Pochádzate z Nevidzian, možno preto sú mnohé vaše terénne výskumy situované na horné Požitavie. Aké to je kopať v rodnom kraji?
Áno, pochádzam z malebného horného Požitavia, ktoré rodinne nazývame, „slovenská Champagne“ pre jeho pahorkatinný ráz s roztrúsenými vinohradmi. Je to kraj mimoriadne bohatý na archeologické náleziská. Dokonca jedno z nich sa nachádza priamo v záhrade za rodičovským domom.
Tam ste s tým začínali?
Tam som začínal s archeológiou už ako žiak základnej školy a k tomuto regiónu sa viaže i jeden z mojich prvých výskumov, keď som sa stal profesionálnym archeológom. A po niekoľkých desaťročiach, po viacročných terénnych výskumoch a prieskumoch v rôznych častiach Slovenska i v zahraničí, som sa akoby oblúkom „výskumne“ opäť vrátil do rodného kraja.
Je to veľká výhoda robiť terénny výskum doma?
Aj na iných miestach, povedzme v Jelšovciach alebo v Mýtnej Novej Vsi, kde som kopal osem rokov, boli ústretoví ľudia. Na toto mám šťastie. No predsa kopať v rodnom kraji, v tom vidím veľkú výhodu, pretože tam poznám nielen každý centimeter terénu, ale i viacerých ľudí, spolužiakov, známych, čo je pri práci v teréne nesmierne dôležité. Už len vybaviť vstup na pozemok, kde sa nachádza archeologické nálezisko, alebo zohnať techniku na odhrnutie ornice býva často pre archeológa problém. A tu stále pociťujem aj v tomto smere povestnú krajanskú spolupatričnosť.
Vaše najnovšie objavy sa viažu na lokalitu Fidvár pri Vrábľoch. Ako ste k nim vlastne dospeli?
V spolupráci s kolegami z Nemeckého archeologického ústavu vo Frankfurte nad Mohanom som dlhšie pripravoval projekt, ktorý by pomohol riešiť zložitú problematiku takzvaných opevnených osád v mladšom a najmä záverečnom úseku staršej bronzovej doby.
To sú ktoré roky?
Ide o obdobie rokov 1700 až 1450 pred Kristom. Ako zástupca slovenskej strany som prišiel s myšlienkou robiť výskum na troch opevnených sídliskách, z ktorých každé bude v inom povodí a v inom geomorfologickom prostredí. Prvú sme začali už v roku 2004 skúmať opevnenú osadu v Rybníku.
To je kde?
Tento Rybník leží na Pohroní, v koridore Slovenskej brány, čiže na rozhraní nížinnej a horskej oblasti Slovenska. Po nej nasledovala o dva roky neskôr opevnená osada v Santovke, časť Malinovec (predtým Maďarovce). Tá sa nachádza na Poiplí a leží priamo na travertínovej kope. A v roku 2007 prišiel rad na opevnenú osadu vo Vrábľoch, v polohe Fidvár, ktorá sa nachádza na Požitaví a rozprestiera sa na sprašovej terase Žitavy.
Čo vám dáva tento paralelný výskum?
Doterajšie výskumy ukázali, že každá z uvedených osád mala v sídliskovej štruktúre staršej bronzovej doby osobitnú funkciu. Osada v Rybníku bola vlastne strážnou, „mýtnou“ osadou na strategickom mieste, priamo nad riekou Hron. Kontrolovala vstup (a určite aj výstup) do rudonosnej oblasti na strednom Slovensku. Osada v Santovke zase zohrávala úlohu kultového a náboženského centra, za čo sa okrem nálezov prihovára aj prítomnosť liečivých prameňov. A osada, lepšie povedané „mesto“ vo Vrábľoch, ktoré sa rozprestieralo na ploche niekoľkých hektárov, malo funkciu rozsiahleho nadregionálneho centra. Popri bežnom obyvateľstve žila v ňom vtedajšia spoločenská elita, sústreďujúca v rukách hospodársku a politickú moc.
Vraj ste pri tomto výskume vyskúšali najmodernejšie techniky a postupy?
Priamo výkopovým prácam predchádzala povrchová terénna prospekcia, ktorá pozostávala z povrchového zberu archeologického materiálu takzvanou rastrovou metódou. Následne sme v spolupráci s Geografickým ústavom Heidelberskej univerzity uskutočnili podrobné geofyzikálne, geomagnetické a geoelektrické merania, ktoré priniesli neočakávané prekvapenia.
Aspoň jeden príklad.
Ukázalo sa, že pod povrchom sa nachádza okrem troch kruhovitých opevňovacích priekop aj vyše 140 pôdorysov obydlí, ktoré boli usporiadané radiálne v niekoľkých radoch, pozdĺž opevnení. Ide o takzvaný anatolský model zástavby, teda zástavby, ktorá bola charakteristická pre oblasť východného Stredomoria a Anatólie, ako aj pre euroázijskú oblasť.
Ako si to vysvetľujete?
Výskyt tohto typu zástavby je len jedným z dokladov kultúrnych stykov oblasti strednej Európy s mediteránnou oblasťou a s euroázijským regiónom a možno ho považovať za pekný príklad nadregionálneho transferu v duchovnej oblasti. Tieto kultúrne spojenia, samozrejme, dokumentujú aj viaceré predmety materiálnej kultúry.
Aké veľké to boli obydlia a z čoho pozostávali?
To zaujímalo aj nás. Následná sondáž na vytypovaných miestach nielen potvrdila existenciu pôdorysov domov, ktoré pozostávali z prepálenej hliny, takzvanej mazanice, ale aj významne doplnila doterajšie poznatky. Obydlia boli dlhé 8 až 10 metrov a široké 4 až 5 metrov, teda podstatne väčšie ako doteraz známe. Preto ich mohlo obývať viac ľudí, než sa predpokladalo.
Čiže koľkí?
Pri predpoklade, že jedno obydlie mohlo obývať 5 až 7 ľudí, sa počet obyvateľov na Fidvári mohol v istom období pohybovať medzi 700 až 1 000. Ide na tú dobu o nezvyčajne veľkú koncentráciu obyvateľstva, preto označujeme Fidvár za praveké „mesto“.
Výskum tam však stále pokračuje. Čo priniesol v posledných týždňoch a mesiacoch?
Povzbudení získanými výsledkami výskumu sme v spolupráci s firmou Sensys z nemeckého Golmu uskutočnili geofyzikálne merania nielen priamo v priestore náleziska na Fidvári, ale aj v jeho bezprostrednom okolí. Terénna prospekcia na ploche vyše 70 hektárov nám priniesla ďalšie objavy. Zistili sme, že k „mestu“ zo staršej bronzovej doby priliehal rozsiahly hospodársky areál pozostávajúci z batérie zásobnicových jám, ako aj kostrové pohrebisko. Meraniami sme zachytili staršie i mladšie osídlenie. Staršie predstavuje ohradená osada z mladšej kamennej doby, ktorá mala rozlohu 38 hektárov a je prvým doloženým náleziskom tohto druhu na našom území. Mladšie osídlenie reprezentujú dva vojenské takzvané pochodové tábory z rímskej doby, ktoré patria k najsevernejším na Požitaví.
Čo podniknete ďalej?
Výskum vo Vrábľoch sa iba rozbieha, doterajšie poznatky však naznačujú, že Fidvár ukrýva ešte rozsiahly vedecký potenciál a môže ešte veľa nového priniesť.
Ktosi už stihol označiť tamojšie praveké sídlisko za „slovenské Mykény“. Nakoľko to zodpovedá skutočnosti?
Ako som už naznačil, spomenuté usporiadanie obydlí, samotný rozsah náleziska zo staršej bronzovej doby (okolo 20 hektárov), mimoriadna koncentrácia obyvateľstva a tak ďalej, dovoľuje túto lokalitu porovnávať aj so vzdialenejšími kultúrnymi oblasťami Európy a eurázijskej oblasti. Tak s Mykénami, ako aj s Trójou či Arkaimom a Sintaštou.
Zároveň je to obrazne vyjadrené, však?
Samozrejme, náleziská ležiace v civilizačne odlišných oblastiach nemožno stotožňovať. Označenie slovenské „Mykény“ alebo „Trója“ je správne iba vtedy, ak to kolegovia z médií myslia v prenesenom zmysle slova pre priestor strednej Európy.
Osadu Fidvár postavil ľud maďarovskej kultúry?
Opevnenú osadu na lokalite Fidvár vo Vrábľoch ako prví vybudovali nositelia hatvanskej kultúry na počiatku 2. tisícročia pred Kristom. Na Požitavie prenikli z východu, z oblasti Poiplia a dolného Hrona. Bola to vtedy malá osada s rozlohou asi pol hektára. Neskôr, okolo roku 1900 pred Kristom, sem zasiahol zo západu, z Ponitria a Považia, ľud únětickej kultúry, ktorý tu vybudoval rozsiahlu niekoľkohektárovú osadu. V nasledujúcom období, keď sa postupne z únětickej kultúry vyvinula maďarovská kultúra, sa osada stáva „mestom“, ktoré okolo roku 1450 pred Kristom zaniká pri rozsiahlom požiari.
Ktoré etniká predstavovali spomínané kultúry?
Za doterajšieho stavu bádania nevieme povedať, aké etniká reprezentovali jednotlivé kultúry staršej bronzovej doby.
Možno ich však považovať za našich predkov? Alebo by sme mali predkov odvodzovať až od „starých Slovákov“?
Určite ich môžeme považovať za našich predkov, pretože kultúrno-historický vývoj v oblasti stredného Dunaja, kde patrí aj dnešné Slovensko, nikdy nebol úplne prerušený. Teda naše kultúrno-genetické korene siahajú do oveľa hlbšej minulosti, než je tá, v ktorej sa tu objavujú naši slovanskí predkovia.
Ako žil ľud maďarovskej kultúry?
Na základe archeologických výskumov vieme dosť detailne, ako žili ľudia staršej bronzovej doby, teda aj maďarovskej kultúry. Základom ich hospodárstva bolo poľnohospodárstvo a v jeho rámci tak rastlinná, ako aj živočíšna výroba. Z rastlín pestovali najmä pšenicu dvojzrnnú a v menšej miere i pšenicu jednozrnnú a pšenicu špaldovú. Významné bolo aj pestovanie jačmeňa siateho. V rámci živočíšnej výroby chovali najmä hovädzí dobytok, ošípané, kozy a ovce. Významnou zložkou obživy bol aj lov a rybolov.
A čo remeslá, ktoré z nich vtedy prevládali?
Dobre máme doloženú výrobu keramiky, opracovanie kostí, výrobu textílií. Ľud maďarovskej kultúry vybudoval celú sieť opevnených sídlisk, ktoré svedčia nielen o značných technických zručnostiach jej nositeľov, ale i o dômyselnej organizácii práce pri ich budovaní a opevňovaní. Nositelia tejto kultúry významnou mierou prispeli k rozvoju ťažby farebných kovov a k následným technickým inováciám pri ich spracovaní.
Kedy vlastne bronz vystriedal meď?
Bronzová doba sa začala už okolo roku 2300 pred Kristom, ale niekoľko storočí bola hlavným kovom stále meď. Bronz ako zliatina medi a cínu úplne prevládol až v období maďarovskej kultúry. Vďaka jej kovolejárom a kováčom sa po prvýkrát stretávame s bronzovými kosákmi, mečmi a kopijami v strednej Európe.
Vieme už, čo spôsobilo zánik tejto kultúry?
Hoci na viacerých opevnených sídliskách sa stretávame so spálenými vrstvami, maďarovská kultúra nezaniká náhle a katastroficky. Výskum na našich sídliskách ukazuje, že sa skôr v dôsledku spoločensko-hospodárskych zmien v priebehu 15. storočia pred Kristom táto kultúra postupne premieňa na mohylové kultúry (stredodunajskú a karpatskú), ktoré reprezentujú už obdobie strednej bronzovej doby.
Čo je však pravdy na tom, že jej záverečnú fázu poznamenala klimatická zmena?
Klimatické zmeny, ktoré pozorujeme aj dnes, tu boli oddávna a zohrávali významnú úlohu v živote človeka. Tak to bolo zrejme aj v závere mladšej bronzovej doby a v priebehu neskorej bronzovej doby (1100 až 800/750 rokov pred Kristom). Najmä v oblasti juhozápadného Slovenska zaznamenávame vtedy výrazný pokles a redukciu osídlenia. V tomto období tento región patril do oblasti rozšírenia takzvaných stredodunajských popolnicových polí, ktoré reprezentovala podolská kultúra. Z pôvodného územia predchádzajúcej čakanskej a velatickej kultúry zostala veľká časť ľudoprázdna. Niektorí bádatelia vznik takejto situácie spájajú s etnickými pohybmi v rámci takzvaného veľkého sťahovania národov. Počas neho sa pravdepodobne aj časť populácie stredodunajských popolnicových polí pohla v smere južnom cez Balkánsky polostrov až do oblasti starovekého Grécka.
Ale prečo?
Príčiny týchto až katastrofických zmien, keď značná časť dnešnej Podunajskej nížiny nadobudla stepný charakter, možno spájať so suchým a teplým subboreálnym klimatickým obdobím. V tejto súvislosti sa ukazuje, že prienik nomádskych Kimerov zo severokaukazskej a nadčiernomorskej oblasti Ruska v závere 9. a na začiatku 8. stor. pred Kristom do strednej Európy, teda aj na územie dnešného juhozápadného Slovenska, nebol náhodný. Bol intencionálny, pretože prírodné podmienky sa tu veľmi priblížili ich východiskovej stepnej a lesostepnej oblasti.
Často spolupracujete s nemeckými vedcami, čo to prináša vám a slovenskému archeologickému výskumu?
Už ako štipendista nadácie Alexandra von Humboldta som v Nemecku pôsobil dva roky. Nadviazal som veľmi intenzívne odborné kontakty s viacerými kolegami na popredných nemeckých univerzitách a ústavoch. Tieto odborné väzby postupne prerástli do spolupráce na konkrétnych projektoch a výskumoch. Tak sa mi podarilo priniesť do slovenskej vedy nie iba značné finančné prostriedky – napríklad výskum vo Vrábľoch je v plnej miere financovaný z nemeckej strany – ale i využitie a nasadenie najnovších technických prostriedkov, momentálne napríklad prístroj na analýzu keramiky, ktoré na Slovensku zatiaľ nemáme.
Dokážete presvedčivo zdôvodniť, prečo by mal štát podporovať archeologický výskum?
Keď som robil pred dvadsiatimi piatimi rokmi výskum pohrebiska zo staršej bronzovej doby v Jelšovciach na Ponitrí, jeden poľnohospodársky inžinier mi povedal: „Čudujem sa, že štát dáva na takéto hlúposti peniaze“. Zrejme to bol človek, ktorý videl všetko iba cez plný žalúdok. Pokúsil som sa mu vysvetliť, že aj menej ekonomicky vyspelé krajiny robia archeologický výskum, že to štát podporuje, pretože chcú poznať svoju dávnu minulosť, svoje korene. Neviem však, či som ho presvedčil.
V súčasnosti u nás prebieha niekoľko systematických výskumov, financovaných vládou. Stačí to však na komplexné pokrytie nevyhnutného základného výskumu?
Samozrejme, že nie, ale vďační sme aj za to. Zo štatútu Slovenskej akadémie vied však vyplýva, že ťažiskový má byť základný výskum, ktorý posúva cielene naše poznanie dopredu. Zatiaľ stále výrazne prevažujú záchranné výskumy pri rôznych stavbách a zemných prácach, ktorých náklady znášajú investori.
Akadémii začínajú konkurovať súkromné archeologické spoločnosti. Je to v poriadku?
Áno, popri Archeologickom ústave SAV a ďalších centrálnych inštitúciách vzniklo v posledných rokoch viacero súkromných archeologických spoločností, ktoré realizujú záchranné výskumy. Pokiaľ ich realizujú v súlade s pamiatkovým zákonom, tak je to v poriadku. Konkurencia je vždy, teda aj vo vede, dobrá.
Postrachom archeológov sú však takzvaní detektoristi. Ako sa pred nimi bránite?
Máte pravdu, veľký problém pre dnešnú archeológiu (nielen na Slovensku) predstavujú vykrádači archeologických nálezísk, ktorí si pomáhajú detektormi kovov. Tým, že kovové predmety neodborne vyberú zo zeme, sa nám navždy stratia nálezové okolnosti a súvislosti. Keď sa nám aj časť týchto predmetov neskôr dostane do rúk na odborné spracovanie, ich hodnota ako dôležitého prameňa pre poznanie našej dávnej minulosti je značne znehodnotená. Vykrádanie nálezísk pokračuje napriek tomu, že v našej legislatíve je zákon, z ktorého jednoznačne vyplýva zákaz takejto činnosti a hrozí za to niekoľkoročné väzenie.
Čo sa s tým dá ešte robiť?
Žiaľ, nenašli sme doteraz proti tomu účinné riešenie možno aj preto, že časť kolegov archeológov je voči takejto činnosti dosť benevolentná a sami sa pohybujú na hrane zákona.
Budú mať na Slovensku čo odhaľovať budúce generácie archeológov? Nevypálite im celý rybník?
Slovensko je síce rozlohou neveľká, ale na archeologické náleziská a pamiatky mimoriadne bohatá krajina. Tým, že naše územie leží v strede Európy, vždy bolo – hoci to znie ako otrepané klišé – križovatkou kultúrnych prúdení zo všetkých svetových strán. Teda v tomto priestore sa stretávali viaceré civilizačné okruhy, a tak nás neprekvapí, keď sa pri výskume nájdu artefakty, ktoré majú svoj pôvod ďaleko za hranicami súčasného Slovenska. Napríklad v oblasti severného Kaukazu alebo pri Baltickom mori. Na Slovensku máme niekoľko tisíc lokalít vrátane bronzovej doby, z ktorých je známy a preskúmaný iba zlomok. Je ich dostatok aj na celé, nedávno začaté, tretie tisícročie. Teda nemám vôbec obavy, že by budúce generácie našich archeológov nemali čo skúmať.
Popri práci v Archeologickom ústave v Nitre pôsobíte aj na Katedre archeológie FF UK v Bratislave. Nie je to priveľká záťaž?
Je to náročné, ale vďaka tomu môžem s výsledkami svojho základného výskumu priamo oboznámiť študentov ešte predtým, než to vyjde v odbornej tlači. Okrem toho sa na všetkých mojich výskumoch zúčastňujú študenti archeológie. Nielen z Filozofickej fakulty UK, ale i z Trnavskej univerzity a Masarykovej univerzity v Brne. Vynikajúcich spomedzi nich mám možnosť „posunúť“ na doktorandské štúdium doma a v zahraničí.