Odporúča im, aby išli pracovať do zahraničia. Ako povedal v rozhovore pre Plus jeden deň, preňho je suma zhruba 400 eur na prežitie nonsens, keďže on mesačne potrebuje päť- až šesťtisíc eur.
Politológ Juraj Marušiak si myslí, že vyjadrenie ministra je bez akejkoľvek empatie a sociálneho cítenia k veľkej časti obyvateľstva. „Zo štyristo eur dnes žije veľká skupina ľudí, nielen z hladových dolín. Takýto plat majú napríklad aj absolventi vysokých škôl. Ak by sa všetci so 400-eurovým platom zdvihli a odišli do zahraničia, tak by u nás nefungovalo školstvo, zdravotníctvo a verejné služby,“ povedal Marušiak. Tieto slová považuje za o to poburujúcejšie, že ide o ministra sociálnych vecí. „Je to replika správania sa Ľudovíta Kaníka,“ podotkol Marušiak.
Sociologička Zuzana Kusá hodnotí, že minister sa uchyľuje k amatérskej psychológii a obviňovaniu tých, nad ktorých lepšou ochranou by mal premýšľať. Za výroky o práci v zahraničí by si podľa nej zaslúžil sociálno-politickú zlatú malinu. „Takéto ‚poradenstvo‘ môže ponúkať len ten, kto nepozná štatistiky. Tie od nášho vstupu do únie dokumentujú významný podiel pracujúcich v zahraničí,“ povedala Kusá. Napríklad v Prešovskom kraji pred krízou každý desiaty zamestnaný človek pracoval v zahraničí. Kladie si tiež otázku, či by si Mihál trúfal takúto radu ponúknuť svojim ministerským kolegom v Európskej únii ako univerzálnu dobrú prax".
Hovorca rezortu Michal Stuška potvrdil, že minister si za tým, čo povedal v rozhovore, stojí. Politológ László Őllős si myslí, že Mihálove slová nemuseli vyznieť tak tvrdo, ak by ich ešte viac vysvetlil. „Mal to ešte dovysvetliť, ako si to predstavuje, z akých makroekonomických súvislostí vychádza. Tie totiž ľudia väčšinou nechápu,“ povedal Őllős.
V Honte žije bez práce takmer každý piaty človek. Zamestnanosť v tomto regióne kedysi ťahali roľnícke družstvá a strojárske podniky vo väčších mestách. Tie buď skrachovali, alebo obmedzili výrobu. Starostka Bzovíka Emília Kohútová vidí možnosť zamestnať sa doma ako slabú, najväčším zamestnávateľom v dedine je družstvo. „Ľudia skúšajú nájsť si inú prácu, berú aj brigádu. Mladí chodia von na brigády, teraz je to Taliansko, Španielsko, menej už Írsko,“ hodnotí situáciu v dedine starostka.
V Cerove o pár kilometrov ďalej je to podobné. Z dediny odišli vojenské kasárne, skončil detský domov – zamestnávali domácich a robili tržbu v obchodoch. Svoju činnosť okresalo aj družstvo. Starosta Zdenko Ďurkovkin tvrdí, že nájsť prácu je problém. „Firma, ktorá v Krupine vyrábala nábytok, teraz obmedzila výrobu a dedina to pocítila,“ hovorí starosta. Najviac mladých odtiaľto odchádzalo za prácou do Írska, Anglicka alebo Čiech. „Pre krízu sa vracajú späť, najmä z Írska,“ dodal starosta. Prácu v zahraničí našim ľuďom podľa Kusej nemusí nik radiť. „Je to riešenie, ktoré poznajú a siahajú po ňom vždy, keď je dostupné a kompenzujú ním nedostatok pracovných príležitostí doma,“ hovorí Kusá. V niektorých okresoch a dedinách sa podiel ľudí pracujúcich vonku zvýšil tak, že ochromil miestny život. „Nehovoriac o tom, ako sa podpisuje na rodinnom živote, keď jeden a niekedy aj obaja rodičia odchádzajú za prácou na dlhé mesiace,“ upozorňuje.
Ľudia za prácou neodchádzajú len do zahraničia. Prídu za ňou aj do Bratislavy, kde je najväčším problémom drahé ubytovanie. Lívia Vadovičová z realitnej kancelárie Mexx reality hovorí, že bežne si šesť robotníkov spolu prenajme na rok jeden byt. Okrem prenájmu využívajú aj robotnícke ubytovne. Oto Godány, konateľ firmy ELV – Servis, ktorá prevádzkuje v hlavnom meste ubytovne, tvrdí, že pred krízou mali obsadené. „Teraz cítiť, že je v stavomontážnej oblasti menej práce. Odrazilo sa to na ubytovaní. Prvé mesiace tohto roka boli slabé, pomaly sa to rozbieha. Minulé roky sme však boli plní,“ dodal.
Okrem odporúčania práce v zahraničí, minister šliapol vedľa aj pri odporúčaní, aby si mladí hľadali školy, ktoré ich vychovajú pre prax. Zuzana Kusá vysvetľuje, že pri stredoškolskom vzdelaní výber školy ovplyvňuje miesto bydliska. Mestské deti podľa nej majú v zásade vyrovnané možnosti aj preto, že školy sa snažia získať čo najviac študentov, keďže sú platené za žiaka. „Ak však ide o deti žijúce na dedine, ktoré musia do školy dochádzať, tu je pomerne vážny problém. Sociálne štipendium obvykle pokryje len cestovné, viac nič. Navyše, hranice nároku na sociálne štipendium sú stanovené veľmi nízko, nárok majú bežne len deti z rodín, kde sú rodičia bez práce. Nedostatok zdrojov viaže dieťa k miestu bydliska – jeho túžby môžu mať len okresný formát,“ hovorí sociologička.
Politológ Juraj Marušiak dodáva, že reakcia ministra bola cynická a nezodpovedná. Kusá si však nie je istá, či išlo o politickú chybu alebo politickú prefíkanosť. „Takéto tvrdenia u nás padajú na pomerne úrodnú pôdu predsudkov a stereotypov. Je šanca, že sa s nimi stotožní veľa ľudí, pretože tieto tvrdenia majú morálne pohodlné implikácie a ospravedlňujú kroky smerom k znižovaniu solidarity. Novodobá história ukazuje, že aj v Európe sa občas vyskytujú ministri sociálnych vecí s demolačným poslaním. Škoda, že sa to opäť pošťastilo na Slovensku. Ešte dodávam, že demolátorstvo sa netýka len systému sociálnej ochrany, ale aj kultúrnej schopnosti prekračovať horizont prítomnej chvíle a vlastnej peňaženky,“ zhodnotila sociologička.
