Pravé svetlé zajtrajšky

18.07.2010 08:08
Miroslav Tížik
Sociológ Slovenskej akadémie vied Miroslav Tížik. Autor:

Slovensko si vo voľbách zvolilo zmenu. Namiesto istoty, sľubovanej bývalou koalíciou, si vybralo novú rétoriku Ivety Radičovej, zbožnosť KDH, zmier Mosta a budúcnosť, formulovanú SaS. "Aj neoliberalizmus sa presadil iba vďaka tomu, že je utópiou," tvrdí sociológ Slovenskej akadémie vied Miroslav Tížik, ktorý interpretuje vyhlásenia nových politikov, čo získali moc.

Po prvý raz sa na čelo slovenskej vlády postavila žena, sociologička Iveta Radičová. Mladšia generácia sociológov však vystupuje apoliticky. Čím to je?

Prvé roky po revolúcii, ktoré som zažil ako študent, všetci hovorili, že treba pochopiť jednotlivca v jeho situácii, v sociálnom kontexte, nie mu plánovať život. Bolo to odmietnutie „sociálneho inžinierstva“. Rozšíril sa havlovský postoj nepolitickej politiky. Považujem to za tragédiu intelektuálneho života na Slovensku.

Prečo?

Takto sa vlastne skrytým spôsobom realizovala politika, zamaskovaná rúškom objektivity. Zvíťazila predstava, že my musíme byť v prvom rade nestranní. Že len z tejto pozície môžeme zvažovať fakty, na základe ktorých vytvoríme objektívny pohľad na svet, ktorý je, ako inak, jediný správny. Všetci mladší vedci sa usilovali byť objektívni, nedbajúc na to, že zadávateľ výskumu či jeho objekt sú a priori neobjektívni – bez ohľadu na to, či pôsobia v politike alebo nie.

Takto sa demobilizovala možno celá generácia sociológov – občiansky aj profesionálne. Usilovali sa byť nestranní, alebo sa tak možno iba tvárili, a prehliadali politické súvislosti svojich výstupov – údajov, ktoré získavajú, alebo štúdií, čo napíšu. Neuvedomovali si, že takto sami realizujú už nastolenú politiku.

Akým spôsobom?

Dobrý príklad sú rôzne výskumy nezamestnanosti. V dotazníku sa môžeme opýtať človeka aj tak, aby sme dokázali, že je to jeho vlastná chyba, keď si nedokáže nájsť prácu. Lebo je lenivý, prieberčivý či neschopný – čokoľvek. No keď chceme odhaliť a pomenovať zjavné aj skryté príčiny, prečo sa ľudia nevedia zamestnať, vieme sa pýtať aj iným spôsobom.

Vtedy sa zvyčajne ukáže, že niektorí výskumníci – aby neboli obvinení, že sú politicky zaujatí – volia konformné prístupy, ktoré vyzerajú „normálne“ a nepôsobia politicky. A takto vlastne iba realizujú väčšinový politický názor.

Do čoho to za tie roky vyústilo?

Mladšia generácia sociológov sa nielen vlastnou vinou ocitla na úrovni „expertnej“, nereflektovanej, spoločensky nezodpovednej sociológie, ktorá vníma poznanie odtrhnuto od skutočného života. Je mimo skutočného života, pozerá sa naň z výšky. Treba dodať, že aj mnohí sociológovia dokážu narábať s údajmi a číslami podobne pružne ako ekonómovia.

Nevyhýba sa politike takto cielene celá vaša generácia, nielen vedci?

Nebol by som taký skeptický. Moja a mladšia generácia síce nemá vzťah k tradičným stranám, ale je politická iným spôsobom. Azda podľa postmoderného modelu. Nové, nepolitické spôsoby politickej angažovanosti však neumožňujú mladým ľuďom, aby sa podieľali na formovaní pravidiel tejto spoločnosti tak, aby sa realizovali ich záujmy.

Zmení sa niečo príchodom Richarda Sulíka, ktorý ich, zdá sa, spolitizoval?

Spolitizovala ich takto celá pravica. No hlavný problém je v tom, že iba úzka časť mladých ľudí sa dobre orientuje v politike a vie narábať s politickými informáciami. Väčšina sa nezaujíma o to, čo je súčasťou ich bezprostredného politického života. V okolitých krajinách sa mladí ľudia aj na školách aktivizujú v rôznych združeniach, spolkoch, samosprávach.

Cez ne sa učia praktickej demokracii, učia sa deklarovať svoju politickú či mocenskú autonómiu aj voči pedagógom, učia sa sebavedome vstupovať do verejného priestoru. A sú kritickí k informáciám, ktoré získavajú. Vedia čo, ako a na čo môže slúžiť – kto zavádza, čo je priechodné, čo nie. Na Slovensku je táto prax v prostredí škôl v porovnaní s okolím asi najslabšia.

Aké to má následky?

U nás chce veľa ľudí žiť ako na Západe. Preto ho napodobňujeme bez toho, aby sme si vytvorili základnú sieť spoločenskej solidarity, ktorá tam už dávno funguje, i keď my to prehliadame. Dokonca sme postupne rozložili inštitúcie, ktoré voľakedy aj u nás zabezpečovali elementárny základ pre dôstojnejší spôsob prežitia. Mladých ľudí sa teda podarilo nalákať na lacné „prozápadné“ sľuby, lebo táto generácia nemá nijaké skúsenosti pri obhajovaní vlastných záujmov – všetko za nich vybojoval niekto druhý.

Preto je západná mládež bojovnejšia?

Aj na Západe sú mladí ľudia apolitickí, ale môžu si „dovoliť“ zabojovať. V Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku aj Rakúsku protesty proti súčasným reformám, ktoré sa pokúšajú nastoliť neoliberalizmus, nemajú pre ľudí také fatálne dôsledky ako u nás. Oni môžu štrajkovať týždeň – dva, lebo majú inštitúcie a pracujúci odbory, ktoré ich chránia aj v prípade, že by ich prepustili z práce.

Mali by naši mladí voliči počítať so sklamaním?

Teraz po voľbách vidieť napríklad, že v podstate nijaká agenda, ktorá sa týka problémov mladých ľudí, sa nedostala do programu koalície. Aj tak však pretrváva eufória zo zmeny, ktorá však nie je tou požadovanou zmenou.

Je solidarita v názve SaS vyprázdnením tohto pojmu?

Každá ideológia vyprázdňuje zmysel pojmov.

Takže ide o ideológiu?

To je zaujímavé, ako sa teraz ukázalo, že to ideológia je. O ideológiu ide totiž vtedy, keď ľudia uveria nejakej idei, o ktorej si myslia, že je to správne a jediné racionálne riešenie, pričom nevidia dôsledky toho, aký odkaz nesie určitý typ politiky. Na Sulíkovej strane ma zaujalo, akú má nebezpečnú rétoriku. Možno zatiaľ nešíria otvorenú nenávisť voči rôznym skupinám ľudí, ale postupne ju vyvolávajú odvolávaním sa na spravodlivosť.

Sulík spravodlivosť zadefinoval ekonomicky. Je to akýsi stalinizmus dotiahnutý do extrému, ktorého princípom je, že všetci sme si rovní a spravodliví vtedy, keď budeme platiť rovnaké dane. Ani nemusíme byť ekonómami, aby sme vedeli, že pár topánok znamená pre chudobného človeka niečo iné, ako pre bohatého.

Rovná daň je tu už dlhšie…

Nebezpečenstvo je v tom, že SaS začala vyvolávať u bohatých ľudí pocit krivdy. Začala šíriť, že oni vlastne doplácajú na slabších. Akýkoľvek princíp prerozdeľovania, ktorý presúva podporu chudobnejším, slabším, dôchodcom, ktorí neprodukujú zisk, je podľa nich nespravodlivý. A keď je niečo nespravodlivé, tak je to krivda. Bohatí už necítia uspokojenie zo svojho životného úspechu, ale myslia si, že sú za svoj úspech nespravodlivo trestaní.

Posunula sa mierka primeranosti?

Iste, takýto postoj ignoruje fakt, že aj spoločenské uznanie získali bohatí len vďaka tomu, že tí ostatní dokážu oceniť kvalitu. Takže úspešný človek pod vplyvom takejto prevrátenej logiky sa nepozerá na druhého ako na niekoho, oproti ktorému je lepší, lebo dokázal viac, alebo mal aspoň viac šťastia, ale ten druhý sa preňho stáva záťažou.

Dalo by sa povedať, že sulíkovská rétorika prevrátila aj obyčajnú ľútosť a súcit s nezávideniahodným položením na závisť, že niekto dostáva almužnu. Rétorikou svojej strany Sulík vlastne predefinoval celý etický koncept, na ktorom dnes stoja moderné demokratické spoločnosti.

Ale čo bolo skôr – nie je Sulík len zákonitým vyjadrením už dlhšie existujúcich ná­lad?

Áno, ale on začal o tom hovoriť otvorene a, čo je podstatné, dodal tejto téme punc etiky. Podobná sociálna nenávisť existuje v každej spoločnosti, ale princípom demokratickej politiky je vytvárať určitý typ zmieru, integrovať rôzne hlasy a záujmy spoločnosti, aby držala pohromade. Každý typ politiky, a to nielen demokratickej, je postavený na regulovaní – čoho bude viac, čoho menej.

Sulík však začal otvorene hovoriť, že niektoré skupiny v našej spoločnosti sú menejcenné, menej hodnotné, že sú to vlastne príživníci. Zaujímavé je, že aj Kotleba, ktorý nebol politicky akceptovaný, má veľmi podobnú rétoriku. Rozdiel je asi len v tom, že Sulík používa expertný jazyk, zatiaľ čo Kotleba sa prihovára svojimi archaizmami tým menej vzdelaným občanom. Ale odkaz, ktorý obidvaja nesú, je veľmi podobný.

Aký?

Sulík otvorene propaguje meritokraciu – keď najbohatší majú najväčší podiel na moci. Zatiaľ čo Kotleba reprezentuje prístup stavovského usporiadania, ktorý je tiež hierarchizovaný, tiež rozlišuje „nadľudí“ a „podľudí“. A to usporiadanie má veľmi jasnú hierarchickú štruktúru. Pre oboch sú najväčšími nepriateľmi spoločnosti ľudia, ktorí v budovaní kapitalizmu u nás z rôznych dôvodov neuspeli.

Dalo by sa teda povedať, že majú rovnaký cieľ, ale každý k nemu kráča inou cestou – jeden cez stavovský štát, druhý cez meritokraciu. No obidva tieto prúdy ohrozujú elementárnu hodnotu demokracie.

Aký vplyv to môže mať na súčasnú koalíciu?

Najväčšie nebezpečenstvo vidím v tom, že postupne, cez drobné ústupky voči strane, čo je vo svojej podstate nedemokratická, bude koalícia opúšťať princípy, na ktorých stoja súčasné moderné západné demokracie.

Na druhej strane je pozoruhodné, ako dokázal Sulík všetkými možnými marketingovými spôsobmi určitú časť ľudí pritiahnuť k voľbám a k tomu, aby ho volili. Môže to byť neférové, no marketing je predovšetkým o efekte, nie o presnosti informácií alebo o ich pravdivosti.

Oceňujete jeho bilbordy?

Porovnajte si tieto úsmevné bilbordy, ktoré ešte sem–tam vidno, na ktorých je Sulík zobrazený ako palmexman, plný vitality, energie a nádeje do budúcnosti, s tým, ako naštvane a zamračene pôsobil pri rokovaniach o zostavení vlády. Tam už spoza vážneho výrazu vykukoval diktátor. Človek, ktorý má veľmi silné mocenské ambície a bojuje. Akákoľvek radosť z toho, že sa SaS podarilo niečo presadiť pre spoločnú vec, je preč.

Ten pôvodný imidž, ktorý pestoval, je už minulosťou, zostal len na bilbordoch. Podobne ako väčšina sľubov. Ale treba uznať, že sa mu podarilo vytvoriť účinný obraz. Ostatné politické strany nevedeli vyvolať vo voličoch podobne silnú nádej.

Ani Iveta Radičová?

Radičová dokázala napriek svojmu konzervatívnemu obsahu vytvoriť vidinu zmeny. No len čiastočne. Účelovo zvolila iný typ rétoriky, začala hovoriť pokojne, pozitívne. A veľká časť ľudí, ktorí by pravdepodobne nešli voliť, rozhodli sa napokon pre jej zmierlivosť. Lebo je to aspoň nejaká predstava do budúcnosti. Všetci veríme, že sa dá žiť lepšie. No nevieme, čo máme urobiť. A nevedia to ani súčasné reprezentácie, ktoré vyvolali zmenu.

Zaoberáte sa sociológiou náboženstva. S čím sa bude musieť popasovať KDH, keď bude spolupracovať s ľuďmi, čo uverili Sulíkovej etike?

KDH reprezentuje len časť konzervatívnych kresťanov na Slovensku. Zaujímavé na tomto politickom subjekte je, že je to strana mužov, ktorých volia ženy. Je to model, ktorý zachováva určitú stabilitu. A ľudia v situáciách neistoty hľadajú pevný bod… Ďalšiu časť ich voličov definujú ich vlastné mocenské pozície. Vždy tí, čo sú pri moci, presadzujú striktne hierarchický model a sami sa prikláňajú k aristokratizmu alebo meritokracii. Tejto skupine v KDH ľudia zo SaS neprekážajú, lebo sú na strane tých úspešnejších.

Sú bližšie k moci, preto im vyhovuje každá rétorika, ktorá chce zachovať existujúci stav, v ktorom im je dobre. Táto strana nikdy nestratí svojich voličov. V parlamente sa bude pohybovať vždy, lebo ponúka zázemie v takých otázkach, ktoré možno ľudia bežne neriešia, ale majú pocit, že aspoň niekto ochraňuje istotu.

Nebude prekážkou ani liberalizmus, ktorý SaS deklaruje?

S neoliberálmi zo SaS má KDH veľa styčných plôch, lebo prezentujú podobný typ ideológie, ktorá je postavená na etike úspešnosti, na hierarchii, vyššom cieli a na budúcnosti, v ktorej nás čaká lepší svet. Ale to je len podobnosť politických strán. Nič to však nehovorí o kresťanskosti Slovenska. Mnohí sa zaoberajú otázkou, prečo tak veľa Slovákov volí Smer, keď je Slovensko štatisticky silno kresťanská krajina.

Je to preto, že druhá časť kresťanstva sa opiera o spoločenstvo, o solidaritu, stojí na náboženstve tých, čo sú dole, sú utláčaní, biedni, chudobní, čo trpia. No v politickej sfére nie je u nás kresťanstvo náboženstvom utrpenia.

Ako vnímate prekrúžkovanú skupinku v SaS – Obyčajných ľudí?

Je to zaujímavá kombinácia katolíckeho tradicionalizmu s ekonomickými meritokratmi. „Obyčajní ľudia“ vykazujú znaky sekty s mimoriadne demagogickou rétoriku. Zastupujú len marginálnu skupinu voličov, ktorí vyznávajú konšpiratívne teórie, totálnu apolitizáciu a vrcholný individualizmus, napriek tomu, že sa vydávajú za kresťanov. Je to asi typ „obráteného kresťanstva“, ktoré je väčšmi darvinistické, ako samotný darvinizmus, proti ktorému takíto militantní kresťania bojujú.

Aj samotný názov Obyčajní ľudia zavádza, keď reprezentanti tohto zoskupenia vyznávajú tie najkonzervatív­nejšie, najextrémistic­kejšie hodnoty katolíckych fundamentalistov, pričom sú veľmi bohatí. Teda presný opak tých skutočných obyčajných ľudí. Práve ich rétorika a extrémne pravicové hodnoty ich zbližujú so Sulíkom. Ich etika je podobná, líšia sa len v detailoch, ktoré sú pre nich nepodstatné ani politicky, ani osobne.

V ktorých?

Štyria poslanci, ktorí sa vydávajú za obyčajných ľudí, sú proti odluke štátu a cirkvi. Ale čo to znamená? V ich podaní je to veľmi vágna, nekonkrétna agenda, nie je jasné, kvôli čomu to nastoľujú… Podobne ako Sulík, keď hovoril o dekriminalizácii marihuany, nikdy nevysvetlil, v čom je hlavný problém jej kriminalizácie.

Túto tému si zvolil, lebo dobre znie v istej skupine voličov. Oslovil ich, ale nikdy nešiel k jadru problému, ktorý je aj etický, spoločenský, ekonomický. Sulík to poňal iba marketingovo, nebola to preňho skutočná agenda. Preto sa toho napokon tak ľahko vzdal.

Spomínali ste utópiu. Prečo je stále dôležitá?

Aj neoliberalizmus sa mohol presadiť iba vďaka tomu, že bol utópiou. Sulík priniesol istej časti ľudí nádej, že sa budú mať lepšie. Každý žije v utópii. Toto slovo je sprofanované predchádzajúcimi ideologickými –izmami. No v skutočnosti je to bežný sen o živote, osobná predstava budúcnosti.

Akýkoľvek ľudský čin by bez projektu – k čomu smeruje a aký má zmysel – nebol možný. Človek by stratil motív urobiť čokoľvek. Len by si stále kládol otázku – aký to má zmysel.

Aké sú slovenské utópie podľa politikov?

Pre bývalú vládnu garnitúru sa stal zašlou utópiou minulosti Svätopluk, Cyril a Metod alebo iné postavy z dávnej minulosti. A spermie na plagátoch SaS sú utópiou vzdialenej budúcnosti, ktorá sa nás vlastne ešte netýka. Politické strany však vôbec neponúkli predstavu „dnešného dňa“.

Väčšina z nich je zameraná na minulosť, a preto sú dnes zraniteľnejšie. Po vyhlásení volebných výsledkov ma prekvapilo, že všetci ľudia išli blahoželať najprv Sulíkovi, nie Radičovej. Médiá mali v permanentnom zábere práve jeho. Stal sa skutočným víťazom volieb.

A teraz je predsedom parlamentu.

Začína sa nová kapitola, uvidíme, čo prinesie. Do tejto pozície ho vynieslo očividné nadšenie ľudí, ktoré prežívali aj mnohí novinári, lebo verili v zmenu, úspech, progres. Všetko bolo postavené na takejto nádeji. Druhí neponúkali nádej, ale istotu. Vystihuje to podstatu toho, ako žijú samotní ľudia, ako a podľa čoho sa rozhodujú vo vlastnom živote.

Slovenským snom, utópiou je nateraz neoliberalizmus. Čo si vyberajú iné postkomunistické krajiny?

V Európe väčšina krajín zápasí s tým, že nemá projekt do budúcnosti. Je to jeden z prejavov krízy – ľudia strácajú dôveru, menej nakupujú a investujú. Spotrebná ekonomika sa zastavuje práve pre absenciu perspektívy. Každá krajina sa preto začína obracať k svojim archaickejším modelom, ktoré už pozná. Preto vlastne aj tí, čo hlásajú zmenu, to robia spôsobom, aby ľudia nemali strach z toho, čo príde. Prispôsobujú sa ich očakávaniam. V rétorike sa stávajú konzervatívni.

Takáto konzervatívna rétorika odznela aj v Česku. Je tam dosť podobná situácia, keď sa do českého parlamentu dostali dosť pofidérne, nevypočítateľné strany, ktoré sú zmeskou totalitného populizmu pomiešaného s konzervativizmom a paranojou. Tam sú to Veci verejné, u nás je to SaS – kombinácia antikomunistických fundamentalistov s ekonomickými totalistami.

Ako hodnotíte fakt, že sa doteraz nenašla nijaká politická sila, čo by nekoketovala s cirkvou, ktorá chce stále aktívne pôsobiť na politiku?

Jeden môj kolega tvrdí, že je iba prejavom hlúposti politikov, keď si myslia, že cirkev má ešte moc. V skutočnosti ju už dávno nemá. Slovensko je nábožná, ale antiklerikálna spoločnosť. Ľudia nedôverujú kňazom, nemajú radi klérus. Záujmom politikov je skôr využívať jej rétoriku o etike. A predovšetkým potrebujú dobre vychádzať s diplomaciou katolíckej cirkvi vo Vatikáne, ktorá má stále veľký medzinárodný vplyv.

Je tento vplyv až taký dôležitý?

Katolícka cirkev je organizovaná, má, keď treba, dostatok ľudského, diplomatického, ekonomického potenciálu. Dá sa povedať, že Slovensko ako nová krajina nemala žiadneho iného protektora pri integrácii do Európskej únie okrem tejto cirkvi. Katolícka cirkev bola prvá, ktorá robila najväčší tlak na to, aby sa Európska únia rozširovala smerom na Východ. Aby pribrala Poľsko, Maďarsko, Slovensko – teda prevažne katolícke krajiny.

Je podľa vás utópiou aj humanizmus?

Humanizmus bol utópiou v čase, keď dokázal mobilizovať ľudí, ale v súčasnosti humanizmus nikoho nezaujíma. Hoci pravda je, že stále máme viacero marginálnych skupín, ktoré to berú ako vieru, v ktorej sú tieto hodnoty zmysluplné.

Nezaujíma ani medzinárodné humanitárne inštitúcie a hnutia?

Iste, ale ak by sa ľudia mohli rozhodnúť dnes, v čase rôznych kríz, popreli by ho. Našťastie, vďaka tomu, že humanistické hnutie bolo v Európe také silné, prijali sa do medzinárodných záväzkov princípy, ktoré stoja na humanizme, a preto sa teraz ľudia napríklad nemôžu rozhodnúť zrušiť Listinu ľudských práv a slobôd. Viem si predstaviť, že ak by bolo na Slovensku referendum o zrušení viacerých článkov z tejto listiny, ľudia by pravdepodobne súhlasili s ich odstránením.

Stalo sa niečo s našimi ľuďmi?

Nič, iba sú sklamaní z niektorých veľkých prísľubov a vízií. Hľadajú niečo iné. Utópia je predstava nového, ešte nepoškvrneného, na čo si človek nestihol uchovať spomienku z minulosti. O humanizme však vždy môže hocikto povedať, že sa jeho extrémnym prejavom stal stalinizmus, ktorý nás priviedol ku gulagom.

Humanizmu sa darilo na Západe, kde gulagy neboli…

Iba upozorňujem, prečo tomu ľudia dnes neveria. Je trochu konzervatívne pýtať sa, čo sa to deje s ľuďmi, keď prestali veriť v základné humanistické posolstvá. Je to rovnaké, ako keď ľudia, čo bojovali proti humanizmu, tvrdili, že ak prestaneme veriť v Boha a budeme už veriť iba v človeka, znamená to koniec sveta.

Ako sa pýtate vy sociológ?

Z pozície sociológie musím konštatovať, že dnes humanizmus nie je niečo, čo ľudí mobilizuje. Podobne to už nedokáže ani tradičná podoba náboženstva. To, čo mobilizuje dnešného človeka – a vidno to aj na mnohých politických stranách – sú určité náboženské koncepty, ktoré sa nedajú spájať s existujúcimi inštitúciami.

Máme veľa kresťanov, ktorí sa boja akejkoľvek cirkevnosti, máme dosť humanistov, čo neprestávajú veriť svojím ideálom, ale nechcú robiť politiku. Postoj týchto skupín sa pritom opiera o vieru, ktorá vychádza z minulosti, ale nepresadzujú ju tradičnými spôsobmi cez politiku alebo náboženské inštitúcie.

Kto vychádza z predstavy o budúcnosti?

S budúcnosťou teraz operuje ekonomický neoliberalizmus, ktorý sľubuje, že bude lepšia a spravodlivejšia. Západ narazil na tento koncept a rieši, ako sa s ním má vyrovnať, ale u nás to ešte stále funguje ako lákavá utópia. Ľudia nemajú dostatok informácií o jeho dôsledkoch. No na druhej strane nemajú ani nijakú inú alebo novú utópiu.

Veľmi túžia uchovať si nádej a predstavu, že aspoň takto si získajú a uchovajú dôstojnosť. No táto ekonomická utópia spravodlivosti a rovnosti v rovnej dani, v rovnakej odkázanosti na seba samého a zjednodušenej verzii rovnakých pravidiel pre všetkých, veľmi pripomína totalitárne sektárske utópie.

V čom?

Sekty majú svoju vlastnú interpretáciu kresťanstva, sústredia sa na jeden bod, jedno heslo a tým deformujú jeho pôvodné východiská. Podobne aj tieto ekonomické koncepcie vychádzajú z vlastnej účelovo zjednodušenej interpretácie humanizmu. Formulujú si vlastnú teóriu spoločenskej spravodlivosti a etiky, primeranú ich osobným ambíciám.

No ekonomický neoliberalizmus v konečnom dôsledku generuje totalitné spoločnosti. Ale čo sa dá robiť s tým, že sa vždy a v každej spoločnosti mnohí s nadšením vrhajú do totalitných skupín? Ľudia tam očakávajú lepší nový svet. Podobne ako ho inak očakáva každý z nás.

Čo viedlo Smer k odporu proti všetkému novému, modernému, progresívnemu?

Smer stavil na istotu a tá mu priniesla úspech. Nezabúdajme, že vo voľbách Smer zvíťazil s obrovským náskokom. Teda na čo stavil, to aj vyhral. S istotou však nemohol staviť na mladú generáciu.

Prečo je také jasné, že nemohol?

Mladá generácia je nestála, neistá vo svojich záujmoch. Nie je to „dobrá investícia“ pre typ politickej strany, ktorá ide na istotu. Aj KDH bude mať vždy svoje percentá, lebo hrá na konzervatívneho voliča a nijako neexperimentuje.

Dá sa povedať, že Smer nemal odvahu, Sulík to využil, prišiel s niečím novým a nalomil aj mnohých nerozhodných. A na rozdiel od iných nových strán má aj svoju neoliberálnu utópiu a peniaze, aby sa sústavne zviditeľňoval ako nádej svetlejších zajtrajškov.

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku