Spomienky veselé i smutné
Spomienky na školské časy strávené mimo triedy blednú len pomaly a majú príjemnú farbu, chuť a vôňu. Samozrejme, pokiaľ všetko nepokazí učiteľka, ako sa to prihodilo Jožkovi Mrkvičkovi Spáčovi – známej detskej postavičke spisovateľky Márie Ďuríčkovej z roku 1972. Jožko sa totiž v závere farbistého opisu vydareného školského výletu posťažoval, že celý výlet pokazila pani učiteľka, pretože žiakom povedala, že o ňom budú musieť napísať sloh.
„Dodnes si spomínam na výlet, na ktorom sme boli ako prváci. Učiteľka nás zobrala na svoju vlastnú chatu pár kilometrov za dedinou a uvarila nám tam vrecúškovú polievku. Bolo to pre všetkých obrovské dobrodružstvo,“ opisuje svoju výletnú skúsenosť spisovateľka Henrieta Ruf. „Neviem prečo, najviac mi utkveli v pamäti výlety do prírody. Z návštev hradov alebo výstav sa mi vybavuje akurát pocit, ako sme chodili v návlekoch a šmýkali sa nohami po parketách.“
Hypermarkety bodujú
Vo všeobecnosti majú školské výlety nesporné výhody, ale aj problematické stránky. K tým pozitívnym patrí to, na čo najradšej spomínajú niekdajší žiaci aj v dnešných dospelých rokoch – predovšetkým utuženie kolektívu, pocit súdržnosti, kamarátstva.
Obľúbené ciele výletov
Bratislava – pre obyvateľov ostatných regiónov Slovenska bolo atraktívne navštíviť Hrad, Slovenskú národnú galériu a samozrejme vyhliadkovú kaviareň na Novom moste alebo na Kamzíku.
Bojnice – zámok a zoologická záhrada urobili z tohto kúpeľného mesta obľúbený cieľ výletov. Samozrejme po 1. apríli 1955, keď zoo ako prvú na Slovensku otvorili…
Dobšinská ľadová jaskyňa – známa jaskyňa s príjemnou chladnou klímou okolo 0 stupňov, s prvým nainštalovaným elektrickým osvetlením a navyše v krásnom prostredí Slovenského raja.
Betliar – kaštieľ vo vlastníctve rodiny Andrassyovcov dokázal vďaka bohatým zbierkam loveckých trofejí, zbraní či suvenírov a umeleckých predmetov z celého sveta očariť dospelého i detského návštevníka.
Krásna hôrka – kto by zo svojho detstva nevylovil spomienku na výstup do kopca a stretnutie s ozajstnou múmiou? V tých časoch viac než tristoročné pozostatky Žofie Serédyovej ešte nemusel strážiť bodyguard.
Herľany – známy studený gejzír je aktívny od roku 1872 a dodnes strieka do výšky 7 až 15 metrov s periódou 25 až 30 hodín. Na „šľaktrafenie“ bolo, ak sa návšteva Herlian odohrala v čase, keď gejzír odpočíval…
„Aj učiteľ sa na výlete o žiakoch dozvie veci, ktoré sa v škole nedajú tak ľahko zistiť. O ich rodine, o kamarátoch…“ hovorí učiteľka Jana Vadovičová. „Dieťa je skrátka mimo školy iné ako v školských laviciach. Ale platí to aj opačne, deti takisto môžu na výlete získať celkom iný pohľad na učiteľa ako v triede pri vysvetľovaní učiva alebo nebodaj skúšaní.“
Isteže, sú tu aj negatíva: školské výlety sú pre učiteľa náročné, ba až vyčerpávajúce, najmä pre zodpovednosť za deti, ktoré má na starosti. Riziká, ktoré z toho vyplývajú – od úrazov až po otravu alkoholom a nechcené tehotenstvá (pochopiteľne, vo vyšších ročníkoch) – azda ani netreba menovať.
„Deti sú vyspelé a vymýšľajú už v nižších ročníkoch – napríklad ako prepašovať na výlet alkohol,“ dodáva Jana Vadovičová. „Niekedy sa tým ani len netaja. Rovnako patrí k temným stránkam dnešných výletov požiadavka navštevovať nákupné centrá, bez čoho sa deťom výlet veľmi neráta. Nie vždy ich baví chodiť do hôr a ešte k tomu aj pešo.“
No a do tretice sú rodičia napriek „bezplatnej školskej dochádzke“ beztak zaťažení rozličnými poplatkami. Musia platiť príspevky na vzdelávanie svojich detí, učebnice a ďalšie pomôcky a výlet na nich kladie ďalšie finančné nároky. Nie každý si teda môže dovoliť poslať svoju ratolesť so školou za hranice všedných dní.
Všetko bolo pod kontrolou
„Rada spomínam na školské výlety a na všetko, čo k nim patrilo – kto s kým sedel v autobuse, kto mal čo zabalené a neskôr aj kto s kým sa držal za ruku. Možno i vďaka tomu som sa potom ako učiteľka snažila výlety tiež organizovať tak, aby boli príjemné pre deti aj pre mňa,“ spomína Marta Šáteková, majiteľka kníhkupectva Ex Libris – a predtým učiteľka s dvadsaťročnou praxou.
„Zobrala som napríklad deviatakov na pomerne dobrodružnú stanovačku pri Seneckých jazerách. Kolegovia sa obávali, že sa tam žiaci buď utopia, alebo ,upijú k smrti´, ale nič také sa nestalo. Bolo to fajn. Vedeli sme o tom, že je tam nejaký alkohol alebo prvé cigarety, ale neprekročilo to hranice a nič zlé sa nestalo. Podobné skúsenosti sme predsa prežili všetci – zbytočne sa budeme tváriť, že nič také neexistuje.“
Vynachádzavosť starších žiakov v snahe prepašovať alkohol bola neobmedzená. Fľašky sa pašovali v puzdre od harmoniky aj v reproduktoroch. S odstupom času sa však trecie plochy vyhladia a na spoločné chvíle radi spomínajú všetci „účastníci zájazdu“. Možno pre príchuť blížiacich sa prázdnin a možno preto, lebo, ako spieva Pavol Hamel: „Pri poslednom litri vína, každý rád si zaspomína, na ten čas pomalý, čas malín.“
Spomínate si na svoje školské výlety? Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti?
Foto: Robert Hüttner
Oľga Feldeková, spisovateľka
Keďže som z chudobného kraja, chodili sme najmä do okolitej prírody. Pamätám si, ako nám raz na takýto výlet doniesli z družiny stravu, vajíčka uvarené natvrdo, a keď som olúpala škrupinku, našla som v nej uvarené kuriatko. Ešte viac mi utkvel v pamäti výlet do Prahy na spartakiádu. Silný zážitok mám zo zoologickej záhrady, pretože sme stáli pred klietkou s levmi a levy sa začali páriť. Keďže socializmus bol puritánsky a Orava mimoriadne, súdružka učiteľka nám kázala, aby sme sa obrátili chrbtom. Ale ja som sa dívala ponad plece na túto lásku a hrozila mi preto dvojka zo správania. Mama ako učiteľka mi nakoniec vymodlikala jednotku.
Jozef Gertli Danglár, výtvarník, karikaturista
Keď bol na konci roka školský výlet, bol to pre nás sviatok. Nosili sme zelené alebo kárované chlebníky a v nich, samozrejme, červenú umelohmotnú fľašku na čaj… Existovala aj skladacia umelohmotná fľaška, ktorá sa vysúvala ako ďalekohľad. Párkrát sme absolvovali všetky obľúbené „štácie“, ako boli Bojnice, Banská Štiavnica a návšteva bane alebo Krásna hôrka. Samozrejme, tí, čo sedeli v autobuse vzadu, robili „bordel“, pretože na nich učiteľka nemala dosah. A vpredu zasa boli tí, ktorým boli zle a brali kinedryl, aby sa „nepogrcali“. Neskôr už k výletu patrilo aj kúpiť si tajne v bufete pivo.
Foto: Kristián Mucska
Rasťo Piško, humorista
Najradšej som mal zájazdy do Bojníc. Nebolo to ďaleko, bola tam zoo, kúpalisko Čajka, zámok, predávali tam cukrovú vatu, skrátka, považoval som to za socialistický disneyland. Silný zážitok som mal na strednej škole, keď sme boli v Poľsku, v Krakove, a navštívili sme aj koncentračný tábor Osvienčim. Boli s nami aj stredoškoláci z vtedajšieho východného Nemecka. Sprievodcovia stále opakovali, že všetky tie zločiny urobili Nemci a jedno z nemeckých dievčat tam skolabovalo. Dostalo hysterický záchvat a kričalo: „To sme neboli my, to musel urobiť niekto iný.“ Uvedomil som si, aké je to hrozné, keď má niekto ako národ za sebou vojnu a stále mu to opakujú.
Na výletoch sa začali prvé lásky
Školské výlety nevyhynuli, len zmenili formu. Kedysi žiaci chodili na jednodňové cesty po Slovensku, dnes majú možnosť cestovať do zahraničia, hoci aj do Paríža alebo Londýna. Rodičov to možno stojí viac peňazí, ale na druhej strane je to dobrá investícia – tvrdí Jolana Laznibatová, riaditeľka Školy a gymnázia pre mimoriadne nadané deti v Bratislave.
Počas svojej pedagogickej aj psychologickej praxe ste určite získali bohaté skúsenosti so školskými výletmi. Sú podľa vás užitočné? Mali by si školy takúto prax zachovať?
Zažívali sme kedysi školské výlety a boli veľmi obohacujúce, spoznali sme všetky jaskyne, hrady a zámky Slovenska a iné kultúrne pamiatky. Dnes, ak môžem povedať aspoň za našu školu, uprednostňujeme radšej dlhodobejšie školy v prírode. Tie zahŕňajú aj návštevu prírodných či kultúrnych zaujímavostí v regióne. Takisto výlety radšej organizujeme viacdňové, pričom žiaci dnes oveľa viac cestujú do zahraničia. Boli sme povedzme v Poľsku, v Katoviciach a Osvienčime, v severských krajinách, v Bruseli, Paríži či v Londýne. Krátkodobé výlety boli trochu únavné, dlhšie cesty sú efektívnejšie a majú lepší vplyv na stmelenie triedy a utuženie kolektívu.
Učitelia z praxe potvrdzujú, že na výlete môže učiteľ lepšie spoznať žiakov a, naopak, žiaci učiteľa…
Môžu si zlepšiť vzájomné vzťahy, ale napríklad aj odhaliť niektoré problémové momenty. Keď sú všetci niekoľko dní a niekoľko nocí spolu, za taký čas sa každý človek alebo každé dieťa prejaví.
Pre rodičov je dnes finančne náročná už samotná školská dochádzka. Majú peniaze na to, aby si priplatili na výlet dieťaťa do zahraničia? Vy predsa nie ste súkromná škola.
To je pravda, sme štátna škola. Ale máme istú výhodu, že v Bratislave sú v priemere predsa len o čosi lepšie finančné podmienky. Uvedomujeme si, že sa nájdu rodičia, ktorí majú problém, napríklad ak je v jednom školskom roku lyžiarsky výcvik, aj škola v prírode a ešte by mal byť výlet. Na druhej strane, keď povieme cieľ a program zájazdu alebo školy v prírode, väčšina rodičov neváha a prostriedky nájde. Vedia, že je to obohatenie pre ich dieťa.
Aká je vaša osobná spomienka na školské výlety, ktoré ste prežili ako žiačka?
Najkrajšiu spomienku mám na hrad Krásna Hôrka. Chodili sme aj do Levoče, do Betliara, na Oravskú priehradu, do Banskej Štiavnice… Boli to veľmi neformálne výlety, celou cestou v autobuse sme spievali. A keď sme už boli starší, začali sa na výletoch aj prvé lásky.