne histórii, veď medzitým zaniklo nielen Československo, ale i Juhoslávia. Zmluva z Trianonu však naďalej platí a plne sa vzťahuje i na následnícke štáty. Okrem toho, pre Slovensko má širší význam. „Je listinou, ktorá znamenala vzkriesenie Slovenska a jeho uvedenie do kultúrneho sveta,“ tvrdil Štefan Janšák, ďalší Slovák medzi členmi expertných skupín, ktoré pripravovali podklady pre mierovú konferenciu.
A názor historika? „Trianonská zmluva potvrdila vyčlenenie Slovenska zo zaniknutého Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom,“ myslí si Marián Hronský, ktorý sa zaoberá touto témou dlhodobo. „Rovnako prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu.“
Predtým tu svet videl len Hornú zem, Felvidék, sever Uhorska.
Celý Tokaj mal byť slovenský
Všetko by zrejme dopadlo ináč, nebyť Francúzska a jeho premiéra Georgea Clemenceaua, ktorý sa obával obnovenia vplyvu Nemecka v strednej Európe. Veľká Británia mala, naopak, obavy z „balkanizácie“ strednej Európy po rozkúskovaní Uhorska. Zástoj Francúzov opakovane oceňovali vo svojich spomienkach viacerí pamätníci. Janšák však vyzdvihol aj úlohu Edvarda Beneša, vtedy československého ministra zahraničia a šéfa delegácie na mierovom kongrese.
„Sotva by došlo k pripojeniu Slovenska k republike, keby nebol na mierovej konferencii prevládol názor, že Maďari sú najmocnejším spojencom Nemcov a najvernejším zástancom idey Veľkej Germánie,“ prízvukoval Janšák. „Rozhodujúcim úderom, ktorý neodvolateľne porušil územnú jednotu Uhorska, boli dokumenty predložené našou delegáciou o politickej spolupráci maďarských vlád s nemeckou ríšou.“
Napriek tomu Paríž nesplnil všetky očakávania Prahy a odmietal jej maximalistické nároky. Napríklad na samom začiatku rokovaní navrhovala československá delegácia takzvané geografi cké hranice s Maďarskom. Tvoril by ich Dunaj až po Vacov, ďalej hrebeň Cserehátu (v Novohrade) a Bukových hôr, tok Hornádu od Gesztely po Aszaló, potom hrebeň Tokajských vrchov, od Šarišského potoka (Sárospatak) tok Bodrogu po Berecki.
Odtiaľ by viedli hranice juhovýchodným smerom k Tise a po nej by pokračovali až k styčnému bodu československo– rumunsko– maďarských hraníc. Podľa niektorých návrhov sa predpokladala taká úprava južnej hranice, aby najhodnotnejšie tokajské vinice pripadli Československu. „Vinice produkujúce svetoznáme víno predstavujú podstatu národného majetku,“ uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu. Praha okrem toho požadovala veľké územie v Zadunajsku s Neziderským jazerom a Šopronom.
Výsledkom zdĺhavých a zložitých rokovaní boli hranice, ktoré s výnimkou Dunaja išli severnejšie od požadovanej čiary. Novému štátu Čechov a Slovákov síce pripadol Veľký Žitný ostrov, ale zo Zadunajska sa v prospech ČSR vyčlenilo len malé územie (Petržalka), ako predmostie Bratislavy.
„Pri stanovení hraníc sa neuplatnili len etnické alebo geografické zásady, ale napríklad aj hospodárske hľadisko, aby nástupnícke štáty Uhorska boli životaschopné,“ konštatuje Hronský. „Najvyššia rada mierovej konferencie brala do úvahy aj vzájomnú vyváženosť menšín v oboch štátoch.“
Komu pripadnú Košice?
Najvyššia rada mierového kongresu rozhodla o hraniciach Československa s Maďarskom už 19. júna 1919 s tým, že dva menšie úseky označila za problematické. Dovtedy rozdeľovali oba štáty len prechodné demarkačné čiary. Vystriedalo sa ich niekoľko, jedny išli o niečo severnejšie, iné južnejšie od súčasných hraníc.
Za zmienku stojí takzvaná Hodžova línia zo 6. decembra 1918. Viedla od Devína cez Pezinok, Sereď, Nové Zámky, Vráble, Lučenec až k Margecanom. Budapešti vtedy svitla nádej, že získa aspoň časť „Felvidéku“ s Košicami a takmer celým Zemplínom. Potom však Beneš zopakoval pôvodné územné požiadavky.
O Košice sa bojovalo aj neskôr, keď sa ustaľovali definitívne hranice a Budapešť dúfala, že ešte dosiahne nejaké úľavy. Novinár Anton Prídavok opísal v roku 1932, ako gróf Csáky žiadal francúzsku misiu, aby Košice pririekla Maďarsku, lebo aj s okolím sú maďarské. Slovenskí zástupcovia v rozhraničovacej komisii však nástojili, aby sa o tom Francúzi presvedčili priamo na mieste. Vybrali sa spoločne do Ťahanoviec a nenašli tam ani jedného Maďara. Francúzsky generál sa nad tým pozastavil a upozornil grófa, aby nezavádzal. „Používam všetky prostriedky, o ktorých sa domnievam, že môžeme nimi poslúžiť svojej vlasti,“ reagoval vraj Csáky.
Trianonskú zmluvu podpísali zástupcovia 33 štátov. Za Československo minister Edvard Beneš a generálny tajomník delegácie Štefan Osuský – syn garbiara z Brezovej pod Bradlom a zároveň absolvent práva na univerzite v Chicagu.
„Vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných odvrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné,“ povedal po slávnostnom akte.
Pokusy o revidovanie Trianonu
Historik práva Jozef Klimko datuje prvý pokus o revíziu triananonskej zmluvy už do roku 1923. Trianonská zmluva totiž miestami neurčila presnú čiaru hraníc. Preto sa musela zriadiť rozhraničovacia komisia, čo maďarská strana chcela využiť na väčšie zmeny.
Spor sa rozhorel okolo úseku hranice pri Salgótarjáne a v jeho pozadí boli záujmy Rimavsko– muránskej spoločnosti v Budapešti, ktorej bane a banské výmery boli na opačnej strane hraníc určených Trianonskou zmluvou. Spor rozhodla až Rada Spoločnosti národov v apríli 1923 v prospech Maďarska. Slovensko vtedy stratilo Somošovú (Somoskőújfalu).
Trianonská trauma je dodnes živá najmä v Maďarsku a medzi Maďarmi v okolitých štátoch. Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnil pred časom Ústav politických vied SAV, len 50,5 percenta opýtaných Slovákov vie o tom, že hranice Československa vymedzila Trianonská zmluva. Ale zato to vie až 78 percent respondentov maďarskej národnosti.
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Budapešti Štefan Markuš spomína, že keď sa pred ôsmimi rokmi vrátil z diplomatickej misie v Maďarsku, mal besedy na niekoľkých gymnáziách, kde sa pokúšal zistiť, čo hovorí slovenským stredoškolákom pojem Trianon. „Z dvadsiatich oslovených o tom vedeli niečo povedať dvaja– traja. V Maďarsku sa však môžete pýtať desaťročných detí, a každé vám odrecituje od A do Z, o čom bol Trianon,“ dodáva Markuš, ktorý chápe, že mnohých Maďarov skutočne bolí to, čo sa stalo po Trianone.
„Mnohí Maďari však nie sú schopní porozumieť tomu, že Slováci zase trpeli pred Trianonom v spoločnom uhorskom štáte. Keby sme sa na tom zhodli, že oni trpeli po Trianone a Slováci pred ním, tak by to bolo v poriadku,“ dodáva Markuš.
Rozdielne hodnotenie možno pozorovať aj v prácach slovenských a maďarských historikov. Kým prvým sa zdá dohoda z Trianonu spravodlivá, druhí ju vnímajú ako historickú krivdu. Napríklad opakujú, že o pripojení niektorých sporných území malo rozhodnúť referendum.
Dôsledky Trianonu
- Uhorsko malo rozlohu 325 270 km2, toto územie sa rozčlenilo medzi sedem štátov
- Maďarsku zostalo 92 923 km2, najviac územia dostalo Rumunsko a ČSR
- Podľa cenzu z roku 1910 mala ríša sv. Štefana 20 866 447 obyvateľov
- V Maďarsku zostalo 7,6, Rumunsku pripadlo 5,2, Juhoslávii 4,1 a ČSR 3,5 milióna obyvateľov
- Za hranicami zostalo vyše 3,2 milióna Maďarov, z toho asi 800–tisíc na Slovensku a Podkarpatskej Rusi