Kým odložili do komory poslednú petrolejku

Komunizmus sa rovná moc sovietov (národných výborov) plus elektrifikácia celej krajiny. Túto Leninovu poučku omieľali pred polstoročím aj vládnuci ideológovia v Československu. Dovŕšenie výstavby socializmu ohlásila štátostrana takmer súčasne s dovedením elektriny do poslednej obce. Až neskôr vyšlo najavo, že sa postavili iba základy nového zriadenia a že elektrický prúd chýba ešte v stovkách osád a samôt.

18.07.2010 13:03
petrolejka, petrolejova lampa Foto:
Mnohí ľudia elektrine vôbec neverili a dávali prednosť petrolejkám, najmä preto, lebo elektrická energia bola spočiatku drahá.
debata (21)

Písal sa júl 1960. V Prahe slávnostne prijali novú ústavu, podľa ktorej sa Československá republika premenovala na socialistickú. Energetici mali pokyn z najvyšších miest splniť úlohu práve k tomuto „historickému“ termínu, ale príroda si nedala rozkazovať ani od KSČ.

Stožiare vysokého napätia bolo treba postaviť v mimoriadne členitom teréne východného Slovenska. Len tak mohli pracovníci rezortu energetiky doviesť elektrický prúd aj do Zlatej Bane, ktorej neskôr pripadla úloha byť poslednou elektrifikovanou obcou na Slovensku, ba v celom vtedajšom Československu.

Zlatá baňa sa nachádza v okrese Prešov na úpätí Slanských vrchov. „Obce v prímestskej oblasti Prešova, také ako Šarišské Lúky, Ľubotice, Solivar a Šváby, boli elektrifikované už za monarchie, v roku 1916,“ upozorňuje Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV. Zásluhu na tom mala Prešovská elektroosvetľovacia a prenosová účtovná spoločnosť. Prečo však nepokračovala v svojom úsilí aj po vzniku ČSR? Podľa Sabola spôsobil meškanie východu republiky za ostatnými regiónmi nielen zložitejší terén, ale najmä nedostatok financií, hoci prvý problém s tým druhým dosť súvisel.

Východ bol prvý i posledný

Po vzniku ČSR bolo územie Slovenska rozdelené na päť častí a v každej pôsobila jedna regionálna elektrizačná spoločnosť, dotovaná štátom. „Mali úľavy na daniach a brali úvery garantované štátom,“ vysvetľuje historik. „Z tých piatich spoločnosti však najslabšie bola podporovaná východoslovenská.“ Niet sa čomu čudovať. V horských a podhorských podmienkach tohto kraja bolo finančne náročnejšie stavať elektrické stožiare či trafostanice ako niekde v nížine.

Pritom málokto vie, že mestskú parnú elektráreň v Poprade vybudovala firma Siemens – Schuckert už v roku 1902. Poprad mal vlastnú elektrinu len o niečo neskôr ako Bratislava a podľa zistení ďalšieho historika slovenskej energetiky Jána Novotného z Košíc zásobovali z nej elektrickou energiou desať tatranských a trinásť podtatranských ob­cí.

A už v roku 1908 tam uviedli do prevádzky tatranskú elektrickú železnicu Poprad – Starý Smokovec. Súčasne s pozemnou lanovkou. Sabol je dokonca presvedčený, že východ Slovenska začal s elektrifikáciu skôr ako západ, len sa o tom nezachovala v archívoch dokumentácia.

„Všade sa píše, že prvé elektrické žiarovky na území dnešného Slovenska sa rozsvietili začiatkom februára 1884 v bratis­lavskom Ludwigovom mlyne, dovolím si však tvrdiť, že v spišských banských mestách zaviedli nemeckí podnikatelia túto technológiu skôr.“

To však nič nemení na skutočnosti, že v roku 1945 bolo východné Slovensko na tom najhoršie zo všetkých regiónov spoločného štátu. Iba na východe sa totiž vtedy našli celé okresy, kde nemali elektrinu zavedenú ani do jednej obce. Také boli Sobrance i Snina.

Komunisti to vzali na povel

Naopak, na juhu Slovenska sa viaceré bohatšie maďarské obce elektrifikovali už v medzivojnovom období. Také Dvory nad Žitavou v roku 1928, tam sa však vyskytol iný problém – za desať rokov sa na prúd pripojilo len nejakých 50 domácností. „Mnohí ľudia elektrine vôbec neverili, odmietali ju, ďalší dávali prednosť petrolejkam najmä preto, že elektrická energia bola spočiatku drahá, až neskôr jej ceny klesali,“ vysvetľuje Sabol. „Elektrárenským spoločnostiam sa aj preto investície dlho nevracali.“

Nielen za predmníchovskej ČSR, ale aj za vojnového slovenského štátu sa elektrifikovalo slimačím tempom. Pritom elektrárenstvo, ako vari jediné z priemyselných odvetví, neovládol vtedy nemecký kapitál, ale bolo celé v rukách domácich spoločností. Významnejšie podniky vlastnil Goring Werke, IG Farben či ďalšie podobné koncerny, nie však elektrárne.

Ako to bolo možné? Ešte niekedy v roku 1939 poslal Berlín na Slovensko istého inžiniera Ludina, brata budúceho nemeckého vyslanca v Bratislave, na prieskum, aby na mieste zistil energetický hydropotenciál krajiny.

Zaujímal sa o hlavné vodné toky, ale už nie o ich prítoky. A po návrate oznámil nadriadeným: „Nie je to nič pre nás, môžeme im to pokojne prenechať.“ Prezident Jozef Tiso potom pri jednej príležitosti povedal, že elektrárenstvo sa musí stať výkladnou skriňou slovenskej ekonomiky alebo niečo v tomto zmysle. „Ale nestalo sa tak, na elektrifikáciu sa opäť neušlo dosť peňazí a navyše bola vojna,“ dodáva Sabol.

Komunistom sa musí uznať, že po uchopení moci vo februári 1948 urýchlili elektrifikáciu Slovenska nebývalým tempom. Samozrejme, nezaobišli sa bez metód príznačných pre direktívne riadené hospodárstvo a pre „diktatúru proletariátu“. Kto neplnil plán, ten sa vystavoval obvineniu z politickej sabotáže, ak už nie z vlastizrady.

Ján Novotný však pripomína, že v rokoch 1946 až 1960 sa iba na východnom Slovensku zelektrifikovalo 942 obcí. Boli roky, keď sa na sieť pripájalo aj vyše 100 obcí. „Často išlo o dediny v odľahlých najchudobnejších okresoch, ktoré už na elektrifikáciu dlho čakali,“ dodáva historik.

Na porovnanie, za 20 rokov predmníchovskej republiky dostalo elektrinu okolo 800 obcí na celom Slovensku. Priemerne 40 ročne. Treba však pripomenúť, že ani zámery komunistov nevychádzali podľa plánu, ktorý sami povýšili na zákon. Napríklad autori prvej päťročnice vytýčili úlohu zelektrifikovať iba na Slovensku 1 000 obcí, dvesto každý rok. Už čoskoro sa ukázalo, že mali veľké oči.

Na kopanice sa trocha zabudlo

Slovensko zaostávalo za priemyselne rozvinutejšími Čechami a Moravou aj v elektrifikácií. Tam sa posledné obce napojili na sieť ešte v prvej polovici 50. rokov minulého storočia. Okrem Prešovského kraja sa potom energetici sústredili na niektoré severne položené okresy stredného Slovenska s mimoriadne rozdrobeným osídlením.

Poslanec Jozef Baláž vysvetľoval českým kolegom vo vtedajšom parlamente, čo to je elektrifikovať Kysuce alebo Oravu, na príklade obce Zázrivá. „Je to typická kopaničiarska obec, akých máme v kraji desiatky. Náklady činili 2,5 milióna korún, pričom ústredie obce spotrebovalo z tejto sumy len 600 000 korún. Ostatné finančné prostriedky pohltila elektrifikácia okolitých lazov.“

Baláž si zároveň dovolil, ako jeden z mála, upozorniť na to, čo vtedajšia propaganda usilovne zamlčovala – zavedenie prúdu do poslednej obce nebude ani zďaleka znamenať, že ho dostane aj posledná zatiaľ neelektrifikovaná domácnosť. „Len v Žilinskom kraji zostane neriešených okolo 430 osád a 250 samôt s viac ako 4 000 domácnosťami, čo si vyžiada v tretej päťročnici vynaložiť na tento účel ešte 42 miliónov korún,“ vypočítaval poslanec.

Podobná situácia bola aj vo vtedajšom Prešovskom a Banskobystrickom kraji. No aj v niektorých okresoch južného Slovenska dokončovali elektrifikáciu tamojších obci až po roku 1960. Napríklad z kroniky obce Zemianske Sady v okrese Galanta vyplýva, že posledných 63 domácnosti tam napojili na sieť až o rok neskôr.

Sabol odhaduje, že poslednú domácnosť elektrifikovali na Slovensku až niekedy v roku 1965. Napriek tomu všetkému zaznelo slávnostné „hotovo“ už začiatkom septembra 1960 a bola to veľká sláva v celej novopečenej socialistickej republike.

Ako sme (ne)predbehli Ameriku

Štvrtý september sa potom stal pamätným dňom slovenskej energetiky. Bola nedeľa a do partizánskej obce Zlatá Baňa prišla vysoká stranícka a vládna delegácia. Rečnil minister energetiky Oldřich Černík, ktorý sa o osem rokov, počas Pražskej jari, preslávi ako premiér proreformnej vlády. Teraz však bol ministrom vo vláde Viliama Širokého (So Širokým na čele budujeme vesele) a vystupoval tak, ako sa vtedy patrilo na komunistického ministra.

„V elektrifikácii obcí sme predbehli také vyspelé štáty ako USA, Anglicko aj Francúzsko,“ tvrdil Černík. Ako vidieť, Ameriku vtedy predbiehal nielen Sovietsky zväz, ale aj Československo. „Vhodnejšie by sa bolo pomerovať s veľkostne porovnateľnými krajinami, a tam sme ešte hodne zaostávali za Švajčiarskom alebo za škandinávskymi štátmi,“ komentuje Sabol.

Napriek týmto a podobným výhradám jedno je isté. Pred 50 rokmi bola elektrifikovaná už prevažná väčšina Slovenska, vyše 90 percent domácností. Keď obvodný majster Štefan Diheneščík zatiahol na pokyn samého ministra páku v skrinke transformátora, v domoch Zlatobančanov sa zrazu rozsvietili žiarovky.

Začmudené petrolejky bolo možné odložiť do komory. A obecný bubon na zverejňovanie správ takisto. Lebo mohol začať vysielať miestny rozhlas. Ba čo viac, aj v Zlatej Bani už teraz mohli podaktorí sledovať televíziu!

21 debata chyba