Aj vtedy, tak ako teraz, už od apríla často a výdatne pršalo. Do polovice júna zažil juh Slovenska niekoľko povodňových vĺn. K bohatým zrážkam sa nakoniec pridalo topenie alpských ľadovcov. „Na hrádzach vznikali početné vývery a značné priesaky,“ spomína známy vodohospodár Dominik Kocinger.
Zlom nastal 15. júna 1965, keď sa pretrhla rozmočená hrádza pri Patinciach. O dva dni neskôr vznikla obrovská diera v číčovskej hrádzi. Dunajská voda sa zrazu valila 83-metrovou prietržou do okolitých polí aj priamo do obcí Žitného ostrova. Každú sekundu sem pretieklo 1 200 kubíkov vody!
Komárno sa stalo akoby frontovým mestom. Veľkej vode sa postavila tunajšia vojenská posádka. V lodeniciach sa zastavila práca, každá chlapská ruka bola dobrá pri vŕšení ochranných hrádzí na predmestiach.
Muži pracujúci s technikou sa striedali až po osemnástich hodinách. V čase, keď išlo o všetko, im komárňanská povodňová komisia schválila prídel pálenky. Ako na fronte pred útokom na bodáky. V meste vyhlásili evakuáciu všetkých žien, detí a starcov
„Skoro tridsaťtisíc ľudí, ktorí si pred niekoľkými hodinami bláhali v bezstarostnosti a bezpečí, dalo sa do pohybu,“ približoval situáciu reportér Ladislav Mňačko. „Na hradskej do Nových Zámkov bol nepredstaviteľný chaos.“
Namiesto zatykača – zlaté hodinky
Spomienky žijúcich pamätníkov na túto najväčšiu prírodnú katastrofu v moderných dejinách Slovenska sa rôznia. Inak si ju vybavuje záchranár, inak postihnutý živelnou pohromou a inak ten, ktorý neskôr obnovoval zničené dediny.
V Bratislave na Kramároch žije ešte inžinier Pavol Horný. Pred 45 rokmi riadil zahrádzanie prietrže pri Číčove. Spomína, ako mu na 16. deň po vzniku prietrže prišiel známy z krajského úradu oznámiť, že naňho chystajú zatykač. Za údajnú sabotáž.
Veľkú dieru v hrádzi sa totiž nedarilo upchať, hoci každý deň do prietrže vyklopili 120 až 150 áut kamenia. Úsilie 1 500 mužov, prevažne vojakov, však pripomínalo trápenie bájneho Sizyfa. V mieste sypania na konci hrádze bola hĺbka 6 až 8 metrov a ako sa prietrž zmenšovala, tak prúd vody silnel. „Vyklopíte balvan na protiprúdnu stranu a voda vám ho odnesie na poprúdnu,“ vysvetľuje Horný.
Ženistom sa však nakoniec podarilo premostiť prietrž a tatrovky už potom mohli sypať balvany aj z jej druhej strany. Prúd vody sa však definitívne zastavil až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom.
Zatykač na Horného sa zmenil na odmenu v podobe zlatých hodiniek. „Päťdesiat rokov som odpracoval vo vodnom hospodárstve, ale toto bol môj vrcholný pracovný zážitok, pamätám si každú jeho minútu,“ spomína inžinier, ktorý sa o mesiac dožije 91 rokov. Z hlbín pamäte sa mu však často vynára aj iný obraz:
„Kopa sena plávala pozdĺž hrádze a na nej sa túlili k sebe líška a zajac. Pozoroval som ich na ceste do neznáma a premýšľal: hľa, spoločné nešťastie zblížilo ešte aj týchto dvoch odvekých nepriateľov. O to viac si dnes musíme pomáhať my ľudia.“
Keď Maďar bol Slovákovi bratom
Ľudia hľadali záchranu na strechách, ale domy z nepálenej hliny postupne sadali jeden po druhom – strechami do vody. Záchranári, ktorí prišli do zatopených obci Žitného ostrova na obojživelníkoch, zbierali ľudí zo stromov ako hrušky.
Čo starší, to spravidla nevedeli plávať. Napriek tomu odmietali opustiť rodnú dedinu. Niektorí sa skrývali v rozvalinách svojich domov. Pamätníci spomínajú, že viaceré obce museli prečesávať aj niekoľkokrát, lebo mali hlásenia, že stále sa tam niekto skrýva. Preto možno považovať za zázrak, že si strašná povodeň odniesla iba dva ľudské životy.
Za niekoľko dní sa podarilo evakuovať vyše 60-tisíc ľudí. Jozef Šutka mal vtedy 29 rokov a pracoval na mestskom úrade v Šuranoch. Spomína, ako prijali mamičky s deťmi z komárňanskej pôrodnice. „Nemali sme ich kde umiestniť, a tak sme rozhlasom vyzvali Šurančanov, aby prichýlili evakuovaných. Verte alebo neverte, ale do hodiny sa ich prihlásilo viac, ako sme potrebovali.“
Do Šurian prišlo aj niekoľko stovák utečencov zo zatopenej dediny Zlatná na Ostrove. Šutku príjemne prekvapilo, keď ho starší medzi nimi, inak zruční remeselníci, vyhľadali so žiadosťou, aby im dal nejakú robotu, lebo sa chcú odvďačiť. Z použitých tehál postavili hospodársku budovu pri mestskom úrade, ktorá tam stojí dodnes.
„Šurany boli slovenské, kým Zlatná maďarská,“ pripomína Šutka, „vtedy však padli akékoľvek národnostné bariéry, odbúrala sa všetka nedôvera a rozumeli sme si veľmi dobre aj bez znalosti jazyka. Dodnes tam mám priateľov.“
Tibor Toma je starosta v dedine Kameničná, kde povodeň zničila viac ako polovicu domov. Obyvateľov evakuovali do Galanty, ale ich rodinu až do Topoľčian. Vraj prečo? „Otec bol skupinár na štátnom majetku, išiel tam so stádom a nás bral so sebou.“ Boli tam dva mesiace, kým voda neopadla."
V Kameničnej majú Galantskú a Pardubickú ulice, v susednej Iži – Šumperskú a Trenčiansku. Každej zo 46 zatopených obcí pridelili vtedy dva okresy – jeden slovenský a jeden český, aby pomáhali pri ich obnove.
V Iži sa zástupcovia patronátnych okresov naposledy stretli pred piatimi rokmi. Do Kameničnej už niet koho pozvať – všetci, čo vtedy pomáhali, medzitým pomreli. „Majú však stále miesto v našich spomienkach,“ dodáva richtár Toma.
