Politici sa správajú rozumne, len ak nemajú inú možnosť

Noviny - tie mienkotvorné - pozná zvnútra. Tón spoločenskej diskusie udával ako šéfredaktor týždenníka Domino Fórum, denníka SME a českého týždenníka Respekt.

25.07.2010 07:44
martin šimečka Foto:
Politici by mali byť elitou, myslí si Martin M. Šimečka
debata (80)

Udáva ho aj dnes, keď ako publicista a novinár píše a nahlas uvažuje o slovenskej politike a spoločnosti: „Spochybnenie pôžičky Grécku nie je nič iné ako kombinácia hlúposti s národným populizmom. Je to úplné zlyhanie tejto garnitúry. Dnes si nikto v Európe nedovolí povedať, že solidarita vlastne nie je dôležitá. Okrem Mikloša.“ Martin M. Šimečka.

V týchto dňoch sa pre summit V4 opäť oživil pojem stredná Európa. V čom sú podľa vás špecifiká stredoeurópskych médií – okrem toho, že väčšinu tlače v celom regióne vlastnia nemeckí majitelia?
To je však veľké špecifikum. Nemeckí investori prišli v 90. rokoch a nakúpili médiá, lebo nik iný tu vtedy na to nemal potrebné prostriedky. No investovali iba do technológií. Nie do redakcií. Nezasahovali do redakčnej politiky, chceli len čistý zisk – ostatné ich nezaujímalo. Nemali politický vplyv ani oň nestáli. Dodnes sú redakcie v českých aj slovenských novinách výrazne poddimenzované oproti západným normám. Vždy to tak bolo. A tým, samozrejme, trpí kvalita.

V Maďarsku a Poľsku je to iné?
V týchto krajinách sa mediálna sféra viac ponáša na vyváženejší západný model. Z novín Gazeta Wyborcza sa napríklad stal veľký silný denník, ktorý sa dá svojou kvalitou a spoločenskou pozíciou porovnať s najlepšími západnými novinami.

V čom sú príčiny takého rozdielu?
Poliaci a Maďari boli už koncom 80. rokov pripravení na zmenu. Do Gazety Wyborczej napríklad prešla celá generácia píšucich novinárov zo Solidarity, ktorá dlhšie vydávala viaceré noviny v podzemí. U nás pád komunizmu ľudí profesionálne zaskočil. Komunistickí novinári sa, našťastie, museli stiahnuť, ale iní tu neboli. Opozícia nevydávala tlač – azda okrem malého pokusu na konci 80. rokov, keď sa obnovili v samizdate Lidové noviny. Z tohto prostredia neskôr vzišiel týždenník Respekt. Takže takých ľudí, čo mohli začať okamžite písať a mali profesionálne návyky, bolo asi len desať – na celú federáciu. Tak vznikla trhlina, ktorá sa generačne nezacelila. Mladí ľudia nastúpili bez vzorov a skúseností. A dôsledky takej zmeny zažívame dodnes. Vidíme ich na charaktere profesionality, poznamenanej testosterónom, ktorý u mladého novinára – muža – robí svoje. Sú to ľudia, čo chcú stále bojovať. Sú aktivistickí. Lenže na Slovensku aj v Česku je aktivizmus pravicový.

Prečo práve pravicový?
Komunizmus zdiskreditoval ľavicu ako takú. Po novembri 1989 by bolo veľmi ťažké robiť ľavicové noviny a uchovať si pritom pocit, že ide o dobrú vec. Novinári sú tiež ľudské bytosti a po páde komunizmu chceli slúžiť novej, správnej idei. A tak začali slúžiť idei pravice. Navyše novinári patrili k víťazom transformácie. Dostali slobodu, istý životný štandard, významnú spoločenskú funkciu a sociálne ocenenie. Lenže toto všetko fungovalo, iba ak bol novinár orientovaný doprava. Ak bol takpovediac „in“ a „patril do partie“. Navyše ľavicová tlač u nás takmer úplne zanikla.

Prečo nezanikla u našich severných a južných susedov?
V Poľsku a Maďarsku bol prechod k demokracii kontinuálnejší. Noviny sa nezdiskreditovali v čase komunizmu ako tie naše. Oproti nim práve taká Gazeta Wyborcza sa pokojne a postupne premenila na to, čomu sa dnes hovorí liberálny ľavicový denník. V Maďarsku zas prežil denník Népszabadság, lebo nebol až taký poplatný režimu, ako boli Rudé právo alebo Pravda, ktoré síce zostali, ale mali veľké problémy s kontinuitou a urobili skokové zmeny. Pravda je klasický príklad, keď sa z nej v 90. rokoch z ničoho nič stali pravicové noviny. Bola to podľa mňa veľká chyba, lebo u nás sa tak väčšina novinárskej brandže stala pravicovou. A dnes po 20 rokoch všetci žijú s pocitom, že je to takto úplne v poriadku a všetko ostatné a iné je úplne mimo a nenormálne.

Nie je to odraz spoločenskej objednávky?
Veľkú vinu na tejto nevyváženosti má samotná politická ľavica. Novinár vo svojej práci potrebuje okrem názorovej identity aj slobodu a nezávislosť. U nás sa však garantom slobody prejavu stala pravica, a nie ľavica. Politici ako Mečiar, Fico, Zeman či Paroubek boli nepriateľmi tlače. Títo ľudia zdiskreditovali v očiach novinárov česko-slovenskú ľavicu ako garanta slobody. Len veľmi ťažko si môže novinár uchovať úprimné ľavicové presvedčenie, keď jeho ľavicový politický partner je nepriateľ jeho profesie. Aj preto naši novinári považujú za nositeľa slobody predovšetkým pravicu. Západní žurnalisti, ktorí museli zviesť veľké súboje o slobodu tlače práve s pravicovými vládami, by sa tomuto paradoxu vysmiali. U nás to však funguje. Považuje sa to za axiómu.

Pre pravicového politika je asi jednoduché obhajovať túto slobodu, keď novinárom chýba kritické myslenie…
To, že dnes chýba nezávislé kritické myslenie, bez toho, aby človek musel patriť k nejakej skupine, je pravda. Je to však dôsledok situácie, do ktorej sa novinári dostali nie vlastnou vinou a z ktorej je ťažké vybŕdnuť.

Ak hovoríme o existencii slobody tlače, prečo sú publicisti s inými názormi odsúvaní do pozície outsiderov?
Spoločenské klišé, ktoré sa vytvorilo v 90. rokoch, ovplyvňuje aj súčasnosť. Nemyslím si, že sú dnes ľudia s odlišným kritickým názorom spoločensky marginalizovaní. Ak áno, tak otázka znie – kým. Iste, pravicou. Lenže kritické myslenie, ktoré nenadbieha ideológii, to bude mať vždy a všade ťažké. Navyše dnes majú slovenskí ľavicovokritickí novinári ťažkosti nie preto, že na svoj názor potrebujú odvahu. Ľudia, čo sa neboja vyjadriť svoj názor, tu už sú, vytvárajú si vlastné platformy a internetové médiá. Ich problém vidím hlbšie.

V čom?
Nastal čas na normálnu, tvrdú intelektuálnu prácu. Podľa mňa tu chýba.

To, čo vzniká, podľa vás nestojí za reč?
Aby sa u nás ľavicový novinár stal skutočne nezávislým, musí sa zbaviť pocitu, že je v obkľúčení pravice, ale aj v obkľúčení Ficovho Smeru, ktorý sa deklaruje za partnera ľavicového myslenia, ale nie je ľavicou ani trochu. Taký novinár musí ustáť, že ho chce kdekto utĺcť argumentmi z oboch strán. A na to, aby sa vymanil z tohto zovretia a začal uvažovať nezávisle, potrebuje dostatok sebavedomia, energie a pracovitosti.

Nad čím má pracovať?
Musia sa tu objaviť idey, ktoré budú živé bez ohľadu na to, čo hovorí pravica. Až keď svoj názor vytvoríte autonómne, môžete ho konfrontovať s inými. Faktom je však aj to, že dnešná ľavica má problém s identitou v celej Európe, lebo pravica do veľkej miery prebrala jej agendu. Už sa nechce priblížiť k demontáži sociálneho štátu, lebo neoliberalizmus v tomto zmysle utrpel v kríze trpkú porážku. Pravica sa teda posunula do stredu a dnes už nie je takým jednoznačným ideologickým protivníkom ľavice.

Stále hovoríte o Západe, však?
Na Západe sú veľmi zaujímavé debaty o ľavici, ale asi sa príliš nečítajú. Alebo, čo je možno horšie, používajú sa iba prvoplánovo. Ak taký Paul Krugman v The New York Times napíše vášnivý článok proti Bushovi alebo proti neoliberalizmu, musíme ho vnímať v americkom kontexte. Nestačí to iba rovno preniesť – Krugman hovorí, aké sú to svine, tak aj my to môžeme povedať. U nás to nie je to isté. Jeho slová treba vedieť interpretovať v našich pomeroch.

Ako?
Naši pravičiari nemajú za sebou tú istú históriu ako americkí. Vášeň a zloba, ktorú ľavica v USA deklaruje proti pravici, pramení často z toho, že ju obviňuje zo zlyhania Ameriky ako takej. To je na Slovensko neprenosné. Ale tu sa to robí. Tu sa odvoláva na západných ekonómov v situácii, keď sa príliš nezaoberáme ani tým, aké sú pramene a dôvody vzniku slovenského pravicového modelu.

Ako sa teda formuje naša pravica, keď tie sily, ktoré nás priviedli do členstva v EÚ, sa dnes správajú ako euroskeptici?
To je veľká nepríjemnosť. Sám tomu celkom nerozumiem. Nejde mi do hlavy, že môžu byť takí hlúpi. Ale asi sú. Je to jedno z vysvetlení.

Nie je to skôr trúfalosť, ktorá počíta s podporou silných euroskeptikov v zahraničí?
Podľa mňa to až tak ďaleko nesiaha. Skôr je to kombinácia hlúposti s istým národným populizmom. Spochybnenie pôžičky Grécku nie je nič iné. Považujem to za úplné zlyhanie tejto garnitúry. Dnes si nikto v Európe nedovolí povedať, že solidarita vlastne nie je dôležitá, ale Mikloš v rozhovore pokojne vyhlási, že si vie predstaviť riešenie, keď my sa solidarity nezúčastníme a nebudeme ju vyžadovať ani od iných, keby sme ju náhodou potrebovali.

Cudzie nechceme, svoje si nedáme…
Presne. Vidím v tom nejakú zvláštnu aroganciu a predovšetkým hlúposť Mikloša a Sulíka, ktorí to pojali za svoju agendu.

Nemôžem uveriť, že sú takí hlúpi. To je čudné vysvetlenie…
O politike si netreba robiť ilúzie. Politici sa často začnú správať rozumne až vtedy, keď nemajú inú možnosť – čo je aj dnešná situácia. Sú to takí istí ľudia ako my. No evidentne príliš nečítajú zahraničnú tlač, alebo ich nezaujíma, čo sa deje vo svete. Podľa mňa boli zarazení, že ich tak nevľúdne prijali v Bruseli. Chladné prijatie sa však dalo vopred predpokladať. Takže najprv sebaisto povedali solidarite nie a teraz musia hovoriť – no tak áno, čo máme robiť.

Je to preto, že Mikloš nebol ministrom, keď sme vstúpili do eurozóny?
Určite. Nemal informácie ani ho to nezaujímalo. On sa ani nesnažil získať ich. Veď všetko, čo schválila EÚ, je voľne dostupné aj na internete. Nebol teda problém v tom, že nevedel, čo vlastne Fico podpísal, keď sme to všetci ostatní vedeli, lebo čítame.

Nie je to skôr hra na hlupákov a nie hlúposť samotná?
To, že robia z ľudí hlupákov, je druhá vec. Ale prečo to robia? Kľúčom je opäť národný populizmus, keď Mikloš, ale aj Radičová hovoria „my sme si svoje reformy odtrpeli, nebudeme teraz doplácať na to, čo iní zanedbali“, alebo „nech sa najprv Európa reformuje, a potom budeme solidárni aj my“. Samozrejme, že je to veľmi arogantné a hlúpe. Psychologicky to pôsobí tak, akoby boli takí hrdí na tie svoje reformy, že vari očakávajú, ako sa od nich teraz bude učiť celá Európa.

Odkiaľ sa objavila táto vypočítavosť k Európe u ľudí, čo nás do nej priviedli?
My sme si v podstate iba mysleli, že pravicové strany na Slovensku sú za jednotnú Európy, pretože boli motorom integrácie. Ukazuje sa však, že to bola iba zhoda okolností, lebo sa to stalo existenčnou otázkou tohto štátu, ktorý sa chcel očistiť od patiny mečiarizmu. Nebol to v princípe vnútorný súhlas s ideou Európskej únie, ale sebazáchovný krok. V okamihu, keď sa tento pud sebazáchovy pominul, presadila sa ich normálna, prirodzená tvár euroskeptikov. Vo svojich tézach striktne odmietajú všetko z Bruselu. Harmonizácia daní je pre nich diablova myšlienka. Akékoľvek zákony, ktoré by komplikovali život Slovensku, a neboli by úplne nevyhnutné, odmietajú. Je to postoj, ktorý neprináša žiadnu myšlienku do budúcnosti Európy. Takúto pravicu majú aj Česi, čiže je v tom niečo zákonité.

Uvažujú takto aj iné krajiny?
Národný populizmus voči Európe nie je žiadna novinka. Takých vlád je v Európe plno. A niekedy to ani nesúvisí s tým, či je vláda pravicová, alebo ľavicová, aby použila Brusel ako argument. Alebo ako populistický bič, ktorým môže svojich voličov popoháňať – pozrite sa, aký je Brusel zlý, a my akí sme dobrí – my chránime vaše záujmy! A v hlavách ľudí neostane to, že dohody, ku ktorým sme sa zaviazali, sa musia plniť, ale že Brusel je zlý a že je to už horšie ako Moskva…

Myslia to naozaj vážne, že Brusel je zlý?
Mikloš aj Sulík sú hlboko presvedčení, že celý európsky val je hlúpa idea a že Grékom netreba požičiavať – majú ísť do bankrotu. Je to klasická ukážka toho, čo vedie k potenciálnemu rozpadu Európskej únie. No ja nerozumiem jednému – keď sa vyhlasujú za proeurópskych politikov, ale v skutočnosti konajú vyslovene protieurópsky. Pričom Európa je v takej kríze, že teraz nemáme čas tváriť sa, že ponúkame nejaké originálne riešenia – poďme akože najprv potrestať tie banky. V situácii, keď ich Európa ide potrestať aj tak, keď pripravuje bankový zákon a chce ich regulovať.

Nevznikajú ľudské spoločenstvá preto, aby si dokázali pomôcť práve v čase krízy a ohrozenia?
Problém politikov je, že keď sa budú takto správať aj ďalej, tak tá Európa naozaj nemá šancu. Keď prišli Radičová s Miklošom z Bruselu, tak povedali – únia nám prikázala, Fico podpísal, my už nemôžeme nič iné robiť. Namiesto toho, aby ľuďom vysvetlili, prečo sa to celé robí. Veď tí politici sú na to, aby ľuďom objasnili, prečo majú znášať teoretické náklady vyplývajúce z valu. V tomto smere to Fico povedal úplne jasne – nedá sa nič robiť, musíme postupovať tak ako Európa. Treba sa dať dohromady a niečo urobiť, lebo inak sa rozpadneme. A keď sme Európania a považujeme to za správnu myšlienku, tak treba preto niečo urobiť. Politici v novej vláde to nehovoria ani náhodou. Dnes som si už takmer istý, že západná Európa bude našu novú vládu vnímať ako jasne euroskeptickú.

Bude to nový obraz o Slovensku?
Veľmi ma uráža ďalšia súvislosť. Keď sme vstupovali do eurozóny, v Európe sa debatovalo o tom, či nás naozaj treba prijať, keď sme takí chudobní, hoci sme splnili kritériá. Vtedy tu nastal krik, že Európa má dvojaký meter a že je to svinstvo, keď rozlišuje bohaté a chudobné štáty. Nakoniec to Európa odklepla. A teraz Mikloš hovorí, že sa musíme podieľať na tvorbe spoločnej kasy nie podľa príspevkov do ECB, ale podľa pomeru HDP, lebo sme najchudobnejší a nevieme toľko zaplatiť. Teraz spravil presne to, čoho sa obávali tí, ktorí nechceli Slovensko v eurozóne – keď budeme zneužívať, že sme príliš chudobní. A už je to naozaj tu. Je mi to z duše odporné, lebo na tomto vidno primitívne myslenie malých národov a ich politikov. Je to nedôstojné.

Keď hovoríte, že Európa je na tom celkovo zle, prestávate veriť v jej ideu?
Neprestávam. Lenže politici nie sú schopní pochopiť ani tú najzákladnejšiu ideu zjednotenej Európy, ktorá je, mimochodom, jednoduchá. V súčasnosti sa už vyčerpáva pôvodná myšlienka zrodu EÚ, ktorá bola odpoveďou na povojnovú situáciu. Bola to kľúčová idea na dosiahnutie mieru. Integrácia je výsledkom politického plánu, to nie je žiadny samovoľný pohyb. A teraz generácia, ktorá už vojnu nezažila, má pocit, že svetu nič nehrozí. Stratila pud sebazáchovy. Ale v dejinách sa to nestalo prvýkrát. Generácie zabúdajú na idey, z ktorých žijú.

Nestratili politici tento pud sebazáchovy, lebo si myslia, že na individuálnej úrovni sú v bezpečí?
Politici sú posadnutí tým, ako sa dostať k moci, ako dosiahnuť úspech, nie ideami. O ničom inom vlastne ani neuvažujú. Mnohí intelektuáli hovoria, že potrebujeme ešte jednu poriadnu krízu, lebo až tá by mohla politikov dokopať k rozumným úvahám a krokom.

Muselo by to byť až veľké nebezpečenstvo zvonku?
Väčšinou to tak býva. Je však očividné, že ani súčasná kríza nie je ešte ani zďaleka za nami.

Ako hodnotíte, že ministrom zahraničných vecí sa stal Dzurinda, ktorý svojho času razil silnú probushovskú politiku?
Takých politikov bolo veľa, to ho ešte nediskredituje. Politik môže meniť názory a on je dosť prispôsobivý. Skôr mi prekáža, s akou ľahkosťou a samozrejmosťou sa stane jedným z najsilnejších členov vlády, keď to jeho pozadie a stranícka minulosť rozhodne nie sú čisté.

Neoklamalo tým SDKÚ aj vlastných voličov?
Trochu áno… Navyše silná pozícia Dzurindu sa v tejto vláde stane jednou z nášľapných mín. Veď SDKÚ takto získala nepomerne zásadný vplyv. Teraz to ešte nikomu neprekáža, ale v okamihu, keď príde problém, to prekážať začne.

Akú úlohu podľa vás zohrali naše médiá v predvolebnej kampani?
U nás prežije len strana, ktorá je v médiách. Výnimkou je azda iba KDH, ktorá bude mať svojich voličov za každých okolností. Médiá sú jediný komunikačný prostriedok, ako strany môžu hovoriť so svojimi voličmi, lebo už nemajú štruktúry. Média nahrádzajú funkciu týchto štruktúr a stali sa nosičom spoločenskej diskusie. Preto je o ne stále veľký boj. Sulíkovi sa podarilo dostať jeho 12 percent v kombinácii denníka SME, webovej stránky tohto denníka, facebooku a vlastných blogerských schopností, ktoré tiež, samozrejme, pôvodne vznikli na báze denníka SME. No paradoxne aj Fico využil médiá na svoje veľké volebné víťazstvo.

Ako?
Práve tým, že išiel proti nim, čo je druhá strana tej istej mince. Ale to, čo Fico robil počas svojej vlády s médiami, bolo veľmi nevkusné. Reálne ohrozoval ich slobodu. Môžme pripustiť, že sa médiá nesprávajú vždy úplne korektne, ale v žiadnom prípade to neznamená, že ich slobodu možno nejakým spôsobom regulovať alebo obmedzovať. To je to najhoršie riešenie. Navyše to nie je žiadne riešenie, lebo médiá aj tak ovplyvnia výsledky volieb.

Necítite istú stádovitosť v našej novinárskej obci?
Väčšina novinárov si myslí, že sú úplne úžasní frajeri. Z tohto základu vychádza bohužiaľ neschopnosť akejkoľvek sebareflexie. A dokonale to platí aj u českých novinárov, hoci sú v situácii, ktorá je pre médiá nová a neobvyklá. Vôbec neriešia do hĺbky základné problémy, ako by sa mali správať… Vo veľkých denníkoch by sa v niektorých veciach mali vytvárať spoločné zásadné postoje, aby sa mohli vyvíjať ďalej. Mám pocit, že u nás sa tento typ zásadných debát neodohráva.

Podľa čoho tak súdite?
Mal som napríklad problém s tým, keď SME uverejnilo Ficovu nahrávku. Iste, tlačil ich čas, vtedy sa rozhodnutia robia veľmi zle, to chápem. Denník je v tomto hrozný. V novinách však platí, že keď si človek nie je istý, či má niečo uverejniť, tak to neuverejní. To je axióma novinára – keď nemá istotu, tak do toho nejde. Ak malo SME istotu, že to treba uverejniť, dobre teda. Ale ja si myslím, že to je chyba aj z hľadiska tvorby budúcich postojov. Nehovoriac o tom, že to bolo kontraproduktívne. Podľa mňa to Ficovi vo voľbách dokonca pomohlo.

Budeme tu teraz odsudzovať SME?
No tak, v žiadnom prípade si nemyslím, že im šlo o zlý úmysel. Bol to len istý typ naivity. To je veľký rozdiel. V tomto vždy budem brániť médiá. Môžu byť také či onaké, môžu sa mi nepáčiť a často mám pocit, že niekedy môžu aj uškodiť, ale to stále patrí k životu. Bolo by dobré viesť otvorenú názorovú diskusiu medzi denníkmi. Myslím, že by to bolo užitočné aj pre Pravdu, aj pre SME, keby ste boli v otvorenej a slušnej polemike. Prispelo by to k formovaniu spoločenskej diskusie. Na Západe je to úplne bežné. Tam sa veľké denníky vnímajú ako partneri, aj keď stoja na inom brehu. Médiá ako také budú vždy len jedno teleso, hoci majú rôzne názory. Bol by to dobrý predpoklad na to, aby si tie médiá nešli navzájom po krku, ale aby debatovali bez toho, aby sa navzájom napádali.

Aj v situácii, keď kritika Pravdy zo strany SME nie je naozaj bohviečo?
Viem, že je to ťažké.

Podľa vašich slov sú politici hlupáci a médiá sú naivné. Čo teraz?
(Smiech.) Politici nie sú o nič hlúpejší ako iní ľudia. Mali by však byť zodpovednejší a inteligentnejší. Mali by byť elitou. Ale často sa tak nesprávajú. To je celkovo problém politiky, nie len slovenskej. Sme mladá spoločnosť, 20 rokov sa tu motáme v nejakom vývoji… Nechcel by som, aby to vyznelo zhadzujúco. Nakoniec tie médiá bránim. No politikov menej, lebo si myslím, že ich zodpovednosť je vyššia. Sme spoločnosť, kde aj politici aj médiá sú jej obrazom. I keď niekedy aj médiá, aj politici robia ten obraz horší, aký v skutočnosti je.

Nepodceňujú politici svojich voličov?
Nová vláda nebude zďaleka taká dobrá ako tí voliči, ktorí si ju zvolili. To už tak býva… A médiá? Môžu byť naivné, môžu mať aj svoje ideologické klapky na očiach, ale v tom, ako dôsledne obhajujú ľudské práva, sú veľmi dobré. Nie je to totiž žiadna samozrejmosť. A v tomto pomáhajú našej spoločnosti vyvíjať sa. Je to veľké plus slovenských médií – sú v tom lepšie ako politici. Nezneužívajú nacionalizmus, naopak, bojujú proti nemu. Bránia slabších, minimálne z hľadiska ich etnického zloženia, sú citlivé k rómskej otázke. V tomto slovenské médiá nezlyhali, a to je veľká vec.

V 90. rokoch mali novinári pocit, že sú „v partii“. Sú aj teraz? Nie sú napríklad ekonomickí trochu naivní v tom, ak si myslia, že sú nezávislí a nemôžu byť zneužití na mocenské ekonomické záujmy?
Ekonomickí novinári to vôbec nemajú jednoduché, keď chcú byť dôstojnými súpermi politikov, prípadne ich partnermi. Ekonomické vzdelanie je tu veľmi slabé, ale rovnako to platí aj pre politikov. U nás je Mikloš považovaný za ekonomického guru, ale podľa môjho názoru je to skôr ekonomický dinosaurus ako moderný ekonóm. Takže často nejaká dezinformácia nie je zlým úmyslom, ale otázkou slabého vzdelania. Je ľahšie uveriť nejakej lákavej téme, ako si naštudovať jej kontext. Naše médiá sú tiež výsledkom veľmi chaotickej tvorby demokracie. Nemá zmysel nad tým príliš nariekať.

Ako sa na teda máme na ne dívať?
Treba veriť, že raz príde spoločenská objednávka na kvalitné analýzy a názory. A podľa mňa tá objednávka tu už je, len to zatiaľ akoby málokto videl. No je otázka, ako by to utiahol slovenský trh, či by tu kvalitné periodikum bolo životaschopné. Dobrý príklad je český Respekt, ktorý vyšiel vyslovene v ústrety spoločenskej objednávke po serióznej, namáhavej, náročnej, sebaspytujúcej publicistike a teraz je jediným časopisom, ktorý ide v čase krízy hore. To nie je náhoda. Po 20 rokoch ideového vyčerpania, bulváru a plytkosti existuje určite aj na Slovensku skupina čitateľov, ktorí by si želali čítať niečo, z čoho budú mať pocit, že je to dôstojné aj pre ich intelektuálnu úroveň.

Noviny zatiaľ radšej pestujú šlágrovú žurnalistiku, lebo vydavatelia sa boja stratových, zložitejších textov.
Iste, ale myslím si, že ten čas už dozrel. Akoby sa táto spoločnosť dostala do štádia, keď bude potrebovať niečo lepšie, ako je súčasný stav.

Martin M. Šimečka

  • Narodil sa v roku 1957 v Bratislave v rodine filozofa a disidenta Milana Šimečku
  • Publikovať začal roku 1980 v samizda­tových časopisoch Obsah, Kontakt, Fragment-K
  • V edíciách Petlice a Fragment-K mu vyšli diela Vojenská knižka (1981), Výpoveď (1982), Žabí rok (1983), Světelná znamení (1984) a Džin (1987), ktoré po roku 1989 vyšli aj oficiálne
  • Koncom 90. rokov vydal knižne novelu Záujem a výber z publicistiky Hľadanie obáv
  • V roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pracoval ako šéfredaktor do roku 1996
  • V rokoch 1997 – 1999 bol šéfredaktorom týždenníka Domino fórum
  • V rokoch 1999 – 2006 pôsobil ako šéfredaktor denníka SME
  • V roku 2006 sa stal šéfredaktorom českého týždenníka Respekt
  • Na konci roku 2008 funkciu šéfredaktora vymenil za prácu editora
  • Žije v Bratislave, pracuje pre Respekt a venuje sa esejistickej tvorbe
80 debata chyba