Rozhlas po drôte vyhrával v každej domácnosti

22.08.2010 15:56

Kto by si nepamätal čiernobielu, žltú alebo sivú skrinku s reproduktorom a malým trafom? Visela na stene alebo stála kdesi na stole takmer v každom byte, kancelárii či hotelovej izbe. Spočiatku ju vyrábali z dreva, neskôr z plastu. Samozrejme, bol to rozhlas po drôte, ľudovo zvaný drotiak. Vysielal iba jeden program, zato aj počas búrky, keď vypli elektrický prúd, a dokonca i v čase vpádu spojeneckých vojsk.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Od začiatku pravidelného vysielania rozhlasu po drôte na Slovensku uplynulo v minulých dňoch 55 rokov. S pokusným vysielaním však začala Praha o dva roky skôr. Aj v tomto ohľade sa postupovalo podľa sovietskeho vzoru.

Bratislavčan Peter Stahl, ktorý stál pri kolíske televízie na Slovensku, sa poznal s vtedajším riaditeľom ústrednej správy spojov v Prahe „Pýtal som sa ho, prečo nedáme prednosť vysielaniu na veľmi krátkych vlnách, veď to bol celosvetový trend a práve sa k nemu pridávali v susednom Rakúsku. Odpovedal mi, že rozhlas po drôte lepšie zabezpečí spojenie strany a vlády s ľudom,“ spomína Stahl.

Vtedajší šéf spojov to zrejme myslel vážne. Ani odborníci však nepopierajú výhody metalických liniek ako prenosového média pri šírení rozhlasového vysielania. Napokon s ich praktickým využívaním začali ako prvé už koncom 20. rokov minulého storočia technicky najvyspelejšie krajiny vrátane Nemecka a Talianska.

„Oproti klasickému bezdrôtovému rádiu je rozhlas po drôte lacnejší, jednoduchší a takmer bezporuchový,“ pripomína český znalec staršej telekomunikačnej techniky Jan Figar. „A v prípade ohrozenia krajiny sa nedá odpočúvať!“

Bývalému režimu v jeho prvej, takzvanej horúcej fáze vývoja, však toto zariadenie vyhovovala aj z ideologických dôvodov. Vysielanie išlo z jediného ústredia do celej Československej republiky. Skladbu programu zostavovala pražská centrála z obsahu vysielania vtedajšieho celoštátneho rozhlasu.

Ako rozhlas po drôte fungoval

rozhlas
rozhlas

Signál z pražského vysielača prechádzal zosilňovacími a vysielacími stanicami v krajoch i okresoch. V takejto stanici zvanej rádiouzol sa modulácia zosilňovala na 120 voltov a v rozvodnej časti potom redukovala na 30 voltov. Až do jednotlivých domácností sa potom signál šíril kovovými linkami.

Regionálne vysielanie rozhlasu po drôte sa v niektorých okresoch obmedzilo iba na občasné informovanie obyvateľstva o rôznych verejných podujatiach. Napríklad v Prievidzi sa tak dialo dvakrát týždenne. Inde však vznikali celé redakcie, ktoré pripravovali pravidelné programy o aktualitách okresu či mesta.


„V poslednom čase správa spojov zriaďuje účastnícke stanice rozhlasu po drôte, ktorý si vyžaduje minimálne náklady zriaďovacie i udržiavacie,“ písal Ján Žižka v dobovej príručke o modernej domácnosti (rok vydania 1958). „Za zriadené stanice rozhlasu po drôte platí účastník 45 Kčs a za reproduktor 182,40 Kčs, celkove teda 227,40 Kčs.“

Súčasníkovi sa to zdá málo, ale jedny pánske poltopánky stáli vtedy 130 korún a spojový technik zarábal priemerne okolo 1¤000 korún mesačne. Sociálne slabšie vrstvy si nemohli dovoliť ani „lacnú skrinku“. Úrady im vychádzali v ústrety a reproduktor si bolo možné zadovážiť aj na splátky – 24 mesačných splátok po 7,60 koruny.

Hoffmann zabudol vypnúť skrinky

V noci z 20. na 21. augusta 1968 prikázal vtedajší šéf hlavnej správy spojov Karel Hoffmann vypnúť vysielače rozhlasu. Ľudia, ktorí mali v tej chvíli zapnuté rádioprijímače, počuli iba polovicu prvej vety z vyhlásenia o vpáde spojeneckých vojsk do bývalého Československa.

Hlásateľ Josef Fišer však pred 42 rokmi nevedel nič o blokáde vysielačov a čítal text vyhlásenia ďalej. Vďaka tomu sa desaťtisíce Čechov a Slovákov predsa len dozvedeli o invázii už pred druhou hodinou v noci. A to práve prostredníctvom takzvaného rozhlasu po drôte, ktorý hoffmannovci zabudli vypnúť. Drôtové rádio totiž patrilo technicky i organizačne pod správu ministerstva spojov, a nie Československého rozhlasu.

Spomína Josef Dienstbier, v tom čase redaktor Československého rozhlasu v Prahe, neskorší disident a minister zahraničných vecí. „Nevychádzal som z údivu, veď zabudli na drotiak, práve na ten prostriedok, ktorým by byrokrati najradšej nahradili všetky rádioprijímače, lebo na ňom možno naladiť len to, čo sami určia.“

Dnešnej mladej generácii už pojem „drotiak“ asi nič nehovorí. V roku 1968 však mal okolo 650¤000 účastníckych staníc. Bol v každej druhej kancelárii, v úradoch, školách, internátoch, hoteloch a mnohých domácnostiach. Napríklad v takej Prievidzi, vtedy meste s asi 25-tisíc obyvateľmi, evidovali okolo 6-tisíc staníc drôtového rozhlasu.
„Bývali sme v činžiaku a v každom byte bol rozhlas po drôte, ten bol stále zapnutý,“ nostalgicky spomína istá Zdenka v debate na portáli Porada.sk. „Milovala som rozprávky, to muselo byť v kuchyni ticho.“

Čo vlastne predstavoval tento zázrak techniky? „Prijímač pozostával zo skrinky s reproduktorom, malým transformátorom a prepínačom – regulátorom hlasitosti zvuku, nebola v tom žiadna elektronika,“ približuje Jozef Krátky z ústredia Slovenského rozhlasu. „Viedli k tomu podzemné káble a do domov dva drôty, ktoré však podliehali skaze.“ Kým boli v poriadku, malo drôtové rádio celkom kvalitný zvuk, takmer ako v štúdiu. Neskôr sa to však zhoršovalo.

Bohoslužby prenáša drôtový rozhlas

Už v polovici 60. rokov začalo vznikať regionálne vysielanie rozhlasu po drôte. „Postupne sa ocitlo v pôsobnosť miestnej samosprávy, aby šírilo lokálne či regionálne spravodajstvo,“ vysvetľuje Krátky. „Vysielanie Československého rozhlasu sa potom stávalo už len výplňovým programom,“ dodáva Krátky.

To sa však už písali 80. roky. V ich závere začalo byť šírenie programu metalickým spôsobom správe spojov na ťarchu. Zariadenie zosilňovacích staníc išlo postupne do šrotu.

To však ešte neznamená, že zmizli aj siete drôtového vysielania. Naďalej vedú do státisícov domácnosti na celom Slovensku. Časom korodujú a ničia sa, po istej renovácií by sa však dali obnoviť a hoci len čiastočne by mohli slúžiť pôvodnému účelu. Napokon niekde aj slúžia.

Pri Trebišove leží dedinka Nový Ruskov, má iba okolo 600 duší. Ale linky drôtového rozhlasu tam naďalej využívajú, nielen na hlásenia obecného úradu, ale aj na priamy prenos z nedeľných bohoslužieb v gréckokatolíckom kostole do 90 percent domácnosti.

„Nedávno nám odišiel jeden podzemný kábel, ale aj bez ohľadu na to sa posluch v posledných rokoch zhoršil a celú sieť bude treba rekonštruovať,“ hovorí miestny poslanec Jaroslav Štefanko. Jeho otec pracoval ako spojový technik a najmä on sa zaslúžil o zachovanie rozhlasu po drôte v Novom Ruskove.

Podľa odborníkov je drotiak nezameniteľný najmä ako súčasť varovného systému v prípade živelných pohrôm či priemyselných havárií. Veď aj teraz, počas bleskových povodní, ktoré často prekvapili ľudí uprostred noci, nefungovali ani sirény, ani miestny rozhlas a záchranári si museli pomáhať megafónmi.

Drevené skrinky mali lepší zvuk

Anton Pikula (72) zakladal vysielacie a...
Anton Pikula (72) zakladal vysielacie a zosilňovacie stanice rozhlasu po drôte na strednom Slovensku - vo Zvolene, v Rimavskej Sobote, v Lučenci i v Banskej Štiavnici. V Brezne potom jednu z týchto staníc dlhé roky viedol.

Anton Pikula (72) zakladal vysielacie a zosilňovacie stanice rozhlasu po drôte na strednom Slovensku – vo Zvolene, v Rimavskej Sobote, v Lučenci i v Banskej Štiavnici. V Brezne potom jednu z týchto staníc dlhé roky viedol.

Aké to bolo na začiatku, v roku 1955?
Piati z Banskobystrickej správy spojov sme sa spočiatku na novú prácu zacvičovali. Najprv vo Zvolene, potom v dvojtýždňovom kurze v Belušských Slatinách. Neskôr som sa dozvedel, že budem viesť rozhlasovú stanicu v Brezne. Z Tesly Vrchlabí nám prišlo rozvodné zariadenie. Sám som bol prekvapený, aký je to kolos. Napríklad len elektrónky merali okolo 40 centimetrov. Spočiatku ho obsluhovali štyri manipulantky.

A čo prijímače?
Prvé pre Brezno som bol vyberať osobne. Cestoval som až do skladu v Karlových Varoch. Mali tam vtedy vari 200-tisíc týchto skriniek. Boli ešte drevené a niektoré s otvorom. Volali sa Bas-reflex. Tie boli lepšie.

Prečo?
Drevo má veľmi dobrú rezonanciu. Neskôr začali vyrábať skrinky z plastu. Spomínam si na značku Tanečnica. Prvý typ mal vpredu mriežky. Boli väčšie a menšie. Zvuk však už nemali taký kvalitný.

Pamätáte si ešte prvého abonenta rozhlasu po drôte v Brezne?
Akoby nie. Prvým bol mestský úrad a zo súkromníkov – domácnosť Štefana Slučiaka.

Ako to bolo s vysielaním programu?
Pražský vysielač mal vlastné štúdio a odtiaľ sa spojovacími cestami napájali ostatné rozhlasové vysielače. Signál sa ozval vždy ráno o 9. hodne melódiou a potom sa vysielal program z celoštátneho rozhlasu až do polnoci. Potom sa rozhlas odmlčal až do štvrtej hodiny nad ránom.

Neskôr vstupovali do vysielania drôtového rozhlasu aj regionálne štúdiá. Bolo aj v Brezne?
V Brezne sa vysielali informácie miestneho charakteru počas technickej prestávky od 8. do 9 hodiny. Ľudom sa to páčilo. Správy o živote v meste sa lepšie počúvajú v pohodlí domova ako pri pouličnom šume.

Čo vám spôsobovalo najväčšie starosti?
Zisťovanie a odstraňovanie porúch, nedostatok náhradných súčiastok, problémy s meracími prístrojmi. Napriek tomu sme mali z práce radosť. Ku koncu sme obsluhovali 4 900 účastníckych staníc v súkromnom sektore a okolo 2 800 v štátnom. Na mesto Brezno to nebolo málo. Prišiel však rok 1989 a rozhlasu po drôte zazvonil umieračik. Začali ho nahrádzať miestne komerčné rádiá, neskôr aj internet.

Myslíte si, že jeho životnosť by sa dala predĺžiť?
Určite áno, veď tie siete ešte existujú, kovové linky sú stále zabudované v starších bytoch. A sú zväčša funkčné! Akurát zosilňovacie zariadenie išlo do šrotu. Chcel som ho odkúpiť, ale toľko peňazí, ako chceli, som veru nemal. Koľkí ľudia sa má dodnes pýtajú, kedy opäť začne vysielať rozhlas po drôte! Najmä starším ľuďom očividne chýba.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet červené ruže s gypsophilou

Sweet červené ruže s gypsophilou

29,99
Kytica pre dievčatko

Kytica pre dievčatko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk