Zetka umožnila dedine priblížiť sa mestu

„Najmä v menších a odľahlejších obciach spomínajú starší ľudia na zetku s istou nostalgiou,“ potvrdzuje sociológ vidieka Ľubomír Falťan zo Slovenskej akadémie vied. V poslednom čase sa venuje výskumu obcí v okolí Žiliny, Veľkého Krtíša, Poltára i Lučenca.

„V rozpore s niektorými zaužívanými názormi tvrdia, že do spoločných brigád v rámci Akcie Z ich nikto nenútil,“ pokračuje Falťan, „a že dobrovoľne a bezplatne budovali to, čo vtedy obec aj oni sami naliehavo potrebovali. Teraz sa im však ich dielo postupne odcudzuje. Upozorňujú, že mnohé objekty, ktoré sa sprivatizovali alebo dali do prenájmu, prestali slúžiť pôvodnému účelu, ba dokonca sú opustené.“

Je to však tak málo prebádaný problém, že bez krátkeho historického exkurzu sa tu nezaobídeme.

Všetko sa muselo naplánovať

Dnes už ťažko presne zistiť, kedy vlastne vznikla Akcia Z. S určitosťou sa dá len predpokladať, že nadväzovala na bezplatné dobrovoľné brigády pri obnove vojnou zničeného hospodárstva.

V obecných kronikách možno nájsť prvé záznamy o tom, že dedina si niečo postavila v Akcii Z, od roku 1958. „Na voľnom pozemku oproti škole sa začalo s novostavbou budovy pre MNV a požiarnej zbrojnice v rámci Akcie Z, teda svojpomocne,“ približuje kronikár Hornej Krupej (okres Trnava). „Stavebný materiál, ako aj mzdy odborných pracovných síl platil Okresný národný výbor, ostatné práce vykonávali občania brigádnicky, teda bezplatne.“

„Z“ v tomto prípade bolo začiatočným písmenom slova „zveľaďovanie“. Lebo často išlo naozaj o skrášľovanie obce. Mnohí si však Zetku vykladali aj ako Akciu Zadarmo.

V roku 1959 vyšlo vládne nariadenie a o rok neskôr vyhláška ministerstva financií, ktoré sa pokúsili „pohyb zdola zregulovať zhora“, najmä zapasovať ho do vtedajšieho systému takzvaných dodávateľsko-odberateľských vzťahov.

Akcia Z v minulosti a jej podoby v súčasnosti

Kultúrny dom bol typickou stavbou v Akcii Z. V Mníšku nad Hnilcom, ktorý nemal vtedy ani dvetisíc obyvateľov, si v roku 1967 postavili tento palác. Potom však obec zaradili medzi nestrediskové obce so zákazom stavať. Dnes je v budove obecný úrad, reštaurácia, pošta a ďalšie organizácie.

V Nitrianskom Pravne, časť Solka, sa akoby zastavil čas. Akcia Z tam naďalej existuje, aj keď v novej podobe. Skupina mužov tak označuje svoje aktivity vo voľnom čase. Vlani svojpomocne postavili toto basketbalové ihrisko. Financie na materiál však nedostali od štátu, ale od dvoch sponzorov, ktorí tam niekoľko brigádnických hodín odpracovali s ostatnými. Dnes si svojpomocne dokážu postaviť ľudia na dedine leda kostol. V Hričovskom Podhradí ho postavili v roku 2003 chlapi z dediny a nie stavebná firma. ,,Všetci sme pomáhali, ako mohli: ženy varili, muži pracovali," hovorí starostka Jarmila Dobroňová.

„Netreba zabúdať, že v tom čase bolo všetko plánované, darmo ste mali peniaze na výstavbu, boli vám nanič, ak ste nemohli za ne zohnať potrebný materiál,“ pripomína Jozef Šutka zo Šurian. Mimochodom, Šutka je asi služobne najstarší komunálny poslanec na Slovensku. Je ním nepretržite od roku 1964!

Bolo teda treba naplánovať nielen financie, ale aj dodávky materiálu do každej obce v okrese, ktorá sa rozhodla budovať kultúrny dom, futbalový štadión alebo dom smútku, čo boli dosť typické stavby pre Akciu Z.

Zhruba tretinu rozpočtu stavby tvorili mzdové náklady z jej výrobnej kalkulácie, ktoré mala pokryť bezplatná práca občanov. „Bezplatná ako bezplatná,“ reaguje Šutka, „veď taký športový štadión nemohli stavať iba amatéri, museli mať odborné vedenie a odborníkov bolo treba zaplatiť.“

V Šuranoch vytvorili pri národnom výbore (obecnom úrade) čatu schopných remeselníkov spomedzi dôchodcov. Tých bolo treba tiež odmeniť. Na jednoduchšie práce však volali dobrovoľníkov. Samozrejme, jeden šiel ochotnejšie ako druhý.

Sústreďovali sme sa na tých, ktorí boli na takej stavbe najviac zainteresovaní," spomína bývalý predseda MNV a neskôr primátor Šurian. „Napríklad pred výstavbou materskej školy sme oslovili predovšetkým rodičov, ktorí ešte nemali umiestnené deti. Niektorí si pre brigádu zobrali dovolenku, mali predsa bytostný záujem na tom, aby škôlka čím skôr fungovala.“

Niekto mal priveľké oči

Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia sa na Slovensku každoročne postavilo v Akcii Z okolo sto školských a predškolských zariadení, takmer dvesto kultúrnych domov alebo osvetových stredísk, štyridsať športových stánkov, vyše 350 autobusových čakární.

Zetke sa však nedarilo všade a niekde mala neskôr vstup zakázaný. „V tom čase vznikala sústava strediskového osídlenia, ktoré malo vidieckym obyvateľom zabezpečiť vyšší štandard bývania i služieb,“ vysvetľuje Falťan. Dedina sa mala vyrovnať mestu, také bolo politické heslo. V dôsledku toho sa mnohé takzvané neperspektívne obce konzervovali – platil tam zákaz stavať.

Ďalším problémom bola prílišná rozostavanosť investícií v Československu, ktorá sa preniesla aj do Akcie Z. Viaceré stavby sa stávali „historickými“, nie a nie ich dokončiť. Samosprávy niektorých mestečiek začali mať veľké oči a predbiehať sa v megalománii. Trúfali si aj na to, čo by bolo nad možnosti veľkých miest.

„Tieto stavby už nemajú charakter svojpomocných a zbytočne viažu veľké dodávateľské kapacity,“ upozornil v parlamentnej rozprave pred 35 rokmi poslanec Jozef Hudec. Ústredné plánovacie orgány potom začali ohraničovať rozsah Akcie Z a predovšetkým finančné limity na jednotlivé stavby.

V malých obciach však stačili na to, aby si tamojší obyvatelia mohli postaviť predajňu, nový cintorín alebo vyasfaltovať cestu. Účastníci týchto brigád dnes spomínajú na spoločné strávené chvíle.

„Mnohí sa tam všeličomu priučili a navyše mali dobrý pocit, že aj čosi užitočné vytvorili,“ myslí si Šutka. Podľa neho by sa niektoré skúsenosti zo zetky dali využiť vo verejnoprospešných prácach. „Rozhodujúca je v oboch prípadoch organizácia práce, ak zlyháva, je to potom o ničom,“ prízvukuje na záver.