Kto vlastne bol Anton Facuna

16.08.2010 11:08
Anton Facuna
Anton Facuna. Autor:

Nielen gadžovia, ale ani dnešní rómski lídri nevedia, kto bol Anton Facuna. Prvý predseda prvého Zväzu Cigánov - Rómov na Slovensku. A prvý riaditeľ prvého rómskeho socialistického podniku. No nielen to.

Prvý Róm v americkej vojenskej spravodajskej službe. Priamy účastník Slovenského národného povstania. Po vojne obvinený z rómskeho nacionalizmu. Výnimočná osobnosť s priam neuveriteľným osudom. Škoda, že Facuna nežije. Už tridsať rokov nie je medzi nami.

„Toto meno mi absolútne nič nehovorí,“ úprimne priznáva Alexander Patkoló, predseda Rómskej iniciatívy Slovenska. Slovenskí rómisti o Facunovi, samozrejme, čo-to vedia. Ide však prevažne o dosť útržkovité, zďaleka neúplné a často i skreslené informácie. Napríklad Rastislav Pivoň si myslí, že Facuna pochádzal z Trnavy. Ukazuje sa, že nie. Bol to Sklabinčan. V Banskej Bystrici žije jeho kamarát z detstva 85-ročný Ján Samčík.

„Tono bol možno o dva-tri roky starší, žil v cigánskej osade, vedel krásne hrať na husle a spievať, ale od ostatných Cigánov sa líšil aj tým, že skončil meštianku,“ rozpráva Samčík. „Pred vojnou sa mi nadlho stratil, až po nej som sa dozvedel, že bojoval v Povstaní ako ja, lenže v radoch americkej vojenskej misie.“

Agent s krycím menom Novák

Podľa materiálov z vojenského archívu sa Facuna dostal do spravodajskej skupiny Day po dlhých a zložitých peripetiách. Pred povolaním na vojenčinu sa živil ako šofér a príležitostný robotník. Do slovenskej armády nastúpil 1. októbra 1941, to už mal 21 a pol roka. Slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a s ním sa v rámci Rýchlej divízie zúčastnil aj na bojoch na východnom fronte.

Po návrate na Slovensko v decembri 1943 ho čoskoro pridelili k technickej brigáde do Talianska. Tam prebehol k partizánskej skupine Rinoldo, ktorá operovala v oblasti Perugie. V apríli 1944 sa Facuna prihlásil na československej vojenskej misii v Ríme.

O dva mesiace nato sa orgány americkej Office of Sttrategic Services (OSS) v talianskom Bari obrátili na podplukovníka Hiekeho-Stoja so žiadosťou o pridelenie vhodných dobrovoľníkov na zvláštne operácie. V júni 1944 si desiatnika Facunu a niekoľkých ďalších dobrovoľníkov vyzdvihli dôstojníci OSS.

Na partizánske letisko Tri duby priletelo štrnásť príslušníkov OSS 7. októbra 1944. Do skupiny Day zaradili Facunu ako tlmočníka, sprievodcu a spravodajského pomocníka. Mal krycie meno Anton Novák a legitimáciu mŕtveho letca. Chodil v americkej uniforme, ale pre pohyb v tyle nepriatelia mal aj civilné šaty.

Cez frontovú líniu ho v civile poslali viackrát. Raz napríklad v priestore Hronského Sv. Kríža, inokedy v priestore Budča – Zvolen. Zakaždým mal získať informácie o pohybe nemeckých vojsk. Pod ich tlakom skupina ustúpila po 20. októbri do okolia Poľny, celý čas však udržiavala rádiové spojenie so základňou OSS v Bari. Najťažšia úloha čakala Facunu, keď ho kapitán Edward. V. Baranski vyslal do Nemcami obsadenej Zvolenskej Slatiny. Tam sa skrýval na fare evanjelického farára Zváru. O Facunových husárskych kúskoch počas Povstania sa rozprávali legendy, Nemci na jeho hlavu vraj vypísali finančnú odmenu.

Neskôr sa na Zvárovej fare skrývali aj ďalší dvaja príslušníci skupiny Day. Na Vianoce 1944 po zatknutí rodiny Zvárovcov gestapom sa však úkryt prezradil. Vďaka včasnému varovaniu Viery Zvárovej sa zachránil útekom iba Facuna. Baranského s radistom Danielom Pavletichom neskôr deportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli aj s ďalšími britskými a americkými zajatcami popravení. Dôkladne túto tému spracoval americký historik Jim Downs. Jeho kniha Tragédia OSS na Slovensku vyšla v preklade aj u nás.

Za uznanie cigánskej národnosti

Po vojne sa Facuna dočkal československej medaily za účasť v Povstaní aj uznania americkej vlády. Prišiel však február 1948 a s ním aj zlé časy pre vojakov západného odboja, tobôž pre bývalých príslušníkov takej organizácie, akou bola americká OSS.

Nevedno, čo s ním bolo v ďalších rokoch. Meno Anton Facuna sa v archívoch znovu objavuje až v decembri 1957. To už býval v Bratislave a pracoval ako zememerač pri hospodársko-technických úpravách pozemkov. Dozvedáme sa to z jeho sprievodného listu k návrhu na zriadenie Zväzu československých Cigánov (Romano kulturno jakhetaniben). Návrh poslal Ústrednému výboru KSČ a vláde ČSR.

V liste informuje, že pracuje na „slovensko-cigánskom slovníku“, ktorý obsahuje 20-tisíc slov. „Môžem vyhlásiť, že všetko sa dá vyjadriť po cigánsky a nie je pravda, že cigánska reč je chudobná na slovnú zásobu, ako to tvrdia niektorí filológovia,“ uvádza sa v liste.

Okrem toho chce vraj napísať a vydať aj „históriu Cigánov“, aby oboznámil širšiu verejnosť s ich životom a prispel tak „k povzneseniu tejto národnosti, takej nešťastnej po celé stáročia“.

Z návrhu stanov novej organizácie vyplýva, že jej poslaním by malo byť zvýšenie kultúrnej, sociálnej a vzdelanostnej úrovne členov. Sídlo ústredia zväzu navrhoval Facuna zriadiť v Bratislave, lebo „na Slovensku je viac Cigánov“.

Podľa zistení historičky Anny Jurovej zo Slovenskej akadémie vied Facuna so svojimi požiadavkami nepochodil a zámienkou na zamietnutie jeho návrhu sa stali práve „nevyhovujúce“ stanovy. V skutočnosti však vedenie KSČ už v tom čase pripravovalo tvrdý asimilačný kurz voči rómskemu obyvateľstvu. V apríli 1958 začalo so známou politikou rozptylu a odsunu Rómov z miest ich zvýšenej koncentrácie.

Povoľnejších rómskych aktivistov získavali úrady štátnej správy do komisií pre riešenie cigánskej otázky. Tých, čo sa nepodvolili a naďalej rojčili o uznaní nejakej osobitnej „cigánskej národnosti“, označili za nacionalistov. Facuna sa ocitol medzi nimi.

Butiker znamená pracuj

Samčík stretol svojho rodáka náhodou v autobuse niekedy začiatkom roku 1969. „Povedal mi, že sa má celkom dobre a že je nejakým celoslovenským vajdom,“ spomína Samčík.

Autor týchto riadkov mal šťastie ako mladý začínajúci novinár spoznať Facunu o niečo neskôr. Bol už predsedom Zväzu Cigánov Rómov na Slovensku a zároveň riaditeľom podniku Butiker (Pracuj). Chcel v ňom pod jednou strechou sústrediť zástupcov všetkých tradičných rómskych remesiel.

V jeho byte na Karadžičovej ulici v Bratislave to hučalo ako v úli. Zbiehali sa tam nitky z krajských organizácií zväzu a z jednotlivých prevádzok Butikeru. Stále drnčal telefón. Všimol som si, že členskú kartotéku mal predseda v škatuliach od topánok.

Facuna nemal ešte ani päťdesiat rokov, bol to muž v plnej sile. Funkcia predsedu by ho neuživila, pracoval preto naďalej ako kolaudátor v ktoromsi investorskom útvare.

Vo veľkej politike sa už vtedy začínala normalizácia, na „cigánsky“ zväz však ešte neprišiel rad. Facunovi sa mohlo zdať, že ani nepríde, lebo chystal kurzy pre negramotných Rómov a „prípravku“ pre rómske deti, ktoré mali nastúpiť do základnej školy. Bol proti tomu, aby sa preskakovali etapy „civilizovani­a“ Rómov.

„Prečo všetkých hneď sťahovať do moderných bytoviek, prečo najprv nie do starších domov? Napokon, prečo tam, kde je dobrá osada bez chatrčí, nevybudovať vodovod a kanalizáciu? A prečo do tej práce nezapojiť obyvateľov osady?“ pýtal sa Facuna.

Presne o rok na to chcel mladý novinár pokračovať v rozhovore s predsedom zväzu, ale v jeho kanceláriách už Facunu nenašiel. Aj Butiker mal nového riaditeľa. Vedenia sa zmocnila iná skupina Rómov, niektorí z nich mali na rukách veľké zlaté prstene. „Otec mi hovoril, že Facunu odstavili, lebo sa postavil proti podvodom,“ spomína Pivoň. A meno Facuna sa znovu ocitlo na indexe.

Kontrola potom zistila v Butikeri aj rôzne machinácie a prechmaty. Podľa rómistky Mileny Hübschmannovej však skutočnou príčinou likvidácie Butikeru i jeho českého pendanta Novodromu a dôvodom zrušenia oboch republikových zväzov Cigánov – Rómov bola v roku 1972 novelizácia zákona o menšinách. S Rómami ako menšinou sa v nej už nepočítalo. Československá jar sa vtedy definitívne skončila aj pre nich.

Aké to je bojovať za Rómov

Historička Nina Pavelčíková z Olomouckej univerzity tvrdí, že Facuna sa v roku 1978 podieľal na príprave materiálov pre medzinárodný rómsky kongres v Ženeve, ktorý organizoval jeho dlhoročný priateľ doktor Ján Cibuľa. Ten do Švajčiarska emigroval v roku 1968. Facunu však úrady na tento historický kongres nepustili (založili na ňom Svetovú rómsku organizáciu URI). Jednoducho nedostal „devízový prísľub“.

O dva roky neskôr v Bratislave zomrel. Ako 60-ročný.

Nič netušiaci a už nie najmladší novinár zaklopal na dvere jeho bytu po revolúcii. O Facunovi sa už opäť mohlo písať. Dvere otvorila jeho manželka. Kde je rukopis slovensko-rómskeho slovníka? spýtal sa novinár, keď si vypočul smutnú správu. A kde je práca o dejinách Rómov? „Po jeho smrti išlo všetko do pece, neviete si predstaviť, čo sme si kvôli tomu jeho boju za práva Rómov vytrpeli,“ povedala pani Facunová.

A to je vlastne bodka za príbehom o jednom veľkom rómskom bojovníkovi.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku