Invázia vojsk sfúkla túžbu po reforme socializmu

Pred štyridsiatimidvoma rokmi vtrhli na územie bývalého Československa vojská členských štátov Varšavskej zmluvy s výnimkou Rumunska. Vojská prekročili hranice ČSSR 20. augusta vo večerných hodinách. Najvyšší predstavitelia štátu odmietli 21. augusta tento krok ako agresiu. Prvé dni okupácie si na Slovensku vyžiadali 19 obetí. Celkovo je na Slovensku zdokumentovaných 30 obetí a 130 zranených.

21.08.2010 19:07
August 1968 Foto:
Mladí ľudia sa snažia prekaziť "púť" sovietskych tankov hlavným mestom.
debata (174)

Udalosti roku 1968 mali podľa historika Ústavu pamäti národa Michala Gregora v Československu dve hlavné príčiny. „Prvou bolo zmiernenie medzinárodného napätia v druhej polovici 50-tych rokov s nástupom Nikitu Chruščova k moci v ZSSR. V šesťdesiatych rokoch tak – napriek intermezzu v podobe kubánskej krízy – nastalo isté zblíženie medzi západom a východom. Druhou príčinou bola celková neudržateľnosť nastoleného ekonomického systému v Československu,“ uviedol Gregor.

Začiatkom 60-tych rokov postupne aj v Československu dochádzalo ku kritike kultu osobnosti, čo uvoľňovalo napätie v spoločnosti. „Táto kritika začínala najskôr opatrne v rámci aparátu KSČ, no postupne prechádzala na verejnosť. V Československu sa skončilo obdobie masového otvoreného politického prenasledovania. V roku 1960 bola vykonaná posledná poprava z politických dôvodov. Následne prebehla rozsiahla amnestia, kde bolo v prvej vlne prepustených 5 601 a v druhej 2 520 obetí politických procesov. Napriek tomu ale zostávalo vo väzení 2 985 politických väzňov,“ upozornil historik.

V 60-tych rokoch sa postupne zlepšovali aj možnosti občanov navštíviť „kapitalistický“ Západ, i keď zväčša iba formou kolektívneho cestovania. Podobne aj k nám prichádzali turisti zo Západu, najmä Spolkovej republiky Nemecko, Francúzska a USA. „Československí občania tak vo zvýšenej miere boli konfrontovaní s realitou panujúcou na oboch stranách. V spoločnosti začali rezonovať mnohé otázky. S určitým uvoľnením v politike prišli aj nároky občanov na zvýšenie životnej úrovne. V krajine však absentoval spotrebný tovar, nebola vyriešená bytová otázka a podobne. Komunisti cítili tlak verejnosti, ktorá požadovala reformy systému. V roku 1965 sa preto začala diskusia o reforme plánovaného hospodárstva,“ povedal Gregor.

V júni 1967 sa konal IV. zjazd Zväzu československých spisovateľov, na ktorom českí a slovenskí spisovatelia vyjadrili protest proti politike KSČ a presadzovali reformu pomerov v Československu. Na zasadnutí ÚV KSČ v októbri 1967 prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného kritizoval Alexander Dubček, vtedy I. tajomník ÚV KSS za situáciu panujúcu v KSČ. „Nastal otvorený rozkol medzi konzervatívnym a reformným krídlom strany, ktorého predstaviteľom bol aj Dubček. Mocenský boj medzi oboma krídlami vyústil v januári 1968 do odvolania Antonína Novotného z funkcie I. tajomníka ÚV KSČ. Do čela strany bol zvolený Alexander Dubček. Následne došlo k personálnym výmenám na všetkých úrovniach straníckeho aparátu. Konzervatívne krídlo v strane sa dostalo do defenzívy,“ konštatuje Michal Gregor.

ové vedenie presadzovalo zmeny v spoločnosti. Podľa historika príčinou bol tlak spoločnosti, ktorý už komunisti – v záujme udržania moci – nemohli prehliadať. Začalo sa obdobie tzv. Pražskej jari. Bola zrušená cenzúra. Predmetom kritiky sa stali nešváry zo všetkých oblastí. V marci 1968 bol za prezidenta republiky zvolený Ludvík Svoboda, čím bol Novotný odstránený z politického života. Začali vznikať rôzne združenia a spolky, napr. KAN (Klub angažovaných nestraníkov), K 231, organizácia na ochranu ľudských práv a ďalšie, Ludvík Vaculík publikoval manifest 2000 slov. Bol schválený Akčný program KSČ, ktorým mala byť uskutočnená reforma socialistického systému.

Vývoj v Československu bol podľa historika v rozpore s predstavami straníckeho vedenia v ZSSR. V máji 1968 na rokovaní vládnej a straníckej delegácie v Moskve bola československá delegácia upozornená na rast „kontrarevolúcie“ v krajine. Pár dní po tom rokovali v Moskve predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy (s výnimkou Rumunska) o situácii v Československu. Začiatkom augusta sa zišli delegácie KSČ a KSSZ v Čiernej nad Tisou a v Bratislave. Dubčekovo vedenie trvalo na pokračovaní reformného procesu, napriek upozorneniam o možnej invázii vojsk Varšavskej zmluvy.

Invázia vojsk a následný podpis tzv. Moskovských protokolov podľa Gregora znamenali porážku reformného krídla KSČ. Z verejného a politického života boli postupne odstraňovaní predstavitelia Pražskej jari. Nastupovali ľudia verní Kremľu. Protesty spoločnosti vyvrcholili upálením Jana Palacha, študenta filozofie na Karlovej univerzite v Prahe v januári 1969. V apríli 1969 Dubček odstúpil z funkcie I. tajomníka ÚV KSČ. Namiesto neho nastúpil Gustáv Husák, ktorý naštartoval proces tzv. normalizácie. Vedenie KSČ malo obavy z možných demonštrácii, ktoré sa mali uskutočniť k výročiu invázie do Československa.

Aby sa podobným akciám zamedzilo, bol prijatý tzv. obuškový zákon, ktorý mal zamedziť demonštráciám a mal potrestať protestujúcich. Tento zákon podpísal aj Dubček. Týmto boli pochované všetky nádeje občanov na reformu pomerov v Československu. Začalo sa s prenasledovaním odporcov invázie, nepohodlní ľudia boli prepúšťaní zo zamestnania, nastala „normalizácia“ spoločnosti k stavu pred Pražskou jarou.

174 debata chyba
Flowers