Som Slovák, tvrdí zabudnutý premožiteľ Lamanšského prielivu

Kto je plukovník vo výslužbe Ján Novák? O týždeň uplynie dvadsať rokov odvtedy, čo preplával Bajkal - najhlbšie a najchladnejšie jazero na svete. Dokázal to ako prvý suchozemec na svete. Predtým zdolal ľadovú Angaru.

08.08.2010 15:04
debata (27)
Vojenský letec Ján Novák v najlepších rokoch. Foto: archív Jána Nováka
Novák Vojenský letec Ján Novák v najlepších rokoch.

Bol prvým Slovákom a druhým diaľkovým plavcom z bývalého Československa, ktorý prekonal Lamanšský prieliv. Dokonca opakovane – v rokoch 1974 a 1975. Všetky príručky a encyklopédie však predstavujú Nováka ako Čecha, najlepšieho českého vytrvalca. Pritom je to Slovák ako repa.

Dnes žije 67-ročný dôchodca v Prahe. Pri zmienke o svojom slovenskom pôvode zareaguje bez váhania: „Stále sa hlásim k slovenskej národnosti a, áno, Česi si moje výkony privlastnili, ale ja som ticho, lebo Slovensko po rozdelení spoločného štátu prestalo o ne javiť akýkoľvek záujem.“

Čo si myslí, prečo je to tak? „Ťažko povedať,“ odpovedá trocha zatrpknuto. „Veď som sa narodil a vyrastal na Slovensku, oboch rodičov som mal Slovákov, vysokú školu som skončil v Košiciach, istý čas som pôsobil v Banskej Bystrici a Trenčíne. Ale už otca ako vojenského letca odvelili raz tu a raz tam a rodina ho poslušne nasledovala. Ja som šiel v otcových šľapajach a na konci vojenskej kariéry som pôsobil na veliteľstve letectva, ktoré bolo vtedy v Prahe, nuž tam som aj zakotvil natrvalo.“

Na chvíľu sa zamyslí. „Dosť na tom, že v prehľadoch slovenských premožiteľov Lamanšského prielivu ich autori moje meno vôbec neuvádzajú, ako keby som ani nebol zo Slovenska. Na dôvody sa však musíte spýtať ich.“

Ale veď on je predsa Čech!

Na internetovej stránke Ľadových medveďov sa možno dočítať, že prvý Slovák, ktorý pokoril La Manche, bol Zoltán Makai v roku 2002. O dva roky neskôr ho nasledovali Jozef Lendacký a vlani Ivan Gazdík. Toto poradie opakujú do omrzenia všetky slovenské médiá. O Novákovi nikde ani zmienka.

Združenie Ľadové medvede, ktoré sa venuje aj diaľkovému plávaniu, zastupuje lekár Jozef Makai z Dunajskej Stredy, Zoltánov otec. „Ale áno, Honzu Nováka poznám, býva rozhodcom na niektorých spoločných podujatiach otužilcov a plavcov vytrvalcov, ale to je predsa Čech,“ namieta doktor Makai. „Čo na tom, že pochádza odniekiaľ od Piešťan, žije predsa dlhodobo v Prahe!“

Vojenský letec Ján Novák dnes. Foto: archív Jána Nováka
Novák Vojenský letec Ján Novák dnes.

Neskôr ešte spresnil, že svoje prehľady vedú len od vzniku Slovenskej republiky, hlbšie do histórie nejdú.
Pre niekoho sa slovenské dejiny začínajú Svätoplukom, pre iného až od roku 1993. Niekedy sú v pozadí takéhoto rozdielneho prístupu prevažne ideovo-politické, inokedy skôr pragmatické dôvody.

Nebolo by však zle poznať históriu svojho národa a krajiny aspoň za posledných sto až dvesto rokov. Len tak si možno „privlastniť“ ono slovenské zo spoločných česko-slovenských a uhorských dejín.

Listujúc v starých zožltnutých ročníkoch Pravdy narazíme 20. augusta 1974 na správu Premožiteľ La Manche – z Piešťan. Na fotografi usmiata tvár vtedy 31-ročného Jána Nováka. Prvú flešovú správu o mimoriadnom výkone vojenského pilota a diaľkového plavca však denník priniesol už 17. augusta, hneď na druhý deň po pamätnom výkone.

„Janko vtedy pôsobil v Pardubiciach, ale na La Manche sa pripravoval aj na Seneckých jazerách, kde som mal chatu,“ spomína jeho strýc, 86-ročný Tibor Schiller, známy bratislavský internista. „Plával od rána do večera a keď sa potom ukázal v chate, dokázal zjesť dve kurence na jedno posedenie.“

Najťažšie bolo zohnať peniaze

Veľký kanál priťahoval Nováka od roku 1970, odvtedy, čo Čechovi Františkovi Venclovskému sa ho nepodarilo preplávať na prvý pokus. „Napísal som mu list, v ktorom som ho uisťoval, že nabudúce mu to už vyjde a sám som sa rozhodol Venclovského nasledovať.“

Venclovskému to vyšlo už o rok, Novákovi – o ďalšie tri roky, zato však pokoril prieliv opačným smerom, z Anglicka do Francúzska, čo sa považuje za ťažšie.

Svetové médiá vtedy zaznamenali pozoruhodný fakt. Zatiaľ čo väčšina plavcov po prekonaní kanálu spravidla ledva lezie z vody, Novák vybehol ako znovuzrodený. „Plával by som aj naspäť, ale už som nemal peniaze na sprievod,“ smeje sa.

Opäť zvážnie, keď hovorí o rozdieloch v zdolávaní Lamanšského prielivu vtedy a teraz. „Globálne otepľovanie sa prejavilo i v tomto kanáli, – kým vtedy mala jeho voda v auguste 12 stupňov, teraz je to výrazne viac. Okrem toho prúdenie sa zmenilo zásadným spôsobom – kým my sme kvôli prúdom museli plávať aj šesťdesiat kilometrov, dnešní plavci o dvadsať kilometrov menej. Kanál má pritom v najužšom mieste 33,6 kilometra.“

Keď v auguste 1975 – pri storočnici prvého preplávania La Manche kapitánom Metthewom Webom – Novák chcel zopakovať svoj výkon, zažil silný protivietor a miestami niekoľkometrové vlny. So sprievodnou loďou sa stretol až po niekoľkých hodinách a značne vyčerpaný. Dnes sú diaľkoví plavci vo výhode – ich lodivod má k dispozícii počítač a navigáciu satelitmi.

Aj pred 35 rokmi úspech na La Manche závisel do veľkej miery od dostatku financií. Novák rád cituje slávneho nórskeho cestovateľa a moreplavca Thora Heyerdahla: „Najťažšie pri takomto výkone je zohnať peniaze.“ Vo vtedajšom Československu však nebolo súkromných sponzorov a štátne orgány nepovažovali pokorenie kanála za prioritu socialistického športu a telovýchovy.

Novák o tom nerád rozpráva, len od jeho kolegov a priateľov sa možno dozvedieť, čo všetko obetoval na oltár diaľkového plávania. „Musel rozpredať zariadenie svojho bytu, aby sa dostal na La Manche, neskôr vložil do svojho športu takmer celý rodinný majetok a rozpadlo sa mu kvôli tomu manželstvo,“ prezradil Richard Blatný.

Musíte veľmi, veľmi chcieť

V Listvianke pri jazere Bajkal, v tamojšom limnologickom múzeu je celý jeden panel venovaný Novákovi a Venclovskému, ich výpravám na Angaru a Bajkal.

Angaru preplávali naprieč 15. februára 1989. Dovedna 1 700 metrov, ale bol práve mráz mínus 20 stupňov a voda mala iba 0,08 stupňa Celzia. Najprv museli nájsť na rieke nezamrznutý úsek a plávať medzi ľadovými kryhami.

Pritom málokto vie, že Novák sa narodil ako neduživé, záchvatmi trpiace dieťa. „Bolo s ním vtedy skutočne veľmi zle a nikto nemohol predpokladať, že z takéhoto dieťaťa sa raz stane svetoznámy diaľkový plavec,“ dodáva doktor Schiller.

Jankov otec, sám športovec – gymnasta, sa rozhodol zachrániť synovi život práve športom a otužovaním. Už ako päťročnému mu daroval boxerské rukavice. A plávať sa Janko naučil dokonca o rok skôr. „Raz som bol s chlapcami na piešťanskom kúpalisku a oni ma hodili do vody, tak sa to začalo,“ spomína.

Keď sa rodina presťahovala do Hradca Králové dal sa na džudo a neskôr sa stal dorasteneckým majstrom republiky v tomto športe. Bol aj výborným športovým strelcom.

Ale sám si najviac cení svoje výkony v zimnom diaľkovom plávaní. Plavbu od výtoku Angary z Bajkalského jazera do Irkutska (45 kilometrov), plavbu Baltickým morom z Dánska do Poľska (95 km) a preplávanie Bajkalu v jeho najužšom mieste (23 kilometrov).

Ako sa niečo také vôbec dá zvládnuť, navyše v extrémne studenej vode? „To musíte veľmi, ale veľmi chcieť,“ odpovedá veľavravnou skratkou Novák.

Jeho rodný kraj je tu

V dodnes platnej ruskej príručke Otužovanie a dávkovanie chladu (je aj na internete) uvádzajú jej autori skúsenosti Jána Nováka, s ktorými sa podelil na jednom seminári v Nemecku. Seminár bol zrejme spojený s praktickými ukážkami.

„Tento vojenský letec upútal pozornosť nielen tým, ako dlho plával v ľadovej vode,“ uvádza sa v publikácii. „Všetkých prekvapila nezvyčajná ľahkosť, sloboda a sila jeho pohybov. Striedal rôzne štýly, kraul i prsia, náhle mizol pod hladinou a vynáral sa tam, kde to nikto neočakával. Nakoniec ukázal, ako plavá žralok. A keď vyšiel z prieruby, položil sa na sneh, ako keby to bola čiernomorská pláž v lete.“

Ale neplával iba pre potešenie. Plavecké schopnosti mu umožnili zachrániť pred utopením 17 ľudí, z toho jednu celú rodinu, ktorej sa prevrhol čln v mori. Džudo a box zachránili zase život jemu samému, keď ho pred niekoľkými rokmi v pražskom byte prepadli štyria lúpežníci. Traja skončili v nemocnici, toho štvrtého nevidel. „Kopol ma odzadu do chrbta tak, že následky pociťujem doteraz,“ priznáva.

S Venclovským sa chystali ešte preplávať Niagarské vodopády. Peniaze na projekt začali zháňať v roku 1992, vtedy potrebovali asi 10-tisíc dolárov. Nováka však práve zvolili za poslanca do Federálneho zhromaždenia. Onedlho zanikol spoločný štát a začali sa celkom iné starosti. Venclovský však o niekoľko rokov zomrel a tým zanikol aj projekt.

Odvtedy je svet iný. Venclovský bol nielen veľký kamarát, ale vládla medzi nimi zdravá rivalita, ktorá poháňala oboch dopredu. Keď Venclovský zvíťazil nad La Manche, povedal pamätnú vetu: „Ja su tak šťastný, moc šťastný sú…“ Keď Venclovský zomrel, Novák napísal v nekrológu: „Ja su tak nešťastný, moc nešťastný sú..“

„Radšej tam napíšte, že moja obľúbená pieseň je Rodný môj kraj,“ povie Novák na záver nášho rozhovoru. Tú slovenskú pieseň si s Venclovským neraz spievali na brehu Vltavy, pri Lamanšskom prieplave, pri Bajkalskom jazere aj na brehu ľadovej Angary. Obletela s nimi celý svet.

27 debata chyba