Spomínaná obec Kováčová dostala svoje meno údajne preto, že jej traja pôvodní obyvatelia boli kováči, ktorí vykonávali práce pre kráľovských lesných robotníkov. Názvy však vedia aj zavádzať. Jazykovedec Rudolf Krajčovič vo svojej knihe Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest napríklad uvádza príklad s obcou Rakoľuby. Hoci by sa mohlo zdať, že miestni ľúbili raky, v skutočnosti sa názov odvodil od pomenovania Rakolupy, keďže tu žili rakári, ktorí raky pre panstvo lúpali.
Klamať menom môžu napríklad aj Žabokreky nad Nitrou. Nešlo totiž o žiadne vychýrené bydlisko hlučných žabiek. Meno získali od šľachtického rodu Žabokrekovcov. Či slovenským dedinkám aj v 21. storočí ostalo čosi z charakteristiky pôvodných názvov, sme sa vybrali hľadať do troch obcí s netradičnými menami. Nezaujímal nás len pôvod názvu a čo s ním má dnešná obec spoločné, ale aj to, či miestni vôbec vedia, prečo sa miesto kde žijú, volá tak, ako sa volá.
Krvavé Šenky sú dedinou duchov
Keby aj Krvavé Šenky, samostatná časť obce Lehota, nevyhrali súťaž o najzaujímavejšie meno dediny na Slovensku, v zápolení o najdesivejšie by triumfovali s prehľadom. Pochmúrne nie sú len pomenovaním, ale aj výzorom. V obci neďaleko Nitry, ktorú peši od horného po dolný koniec prejdete za dve minúty, je síce po stranách viacero domov i bytovka, býva tu však už len deväť ľudí vo dvoch domoch. Do ďalších, opustených a polorozpadnutých, chodia spávať bezdomovci a mládež hrávať paintball.
„Ešte v polovici deväťdesiatych rokov tu bývalo asi päťdesiat ľudí,“ spomínal náš sprievodca, bývalý starosta Lehoty Ondrej Práznovský. Potom sa však začali problémy s dodávkou elektriny, ktorých riešenie bolo pre mnohých sociálne slabších obyvateľov neprekonateľné. „Deti sa do školy po večeroch učili pri sviečkach, pri petrolejke, keďže na elektrinu boli napojené aj čerpadlá, rodiny ostali aj bez vody, preto postupne odchádzali,“ dodal bývalý richtár.
Po pôvodných obyvateľoch tu okrem hrubých stavieb budov neostalo takmer nič. Tí novodobí, občasní, za sebou nechávajú kopy odpadkov, v ktorých sa miešajú desiatky prázdnych fľašiek od alkoholu so stratenými topánkami, vystrieľanými petardami či použitou plienkou a drahým parfumom. Smetisko zdobí aj obrázková knižka Remesla našich předku. Jedna z kapitol sa volá „šenkáři“ a je pri nej na dvojstrane nakreslený šenk. Jediný, ktorý sa dnes v Krvavých Šenkoch dá nájsť.
Pritom práve neslávne známa krčma dala obci názov. Hoci v minulom storočí osadu volali aj Huszár majer, podľa Práznovského ľudia v hovorovej reči nazývali miesto desivo aj dávno pred zoficiálnením krvavého názvu. „V minulosti tu skutočne stála krčma, v ktorej pôsobili zbojníci, ktorí kradli a zabíjali. Ja tomu verím, lebo ich vyčíňanie je zaznamenané vo viacerých zdrojoch,“ dodáva Práznovský. Pri Krvavých Šenkoch treba byť s dôverou v historky opatrný. Je ich neúrekom a nové pribúdajú aj dnes.
Jedna z posledných, ktorú si medzi sebou rozprávajú fanúšikovia geocachingu, hovorí o tom, že keď sa obcou vezie sám muž v aute a pozrie sa do spätného zrkadla, zbadá bielu postavu ženy – ducha. Nuž pravda je taká, že šanca, že človek cestou cez Krvavé Šenky zbadá v spätnom zrkadle nejakú skutočnú postavu, je len o málo pravdepodobnejšia ako že zbadá ducha. Miestni nie sú príliš komunikatívni, k cudzím priam nedôverčiví.
Z veľkej časti za to môže novodobá pohnutá história Krvavých Šenkov. Jeden z údajných aktérov najväčšej bankovej lúpeže na Slovensku v jednom z domov zanechal partnerku. A keďže prípad z roku 1996 dodnes nie je uzavretý, už štrnásť rokov chodia za miestnymi s rovnakými otázkami novinári. S cudzími teda nekomunikujú. Na jednom z dvorov víta návštevy chladnička s veľkým nápisom Pozor jed, z druhého sa za varovnou ceduľkou Pozor zlý pes na plote ozýva štekanie svorky psov.
Foto: Andrej Barát
Hoci je teda obec skôr dedinou duchov, živo tu občas predsa len býva. Teda, najskôr mŕtvo. Živo až po príchode sanitiek, polície, novinárov. Okreska prechádzajúca cez Krvavé Šenky patrí totiž k vyhláseným cestám smrti. „Jeden rok bol obzvlášť krutý, mali sme vtedy v okolí až sedem smrteľných nehôd. Mnoho ľudí hovorí, že je tam zlá energia, že je to patogénna zóna a zrejme na tom bude kus pravdy,“ uzatvoril našu návštevu Práznovský.
Výčapy nemajú krčmu na hlavnej ulici
Do dediny Výčapy-Opatovce sme prišli s jasným cieľom. Nájsť výčap. Hoci sme však prešli hlavnú ulicu obce, ktorá je na ceste smerom na Topoľčany, odhora až dole, nenašli sme ani jeden. Uspeli sme až vo vedľajších uličkách, blízko ihriska. „Tuto na sto päťdesiatich metroch máme hneď štyri krčmy, na hlavnej nie je ani jedna,“ povedal na privítanie 73-ročný rodák Matej Dávid. Výčapník na otázku, prečo sa obec, kde čapuje, volá Výčapy, odpovedať nevedel, zastúpili ho však štamgasti.
To je od čias Turkov, sem totiž nikdy nedošli. V Dražovciach ich dráždili, v Čakajovciach čakali, v Zbehoch zbehli a vo Výčapoch vyčápali," vysvetlili ochotne pôvod nielen názvu svojej obce, ale aj troch ďalších, z ktorých jedna je dnes časťou Nitry. Výčapy si s krčmou nespájali. Čo je škoda, keďže tá ich bola reprezentatívna. Nechýbal v nej kalendár s obnaženou slečnou na stene, polička s horalkami, orieškami a čipsami a štamgasti, ktorí sa o slovo museli biť s dvomi zvukovo nezladenými televízormi.
Oficiálne zdroje obce však spojitosť s historickým pohostinstvom pripúšťajú. Obec Výčapy, ktorá až do roku 1888 fungovala samostatne po boku druhej dediny Opatovce, vraj bola osídlená už za čias Veľkej Moravy. „Keďže ležala na frekventovanej ceste spájajúcej Nitru so severným Ponitrím, Turcom a Poľskom, môžeme predpokladať, že bola častou zastávkou cestujúcich, a preto dostala príznačný názov Výčapy, čiže miesto, kde sa čapovalo pivo, víno,“ píše sa na webe Výčap-Opatoviec.
Foto: Andrej Barát
V dedine štyroch krčiem však existuje aj tretí názor na vznik názvu obce. Na svojom dvore nám ho vyrozprával bývalý baník i spolutvorca kroniky obce Alojz Kuna. „Ja si myslím, že s pohostinstvom to nemá nič spoločné. Podľa mojich vedomostí sa Výčapy voľakedy volali Viskap. A Viskap bol pán, ktorý tu mal sídlo,“ dodal. Podľa historika Jána Lukačku sa však už v prvej zmienke o obci, koncom 13. storočia, písalo o dedine ako o „Vychapoch“.
Počas prechádzky dedinou sme streli viacero ďalších ľudí, ale novú verziu vzniku názvu obce sme sa už nedozvedeli. Nik nezopakoval dokonca ani jednu z tých predchádzajúcich. „Netuším. Neviem. Nikdy som sa o to nezaujímal.“ Tak zneli odpovede na otázku, prečo sa Výčapy volajú tak, ako sa volajú. Bez náznaku toho, že by si Výčapy spojili s pohostinstvom, nám však viacerí dali rovnakú radu – „Choďte do krčmy, tam určite budú vedieť.“
Svinná má erb bez svine, zato s vtáctvom
Vo Svinnej, väčšej dedine medzi Bánovcami nad Bebravou a Trenčínom, slovo sviňa asi najčastejšie skloňujú šoféri. Dopravné správy tu často hlásia policajný radar a nejeden vodič odľahčený o desiatky eur si v bezpečnej vzdialenosti vyberie práve túto zo širokej škály slovenských nadávok. „Aj ľudia z okolitých dedín to slovo často berú do úst. Keď nás chcú podpichnúť, hovoria, že sme zo Sviňe, nie zo Svinnej,“ hovorili dievčatá čakajúce na spoj na zastávke.
O pôvode názvu však nič netušili. Spomenuli si však na nedávnu historku, keď ich obec mala na chvíľu príznačný názov. „Pred pár rokmi sem vyvážali močovku a bol z toho strašný smrad. Ľudia sa proti tomu búrili a bolo to nakoniec aj v televízii. Vtedy si z nás ľudia z iných obcí uťahovali, že čo chceme, že svinčík predsa patrí do Svinnej,“ prezradili slečny a vzápätí sa rozbehli na autobus skôr ako stihli prezradiť svoje mená.
Foto: Andrej Barát
Odkiaľ má Svinná svoj názov, netuší ani pani zmrzlinárka, odporučí nás však na tvorcu monografie obce Jozefa Páleníka. Ten nám ochotne vysvetlí, že najpravdepodobnejšou odpoveďou bude, že obec získala svoj názov podľa toho, že tu sídlili kráľovskí pastieri svíň, čo je doložené aj v literatúre. Názov podobný súčasnému sa uvádzal už pri prvej nepriamej zmienke o dedine, začiatkom 13. storočia sa píše o obci Suina. Neskôr, v 15. storočí je už oficiálna zmienka o dedine Zwynna.
Spojitosť s pôvodným názvom sa v súčasnosti hľadá ťažko. Je pravdepodobné, že v takej veľkej dedine bude viacero chovateľov prasiatok, sú však dobre ukryté, nik ich nepasie na okolitých lúkach. Chov ošípaných však bol zrejme pre tento región charakteristický, keďže neďaleko Svinnej nájdete aj obec s názvom Veľké Chlievany. Skôr ako prasatá však v jednej i druhej obci nájdete zvieratá z ich erbov.
Na tom zo Svinnej prekvapujúco nie je sviňa, ale sú na ňom vyobrazené dve sliepky, kohút a nad nimi dravý vták. „Zrejme to súviselo s tým, že Svinná bola poľnohospodárska obec, preto tie sliepky a kohút,“ skúšal hádať Páleník. Erb Chlievan zase zdobí ovca. Oveľa presnejšia je v tomto smere „sesternica“ Svinnej, obec s nemenej zaujímavým názvom Lietavská Svinná-Babkov, ktorá sa nachádza v susednom Žilinskom kraji. V erbe má totiž prasiatko a babku.