Stalin bol vraj rozhodne proti tomu, Chruščov sa však po čase vrátil k projektu dodávok lacnej sovietskej ropy pre spriatelené štáty. A schválil ho. Čoskoro uplynie 50 rokov odvtedy, čo v tatárskej stepi začali budovať najväčší ropovod na svete. Dostal meno Družba.
Keď v ďalekom Almatevsku pri rieke Kame začali v jeseni 1960 ukladať do zeme prvé oceľové potrubie, v Budkovciach pri Laborci na dolnom Zemplíne už mali stavbári z Chemkostavu rozostavanú prečerpávaciu stanicu. Prvú na území vtedajšieho Československa.
Stavbu na jej začiatku navštívil Roman Kaliský z týždenníka Kultúrny život. V reportáži Chlapi z maringotiek potom opísal, čo sa tam dialo. Hotové Kocúrkovo! Dvaja a dvaja chlapi proti sebe miešali na doštenej podlahe cement so štrkom, zapierali sa do zmesi lopatami, zatiaľ čo tretí im prilieval vodu z vedra. Miešačku betónu síce mali, ale bola beznádejne pokazená.
„Božemôj, veď je to ako na stavbe rodinného domčeka na dedine, ktorý lepia dovedna len tak so susedskou svojpomocou, a tu sa predsa buduje prečerpávacia stanica ropovodu!“ zvolal Kaliský.
Krátko predtým odvysielala televízia vlastnú reportáž o idylke na tejto stavbe. Divákom ukázala, v akej pohode a romantike žijú budovatelia ropovodu na východnom Slovensku.
Chlapov z maringotiek sa však toľká nepravda dotkla, napálili sa a napísali do novín, ako to s nimi naozaj je. Poľná kuchyňa neexistuje, celé dni neprehltnú teplú stravu, nemajú sa ani kde umyť a spávajú ôsmi v jednej maringotke, súcej iba na spálenie. Fúka do nej tak, že v zime išli pomrznúť.
Koncom septembra 1960 zverejnila vtedajšia Pravda výsledky kontroly nielen na stavenisku v Budkovciach, ale aj na ďalších po celej trase slovenského úseku ropovodu, ktorá ústila do Vlčieho hrdla pri Bratislave.
Plán sa plnil ledva na 50 percent, chýbala úplná projektová dokumentácia a riadne rozpočty, pracovníci nepoznali svoje denné úlohy a často ani to, za čo vlastne pracujú.
Ropovod sa vtedy ešte nevolal Družba, mal však začať s prevádzkou už o dva roky a nadviazať, ako zdôraznili noviny, „na celoeurópsky systém“.
Stalin: Nebudeme obchodovať s vlasťou
Známy ruský autor literatúry faktu Viktor Suvorov-Rezun uvádza, že o výstavbe tohto ropovodu a o predaji surovej ropy najbližším spojencom uvažovala Moskva už koncom 40. rokov minulého storočia. S návrhom prišli členovia politbyra Nikita Chruščov a Anastas Mikojan. Stalin však projekt odmietol s tým, že „obchodovať s prírodnými zdrojmi znamená obchodovať s vlasťou“.
Chruščov už ako vládca Kremľa presadil myšlienku až v roku 1958. Krátko nato sa projektu ujala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). A v decembri 1959 podpísali dohodu o výstavbe transkontinentálneho ropovodu predstavitelia Sovietskeho zväzu, Poľska, východného Nemecka, Maďarska a Československa.
Všetky tieto štáty boli odkázané na dovoz ropných produktov a vo všetkých sa práve rozbiehala výstavba nových chemických kombinátov. Na Slovensku vznikal vtedy Slovnaft Bratislava.
Kedysi v meste stála iná rafinéria – Apollo, do ktorej ropu privážali tankery z Rumunska po Dunaji. V roku 1903 dokonca postavili kvôli tomu prvý slovenský ropovod, meral však iba 270 metrov a viedol zo závodu do Brenerského ramena veľrieky.
Na sklonku druhej svetovej vojny bolo Apollo súčasťou nemeckého koncernu I. G. Farben a stalo sa terčom spojeneckých náletov. Po vojne sa zahraničný obchod obnoveného Československa postupne preorientoval na východnú veľmoc.
Dovoz sa však uskutočňoval prevažne po železnici a samotná ropa v ňom tvorila mizivý podiel. Kým vládol Stalin, Sovietsky zväz vyvážal prevažne ropné produkty – benzín, petrolej, mazacie oleje.
Podľa experta na dejiny ropného priemyslu Alexandra Igolkina z Ruskej akadémie vied zmena nastala až po smrti krutovládcu a objavení ďalších bohatých nálezísk vo Volgo-Uralskej ropnej oblasti, označovanej ako Baku 2. Išlo najmä o Romaškinské nálezisko na území dnešného Tatarstanu.
Prečo zvolili trasu južným Slovenskom
V roku 1953 tam začalo rásť úplne nové mesto Almatevsk, ktoré sa o sedem rokov stalo východiskovým bodom ropovodnej sústavy nazvanej neskôr Družba.
Základné potrubie viedlo do Brianska a odtiaľ na západ do Bieloruska. Tam sa ropovod rozdelil na dve vetvy. Severná viedla cez Poľsko do NDR, zatiaľ čo južná smerovala cez Ukrajinu do Československa a Maďarska.
Ako sa ukázalo, vytýčenie trasy ropovodu od ukrajinských hraníc cez Slovensko malo priam osudový charakter. Po rokoch totiž paralelne uložili aj potrubie tranzitného plynovodu.
Trasa vedie cez Vojany, Trebišov, Košickú kotlinu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Šahy do Bratislavy. Podľa geografa Marcela Horňáka z Univerzity Komenského výber tejto trasy sa riadil najmä pre výstavbu priaznivými prírodnými i sociálnoekonomickými podmienkami.
Rozhodovalo však aj najkratšie možné spojenie s kľúčovým odberateľom ropy na Slovensku – Slovnaftom a zámer presunúť časť prepravy hromadných substrátov z preťaženého severoslovenského koridoru.
Foto: Archív ČTK
Pred polstoročím, a navyše v podmienkach totality, sa ešte nemohli prejaviť názory ekologických aktivistov. V posledných rokoch však čoraz častejšie upozorňujú na environmentálne riziká starého ropovodu. Vedie predsa nielen cez Žitný ostrov, kde niekoľkokrát pretína vzácne zdroje pitnej vody, ale napríklad aj ponad jaskyne v Slovenskom kráse.
Odvážnych hrdinov Kaliského reportáže, ktorí napísali onen list proti kamuflovaniu skutočnosti v televízii, sa nám nepodarilo nájsť. Jozef Lavička z Kolty pri Nových Zámkoch už pravdepodobne nežije, nevypátrali sme ani Ľudovíta Pecha od Zlatých Moraviec. Päťdesiat rokov je pol storočia, dlhá doba.
Pozhovárali sme sa však s Ladislavom Semjanom, ktorý prišiel do Budkoviec o rok neskôr z Chemka Strážske ako vedúci elektroúdržby. A stal sa prvým obyvateľom závodnej bytovky pri prečerpávacej stanici. „Začiatky museli byť veľmi ťažké, ale keď som tam bol ja, dalo sa to už zniesť,“ spomína
Najprv Moskva a potom i Praha a Bratislava nastolili tvrdý poriadok na celej trase. Pracovný režim sa sprísnil, ale začalo sa „kvaltovať“, nezriedka na úkor kvality. Nadčasy dosiahli až tridsať percent. Plán bol však zákon, termíny sa museli dodržať, hocako boli šibeničné.
Tlakové skúšky na stanici v Budkovciach sa konali už v decembri 1961. „Ropu doviezli v cisternách z Veľkých Kapušian a išlo to,“ dodáva Semjan. O tri mesiace neskôr, 22. februára 1962 sa začala riadna prevádzka na slovenskom úseku. V ten istý deň pritiekla prvá sovietska ropa až do Vlčieho hrdla a v Slovnafte sa oslavovalo.
Dnes už ťažko zistiť, kedy presne ropovod nazvali Družba. Je isté, že po jeho úplnom dokončení v roku 1964 sa už takto bežne volal.
V tom istom roku znížili u nás cenu benzínu zo 4 korún za liter na 2,10 koruny. „Vďaka Sovietskemu zväzu máme toľko nafty, koľko potrebujeme a môžeme vyrábať toľko benzínu, koľko potrebujeme,“ zdôvodnil poslanec Václav Škoda v Národnom zhromaždení, vtedajšom parlamente.
Ani slovkom sa nezmienil o tom, že „čierne zlato“ dodávajú Sovieti spojencom za smiešne ceny. A že očakávajú za to stopercentnú lojalitu, čo prehlbuje závislosť Československa.
Dve koruny – to je z dnešného pohľadu veľmi malo. Budkovčan Štefan Hájnik, ktorý vtedy pracoval na prečerpávacej stanici ako elektrikár, však zarábal 1 200 korún mesačne.
Foto: Archív ČTK
Okrem toho bežný občan nepocítil bezprostredne výhody zlacnenia benzínu – osobný automobil bol vtedy ešte dosť nedostupný, dal sa kúpiť iba „na poukaz“. Na prídel bolo treba čakať v poradovníku najmenej tri roky.
Moskva v pasci, ktorú si nastražila
Podľa profesora Igolkina znamenal vývoz lacnej ropy vo veľkom do socialistických štátov začiatok konca sovietskej ekonomiky. „Investície do ťažobného priemyslu časom až trikrát prevýšili investície do strojárstva a hutníctva, čo prehlbovalo technologickú závislosť Sovietskeho zväzu od Západu,“ tvrdí Igolkin.
Okrem toho rástla aj potravinová závislosť ZSSR. Čoraz väčšia časť devíz utŕžených za predaj ropy išla na nákup obilia v Amerike.
Kým Moskva vypredávala svoje prírodné zdroje za bagateľ, jej spojenci obchodovali s ropnými produktmi za svetové ceny a zdanlivo bohatli na úkor ZSSR. V rámci deľby výroby však Československu pripadla úloha prednostne rozvíjať hutníctvo a ťažké strojárstvo, čo zase viedlo k veľkým deformáciám tunajšej ekonomiky.
Lacná ropa z Východu pokrivila vzťahy, a to nielen ekonomické. Český historik dopravy Jiří Hertl upozornil, že práve ropovod Družba priniesol odklon od ekologicky „šetrnejších“ trolejbusov. Viaceré projektované trolejbusové siete v českých a slovenských mestách sa vtedy zastavili a nahrádzali autobusovými linkami.
Čiastočná náprava prišla až koncom 70. rokov, po dvoch „ropných“ krízach. Sovietska ropa vtedy zdražela aj pre štáty východného bloku. Jej cena však ani potom nedosiahla úroveň svetovej. Vypočítavala sa z priemeru svetovej ceny za ostatných päť rokov.
V rokoch 1968 až 1969 sa po prvý raz prejavili obavy z priškrtenia kohútikov na ropovode Družba. Traduje sa, že keď Rusi dostali od nás víťazný gól na olympiáde v Grenobli, jeho strelec Jozef Golonka priložil ucho na ľad, aby sa vraj presvedčil, či ešte tečie ropa zo ZSSR.
L. Semjan tvrdí, že dodávky sa vtedy neprerušili ani na minútu. Iná situácia však nastala po roku 1990, Odvtedy bolo už šesť niekoľkodňových prerušení, spravidla pre spory o exportné clá, ceny alebo platby medzi Ruskom na jednej strane a Ukrajinou a Bieloruskom na druhej.
Rusko preto zvažuje možnosť znížiť dodávky prostredníctvom Družby a vyvážať ropu cez svoje prístavy. To by však oslabilo aj postavenie Slovenska ako tranzitnej krajiny. Vyváži ho uvažovaný projekt prepravy kaspickej ropy ukrajinským ropovodom Odesa – Brody? A čo bude potom s Družbou?