Maďari majú o svojich slovenských krajanoch zlý obraz

Francúzska historička Muriel Blaive sa už roky zaoberá dejinami strednej Európy a Česko-Slovenska. Na začiatku deväťdesiatych rokov ju k tomu inšpiroval známy politológ Jacques Rupnik. V tom čase sa v Paríži kamarátila aj so Slovákom z Komárna a ako spomína, čudovala sa, že Česko-Slovensko vydržalo tak dlho pokope. Nedávno sa dostala do Komárna ona, aby tu v rámci stredoeurópskeho projektu skúmala historickú pamäť a reflexiu komunistickej minulosti. Okrem iného zistila, že Maďari z Komárna chcú zostať Maďarmi.

20.08.2010 17:51
Blaive Foto:
Francúzska historička Muriel Blaive.
debata (101)

Na Slovensku i v Česku ste robili výskum, ako obyvatelia miest, ktoré sú rozdelené štátnou hranicou, reflektujú posledných päťdesiat rokov. Na základe čoho ste si vybrali Komárno?
Pôvodne sme chceli porovnávať, ako si národy z dvoch rôznych politických blokov pamätajú studenú vojnu. Postupne sme však prichádzali na to, že zaujímavé sú i mestá rozdelené hranicou medzi krajinami bývalého východného bloku. Tak sme sa dostali aj do Komárna.

Líšia sa výsledky, ku ktorým dochádzate, podľa toho, či na oboch stranách hranice žijú ľudia rovnakej národnosti, alebo dvoch rôznych národností?
Určite. Rada by som v rámci projektu porovnávala jednotlivé mestá s príkladom Českých Veleníc. Tam je totiž „ten druhý“, teda Rakúšania, prítomný len na štátnej hranici. V Komárne je „ten druhý“ váš sused, takže ho nemôžete ignorovať.

Dá sa to ukázať na príklade?
Maďari z Komárna sa mi zdali pomerne uzavretou skupinou. Bývajú síce na južnom Slovensku, ale mentálne žijú v krajine, ktorá nie je ani Slovenskom, ani Maďarskom. Vlastnou identitou sa zaoberajú v miere, s akou sa v Českých Veleniciach nestretnete. Maďari z Komárna chcú zostať Maďarmi, ale nemôžu Slovákov ignorovať, pretože ich v meste žije vyše tridsať percent. Podľa toho, čom som zistila, je v Komárne množstvo zmiešaných manželstiev. Ale ani Maďari, ani Slováci si nevedia predstaviť, že by ich deti mohli mať inú národnosť. V zmiešaných manželstvách tak robia rôzne kompromisy: keď je žena katolíčka Slovenka, tak deti budú tiež katolíci, ale budú chodiť do maďarskej školy. Alebo budú mať slovenskú národnosť, ale budú chodiť do maďarskej školy. Starší Maďari boli voči slovenskej komunite otvorenejší a boli lepšie integrovaní. Robila som asi desať rozhovorov so študentmi medzi šestnástym a osemnástym rokom a tí hovorili, že si vôbec nevedia predstaviť, že by mali za muža/ženu Slováka/Slovenku, ak by spolu nemohli hovoriť po maďarsky. Mať manžela alebo manželku z Anglicka by im však neprekážalo.

Vedeli by ste povedať, kedy prišlo k takémuto zlomu?
Premena sa odohrala postupne po roku 1993. Paradoxne práve vtedy, keď sa Slováci zaviazali zaobchádzať s Maďarmi demokraticky. Maďari stále majú mať výučbu v slovenčine, ale mladí Maďari, s ktorými som prišla do styku, nevedia po slovensky prakticky ani slovo. Moji známi, ktorých som medzi slovenskými Maďarmi mala v Prahe pred desiatimi či pätnástimi rokmi, hovorili po česky i slovensky aspoň na základnej úrovni.

Slovenskí Maďari podľa vás prijali obchod s režimom – budú lojálni k štátu, ale môžu žiť kultúrne ako Maďari. Spisovateľ Lajos Grendel mi svojho času povedal, že posledný okamih, keď sa slovenskí Maďari identifikovali so štátom, bol v roku 1968. Nie je v tom rozpor?
Komunistický štát si mohol dovoliť vyžadovať lojalitu autoritatívne. Podstatne prispel k ich uzatvoreniu sa do seba, pretože sa mu to hodilo. Demokratický štát môže len dúfať, že sa k nemu obyvatelia prihlásia. Mečiarova politika v deväťdesiatych rokoch však tomuto prihláseniu sa nepomohla. Komunistický režim staval na obchode, že keď sa Maďari nebudú pliesť do politiky, tak budú môcť žiť so svojou maďarskou kultúrou. To bolo rovnaké v roku 1958, 68 i 78. Priamo v Komárne navyše nemali ani zlý vzťah ku komunizmu. Je to industrializované mesto, kde lodenica živila a stále živí veľa robotníkov. Ešte v tridsiatych rokoch tam KSČ dostávala okolo tridsať percent hlasov.

Ako je to s reflexiou minulosti v maďarskej komunite?
To nie je téma. Česi debatujú o tom, ako s minulosťou zaobchádzať, ako vytvoriť vieru, že všetci boli proti režimu, keď proti nemu skoro nikto nič nerobil. Maďari na Slovensku sa tým nezaoberajú. Otázka, či bol niekto v komunistickej strane, tam nie je nijako konfliktná. Bol som, nebol som, každý to priznáva. Deťom je jedno, či ich rodičia boli v strane. Dôležité je, aby mohli žiť kultúrne maďarsky. Pokiaľ ide o rok 1989, tak mnoho z tých ľudí, s ktorými som nakrúcala, vôbec nevedelo, prečo sa ich pýtam, ako sa ich život v tom roku zmenil. Nežná revolúcia pre nich nebola takým významným medzníkom, ako to bolo v Prahe a možno i v Bratislave.

Je to obranný mechanizmus proti slovenskej spoločnosti alebo je to dané vplyvom z Maďarska? Vychádza to trebárs z ľahšieho prístupu k západnej literatúre a kultúre, ktorý malo celé maďarské spoločenstvo, pretože v Budapešti vládol koncom osemdesiatych rokov uvoľnenejší režim?
Politickou témou pre slovenských Maďarov, s ktorými som hovorila, boli v súvislosti s minulým režimom národnostné práva. Komunizmus nebol dôležitou otázkou. Niečo iné to, samozrejme, bolo pre slovenského Maďara, ktorý bol intelektuál. Lenže väčšina ľudí nie sú intelektuáli. A na Slovensku bolo ešte menej disidentov ako v Česku.

Takže trebárs Miklós Duray sa vo vašich rozhovoroch ako historická postava neobjavoval?
Vôbec nie. Ale to je rovnaké ako v Českých Veleniciach, kde ľudia sotva vedeli, čo je to disent, a pokiaľ to vedeli, tak k nemu boli veľmi skeptickí. Išlo o ľudí, ktorých nepoznali.

Ako dopadla maďarská časť projektu?
Barnabás Vajda z Univerzity J. Selyeho v Komárne, ktorý ju robil, prišiel okrem iného na to, že Slováci majú medzi Maďarmi veľmi zlý obraz. A že Maďari majú zlý obraz aj o slovenských Maďaroch. Niektorí si myslia, že sú to chudáci žijúci pod diktatúrou Slovákov. Pre väčšinu sú to však Maďari akosi podozriví, pretože sú zapredaní Slovákom. O slovenských Maďaroch Maďari z Maďarska hovoria ako o „Čechoch“.

Pri príprave projektu ste vychádzali z predpokladu, že studená vojna je koncept, ktorý platí na oboch stranách železnej opony. Potvrdilo sa vám to?
Nie. Výstižne to ilustruje jedna pani z Českých Veleníc, ktorá na moju otázku o studenej vojne odpovedala, že ju má len doma v rodine. Jeden starý pán, komárňanský Maďar, mi rozprával, že sa vôbec nezaujíma o politiku. Dnes nesleduje politické správy, pred rokom 1989 nepočúval Slobodnú Európu. A potom povedal: Ako sa volal ten demokrat, ktorý Maďarom povolil vrátiť sa na Slovensko? Tak hovorím: Demokrat? Myslíte Dubčeka? A on: Nie predtým. Ja: Predtým? Demokrat? Masaryk? On: Nie, neskôr! Ja: Zápotocký? On: Nie. Ja: Gottwald?? A bol to Gottwald – demokrat, ktorý Maďarom povolil vrátiť sa na Slovensko. Politické procesy päťdesiatych rokov pre toho pána vôbec neboli témou.

K českým dejinám ste sa dostali v období okolo nežnej revolúcie čiastočne vďaka Jacquovi Rupnikovi, u ktorého ste študovali, a čiastočne vďaka Českému snáru Ludvíka Vaculíka, ktorý v tom čase vyšiel vo Francúzsku. Dostávali ste sa vtedy skôr k českým alebo česko-slovenským dejinám, a ako sa ten vzťah menil?
Na začiatku Slovensko nehralo v mojom štúdiu žiadnu úlohu. Zaujímala som sa o disidentov, pretože boli na Západe logicky najviac vidieť, či už to boli Ludvík Vaculík, Václav Havel, alebo ľudia v emigrácii ako Josef Škvorecký. Hovorilo sa síce o Česko-Slovensku, ale s výnimkou Milana Šimečku vo výklade nefigurovali žiadni ľudia zo Slovenska. Jeden z mojich parížskych kamarátov bol však v tom čase Slovák z Komárna. I vďaka nemu som sa od počiatku deväťdesiatych rokov čudovala, že sa Česko-Slovensko ešte nerozpadlo a jeho rozdelenie ma následne neprekvapilo. Komárno a České Velenice boli mestá v rovnakej krajine, a predsa išlo a ide o úplne rozdielne svety. Tá situácia je porovnateľná azda len s Juhosláviou, kde keď idete zo Záhrebu cez Belehrad do Sarajeva, tak ste tiež zakaždým v inom svete. Sama vo svojich textoch vždy uvádzam, že síce píšem o Československu, ale fakticky to znamená, že píšem o českých dejinách.

Takže platí, že v západoeurópskych dejinách je Slovensko v tieni Českej republiky?
Úplne, Slovensko pre západoeurópskych historikov bohužiaľ prakticky neexistuje.

Strednú Európu sledujete zblízka už najmenej pätnásť rokov. Vedeli by ste opísať tendenciu vývoja, ktorú ste si za ten čas všimli?
Budapešť v roku 1993 bolo oveľa modernejšie mesto ako Praha. Našli ste tam západné obchody, ktoré v Prahe neboli. Bola otvorenejšia, modernejšia, západnejšia. Koncom deväťdesiatych rokov sa Praha veľmi rýchlo premenila na moderné západné mesto, zatiaľ čo Budapešť stagnovala, a tým akoby sa i prepadla do hĺbky deväťdesiatych rokov. Intelektuálne však české prostredie prakticky zostalo tam, kde bolo. Príkladom nech je, že si tu nikto nevie predstaviť, že by sa archívy používali prosto len na poznávanie minulosti.

Čo to znamená?
Keď ste si v deväťdesiatych rokoch vzali do rúk odborný časopis Soudobé dějiny, tak sa v ňom de facto len editovali a komentovali dokumenty. Autori sa báli povedať vlastný názor, aby nekazili obrázok Česko-Slovenska ako demokratickej krajiny, ktorá za komunizmu trpela. Vtedy mi to veľmi prekážalo, a dnes bohužiaľ musím povedať, že to bola výborná práca v porovnaní s tým, čo publikuje napríklad český Ústav pre štúdium totalitných režimov, kde sa slovo totalitný vysvetľuje samo sebou. Režim bol totalitný, takže musel byť hrozný. O minulosti sa dnes čitateľ dozvedá menej ako pred pätnástimi rokmi. Objavujú sa kauzy typu „udanie Milana Kunderu“, ktoré nám o minulosti nehovoria nič.

Keby ste našli v archíve napísané, že slávny spisovateľ išiel niekoho oznámiť Verejnej bezpečnosti, pretože si na vysokoškolskom internáte nechal kufor, čo by ste s touto informáciou urobili?
Išla by som za spisovateľom a spýtala sa ho, či by so mnou nechcel napísať článok. Tak by sme totiž mohli vysvetliť, prečo mladý študent na počiatku päťdesiatych rokov niečo také urobil. Mohli by sme opísať, čo to vypovedá o režime a čo o dobe. Snažili by sme sa opísať, čo ho k tomu viedlo a čo to hovorí o dobovej atmosfére strachu a vyhrážaní sa. Keby to odmietol, tak by som článok pravdepodobne napísala tiež, pretože je to zaujímavá vec, ale nepísala by som ho na základe jedného zápisu z Verejnej bezpečnosti. Vysvetľovala by som, či je možné veriť tomu materiálu, a ako fungovala polícia v päťdesiatych rokoch. Snažila by som sa rozumieť tomu, prečo to urobil. Dopredu niekoho odsúdiť nie je z historického pohľadu užitočné a voči Kunderovi to nebolo etické.

Do akej miery sa dnes má podľa vás pri práci s prístupnými materiálmi Štátnej a Verejnej bezpečnosti hovoriť o menách?
Dobre vyriešené to majú v Nemecku. Archívy majú otvorené od samého začiatku. Pretože logikou predchádzajúceho režimu bolo, že tajná polícia sa vyhrážala zvyšku spoločnosti, tak teraz umožnili, aby spoločnosť mohla ohrozovať tajných policajtov a ich spolupracovníkov. Kto podpísal spoluprácu, ten sa nemôže čudovať, že jeho meno sa objaví na verejnosti. Spoluprácu totiž podpísať nemusel. Na druhej strane Nemci striktne utajujú mená obetí. Môžete dostať spis, ale nesmiete povedať meno človeka, ktorý bol sledovaný. Tak obmedzujete možnosť, že sa objaví starý eštebák, ktorý povie, že sledoval disidenta, ktorý je dnes politik, a ten disident mal milenku.

Ako sa podľa vás s archívnymi materiálmi pracuje na Slovensku a v Česku?
Nepracuje sa s nimi správne. Myslím si, že dôstojníci a spolupracovníci tajnej polície stratili právo byť utajení. Nestratili však právo férovým spôsobom vysvetliť, prečo a ako s tajnou políciou spolupracovali. Ak sa hovoria len mená, bez okolností za akých ľudia spolupracovali, je to nefér, neetické a historicky neprofesionálne. Vo chvíli, keď sa nejaké meno objaví v médiách, potom už ten človek môže povedať čokoľvek, ale milióny ľudí si budú pamätať už len to, že spolupracoval. Archív má slúžiť na historické poznanie a nie ako podklad na útoky a vybavovanie si účtov.

Muriel Blaive

*** Je francúzska historička**, narodila sa 2. augusta 1969 v Nice. Od roku 2006 je výskumnou
pracovníčkou viedenského Inštitútu Ludwiga...
Muriel Blaive pracovníčkou viedenského Inštitútu Ludwiga Boltzmanna pre európsku históriu a verejnú sféru a koordinátorkou projektu venovaného obdobiu komunizmu a postkomunizmu v strednej Európe.

pracovníčkou viedenského Inštitútu Ludwiga Boltzmanna pre európsku históriu a verejnú sféru a koordinátorkou projektu venovaného obdobiu komunizmu a postkomunizmu v strednej Európe.
*** Minulý rok jej v Česku** vyšla kniha Hranice probíhají vodním tokem, s kolegom Bertholdom Moldenom v nej opisuje, ako obyvatelia Českých Veleníc a Gmündu, teda mesta rozdeleného len česko-rakúskou hranicou, reflektujú povojnových päťdesiat rokov. Obdobný výskum robila aj v Komárne a Komárome. V nasledujúcom roku by na základe výskumu mala vyjsť zhruba stostránková brožúra pre širšiu verejnosť.
*** Kandidovala aj na post riaditeľky českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, pretože ju provokuje, ako sa v Českej republike pracuje s politikou dejín. Podľa nej sa totiž skoro všetko počínajúc Cibulkovými zoznamami robí v Česku zle, za dobré považuje len otvorenie archívov.
*** Muriel Blaive hovorí
po francúzsky, anglicky a všetkými stredoeurópskymi jazykmi.
*** Je autorkou niekoľkých desiatok článkov** v odborných časopisoch a editorkou niekoľkých zborníkov.
*** Okrem iného je autorkou alebo spoluautorkou kníh**: Hranice probíhají vodním tokem, Promarněná příležitost. Československo a rok 1956

101 debata chyba