Jazdci z plechovej kavalérie

Žatva už dávno zmizla z tituliek novín, zato kolóny ozrutných kombajnov presúvajúcich sa cez leto najprv z Moravy na Slovensko a potom späť sú rok čo rok súčasťou dovolenkového koloritu. Ani dvadsať rokov po páde komunizmu niet lepšieho spôsobu, ako urýchliť zber obilia sústredením kombajnov najprv na jednej a potom na druhej strane Moravy. Práve preto manažérsky vynález socializmu obdivuhodne prežil.

07.08.2010 21:26
kombajn, žatva Foto:
Ilustračné foto.
debata (28)

Na začiatku éry „plechových kavalérií“ boli strojové a traktorové stanice. STS-ky vybavené najprv samoviazačmi a neskôr kombajnami pomáhali družstvám zberať obilie. Žatva bývala pre ne tvrdým orieškom. Predlžovala sa na niekoľko týždňov a obilie pre nedostatok strojov neraz hnilo na koreni.

„Nepomáhali heslá ani masové nasadzovanie robotníkov z fabrík do žatvy. A vtedy si ktosi zo súdruhov uvedomil, že pšenica a jačmeň od západu na východ a od juhu na sever dozrievajú postupne. Tak skrsol nápad sústrediť kombajny vždy tam, kde je už zrelé obilie,“ spomína predseda PD v Jure nad Hronom Ladislav Kazlov, ktorý kedysi organizoval výmenu kombajnov medzi okresmi Levice a Mladá Boleslav.

Vlakom naprieč republikou

Nebola to práve ideálna dvojica okresov na spoluprácu v žatve. Oddeľovalo ich vyše 500 kilometrov a presun kombajnov po vlastnej osi nepripadal do úvahy. Bola to však politická úloha a technický problém sa musel stoj čo stoj vyriešiť. Aj sa vyriešil.

„Kombajny sa naložili v Mladej Boleslavi na vagóny a odtransportovali železnicou na východ. Do Levíc prišli dva ucelené vlaky,“ spomína Kazlov, ktorý na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov pracoval ako tajomník Tekovského kooperačného obvodu.

Českí kombajnisti dorazili na Slovensko autobusmi. Boli to veselé cesty. Po tretej-štvrtej zastávke na občerstvenie už všetci spali. Keď konečne doputovali do Levíc, na stanici vyhrávala dychovka. Chvíľu sa rečnilo a potom šup do roboty. Chlapi zložili kombajny a vydali sa s technikou do družobných JRD – jednotných roľníckych družstiev.

Žatva.
žatva Žatva.

Ak sa spočiatku presúvalo pár stoviek kombajnov, tak začiatkom osemdesiatych rokov posielalo Česko na Slovensko už vyše tisíc kombajnov. V roku 1981, ako napísala Pravda 25. júna spomínaného roku, prišlo do Západoslovenského kraja, obilnice československej federácie, rovných 1 164 obilných mláťačiek z Českej republiky a ďalších 285 kombajnov sa presunulo zo stredného a východného Slovenska.

Zhruba také isté množstvo kombajnov sa vysielalo naspäť do Českej republiky. Niekedy pritom vznikali komické situácie.

„Pamätám si, ako nám v lete 1975. roku zavolali z okresného žatevného štábu v Topoľčanoch, že máme urýchlene poslať kombajn až do Tachova v západných Čechách. Bol to príkaz, ktorý sa musel splniť. Naložili sme stroj na železničný vagón, no kým tam nákladný vlak dorazil, bolo po žatve,“ spomína predseda PPD Rybany Michal Sahulčík.

Najlepšie vynášali záhumienky

Kombajny mali cenu zlata. Rybianske družstvo si vymieňalo obilné mláťačky s JRD Opatovský Sokolec v okrese Komárno.

„Raz sa tam naše kombajny zdržali dlhšie. U nás už hrozilo, že začne vypadávať zrno z klasov. Poslali sme teda dvoch funkcionárov, aby posúrili ich odchod. Prešli dva dni a nebolo ani kombajnov, ani funkcionárov. Oboch našich podarených "vyslancov“ domáci funkcionári zdržiavali v družstevnej pivnici, kde spoločne výdatne ochutnávali víno. Potrebovali dokončiť žatvu a my sme doma zúrili, kde sú kombajny," spomína Sahulčík na úsmevnú príhodu. Bol to koniec spolupráce.

Každý chcel mať obilie čo najskôr v sýpke, a tak k slovu často prichádzali aj iné lesti, ako zadržať kombajny čo najdlhšie v podniku.

„Jedno júlové ráno vidím, ako pred naším družstevným záhradníctvom zastavujú dva české kombajny. Chlapi sa zo žatvy vracali od Štúrova na severnú Moravu a chceli si nakúpiť zeleninu,“ rozpamätúva sa na jednu zo žatevných epizód Ladislav Kazlov.

„Vravím im: dostanete toľko debničiek paradajok a papriky, koľko len chcete a domov odídete s plnými nádržami nafty, ale musíte nám pomôcť skosiť 80 hektárov pšenice. Ťapli sme si. Do polnoci tabla padla. Česi robili ako draci,“ ešte aj po rokoch ďakuje neznámemu českému tandemu Kazlov.

V žatve sa dalo zarobiť dvoj- aj trojnásobne viac ako bola bežná mesačná výplata traktoristu. A okrem tohto príjmu bol ešte jeden neoficiálny za výmlaty obilia na záhumienkoch družstevníkov.

„S fuškami sa nedalo takmer nič robiť. Platila nepísaná zásada, najprv sa pozberá družstevné a potom sa ide na záhumienky. Lenže ľudia sa báli búrok a chceli mať svojich pár vriec obilia čo najskôr doma. Kombajnistom ponúkali za vymlátenie obilia 300 aj 500 korún, plus fľašku vína či pálenky. Nečudo, že po večeroch aj do polnoci robili kombajnisti na záhumienkoch,“ hovorí Kazlov o tom, o čom dobové žatevné reportáže nepísali.

Žatva bola udalosť leta

Predseda Poľnohospodárskeho podielnického družstva v Rybanoch Michal Sahulčík (66) je dnes služobne najstarším predsedom družstva na Slovensku. Spomína, že na rozdiel od dneška žila žatvou kedysi každá dedina.

Ako vyzerala žatva v časoch vašej mladosti?
Sahulčík Ako vyzerala žatva v časoch vašej mladosti?

Ako vyzerala žatva v časoch vašej mladosti?
Bola to ak nie udalosť roka, tak celkom určite udalosť leta. Žatve venovali pozornosť nielen všetky ústredné noviny, televízia, ale aj dedinský rozhlas. Každý večer v Rybanoch oznamovali, ktorí kombajnisti zožali najviac obilia. Zahrali im pesničku, o žatve tak vedeli všetci dedinčania.

Koľko ľudí pracovalo vtedy pri zbere obilia?
Najmenej 150. Pre zaujímavosť dnes je to dákych 20–25 ľudí. Kombajny z Moravy a zo severného Slovenska sme potrebovali ako soľ, inak by bola žatva trvala aj mesiac.

Ako ste si hľadali kooperačných partnerov?
Spočiatku výmenu kombajnov riadili okresné žatevné štáby. Bolo to nepružné, rýchlejšie sme sa dohovorili priamo s moravskými či severoslovenskými družstvami. Boli časy, keď okresní funkcionári nechali strážiť celý okres policajtmi, aby z neho do skončenia žatvy neubzikol ani jeden kombajn. Na všetko bol však liek. Počkali sme do polnoci a keď hliadky zaľahli, prešmykli sa naše kombajny na Moravu.

Aké boli vzťahy medzi domácimi a družobnými kooperačnými kombajnistami?
Skutočne kamarátske. Jeden z našich partnerov JZD Kudlov pri Zlíne mal krásnu rekreačnú chatu, chodili sme tam na výmenné pobyty. Dodnes na to naši ľudia radi spomínajú. Aj kombajnisti z juhu sa u nás výborne cítili, len sa báli kopcovitých parciel. Hat, neposielajte ma tam, krúti, sa mi hlava, spomínam si na jedného z inak veľmi obetavých dolniackych kombajnistov.

Žatva, to však nebola len práca. Čo sa robilo po večeroch a keď mlatbu prerušil dážď?
Šlo sa do krčmy na pivo. Všetci chlapi, ktorí pracovali v žatve, nosili odznak Zapojený do žatvy. Nemuseli stáť v rade na pivo, ale mohli sa postaviť rovno pred výčapníka, ktorý im prednostne natočil pivo. Pivovary vtedy prednostne zásobovali dediny a družstvá pivom a limonádou.

Robili ste na družstve dožinky?
Pravdaže. Keď sa zožalo posledné pole, kombajny a autá sa zoradili do vojenského šíku a vytrubujúc sa vracali z poľa pred sídlo družstva. Na kabíne prvého kombajnu vial krásny dožinkový veniec. Už nebohý učiteľ Jakub Bereš a herec martinského divadla Jozef Adamec pripravili kultúrny program, ktorý bol krásnou spomienkou na tradičné dožinky. Nasledoval bohatý oldomáš a tancovačka.

Je dnes žatva iná?
Je, pretože sa stala jednou z obyčajných poľných prác. Pritom je to stále vrchol poľnohospodárskeho roka. Médiá si žatvu nevšímajú, na poľnohospodárov takmer zabudli. Spomenú si na nás len pri živelných pohromách. Občas nás to zamrzí, ale berieme to ako znak uponáhľanej doby. Chlieb však na svojej cene nič nestratil. Už len kvôli nemu si zaslúži práca roľníka úctu.

28 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy