Za Československo podpísal zmluvu minister zahraničných vecí Edvard Beneš a generálny tajomník delegácie Slovák Štefan Osuský.
„Vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné,“ povedal po slávnostnom akte.
Pre Slovensko, ktoré na rozdiel od Čiech nemalo uznávané historické hranice, mala zmluva z Trianonu osobitný význam. Znamenala nielen jeho vyčlenenie z Uhorska, ale povedané historikom Mariánom Hronským, „po prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a právny celok“ v takom dôležitom medzinárodnom dokumente.
Podpísaním Trianonskej zmluvy 4. júna 1920 sa vlastne na právnej úrovni uzavrel aj problém južnej hranice Slovenska. Československá delegácia trvala na schválení hraníc pozdĺž Dunaja. Na úseku medzi Dunajom a Uhom však prejavila súhlas s nevyhnutnými kompenzáciami na jednej i druhej strane.
Koncom júla 1921 sa na základe trianonskej zmluvy ustanovila československo-maďarská delimitačná komisia s cieľom vytýčiť hranice opísané v článku 24 tejto zmluvy. Svoju činnosť skončila až v polovici marca 1925.
Trianonská zmluva bola súčasťou versailleského mierového systému, ktorý sa vytvoril po prvej svetovej vojne. A hoci dôsledky Trianonu potvrdila po ďalšej svetovej vojne aj Parížska mierová zmluva z roku 1947, v Maďarsku ich naďalej vnímajú ako historickú traumu.
Po rozčlenení Uhorska totiž zostal mimo nových maďarských štátnych hraníc takmer každý tretí človek s materinským jazykom maďarským. Vtedy to bolo dovedna 3,2 milióna etnických Maďarov. Z nich asi 800-tisíc žilo zrazu na území Československej republiky.