Stena, kovral, vázička...Bývanie v socializme

„Dáme si do bytu, do bytu, dáme si vázu, do vázy kytici, pod vázu stůl, ke stolu židli, kdo židli má bydlí, každý, kdo bydlí, má starostí půl,“ tento šláger 60. rokov v podaní herečky Ireny Kačírkovej a herca Josefa Beka aj s vydareným „klipom“ presne vystihuje dobu. Byty sa nekupovali ako v súčasnosti, nájomníkom ich prideľovali buď zamestnávatelia, ktorí vlastnili podnikové byty, alebo národné výbory. Okrem toho bolo možné kúpiť si aj družstevný byt. Keď už ľudia byt dostali, radi počkali, kým v Dome nábytku dostali ich vytúženú „nábytkovú stenu“. Takú istú, akú mali susedia oproti a o poschodie nižšie a vyššie. Niekedy to tak naozaj bolo.

Belmonda striedal Radikal

Takmer každý mal vtedy svetlý dubový sektorový nábytok a kelímový koberec. Kto chcel byť veľmi moderný, zadovážil si časom tmavú, mahagónovú, vysoko leštenú obývačkovú stenu Belmondo, ktorej súčasťou bol aj konferenčný stolík, kreslá a gauč s tmavozelenými matracmi. Na ne sa prehodilo oranžové leskimo. Keď ste si chceli sadnúť, leskimo stále padalo, a tak ho starostlivé „pracujúce ženy“ ustavične naprávali a česali chlpy jedným smerom. Samozrejme, k socialistickému luxusu patril vtedy perzský koberec so strapcami, ktoré tiež bolo treba pekne učesať. Niekde pod stolíkom bola kožušina a na stene chemlonová guba a reprodukcia napríklad od van Gogha alebo ultramoderné dielo socialistického realizmu v bielom ráme, znázorňujúce niečo nedefinovateľné. U tých šťastnejších visela originálna kresba od Sibylly Greinerovej. Všade bol fikus a ťahavý „bláznivý Jano“.

V lepších časoch sa ešte k obývačkovým zostavám dodával rozkladací jedálenský stôl, ale neskôr sa už od tradície jesť kultúrne, spoločne v izbe, pri veľkom stole, upustilo a jedlo sa narýchlo v malých kuchynkách. Alebo sa človek krčil pri konferenčnom stolíku, čumiac na telku značky Tesla Orava, prípadne na ruský Rubín – pokus sovietskej výroby o čosi, čo vzdialene pripomínalo farebný televízor.

Tí, čo chceli kráčať s dobou, si v polovici 70. rokov zaobstarali čosi nevídané – bielu alebo bielo-mahagónovú obývačkovú stenu značky Radikal. Jej veľkú nevýhodu spoznali majitelia hneď po kúpe, a predovšetkým pri prvom sťahovaní, keď im musel niekto stenu z dosiek rozmontovať. Hýbať sa s ňou už nedalo. Ak sa k tomu pridal futuristický okrúhly biely stolík, oranžová sedacia súprava s otáčavými kreslami, modrý kovral, ktorý už nepokrýval parkety, ale linoleum, človek sa cítil priam ako na Západe a všetci susedia si chodili obývačku obzerať. Bar s koňakom plný čokolád z tuzexu a s bonboniérou Mon Cheri, v ktorom to zvláštne voňalo, nesmel chýbať. A krištáľový luster dal za všetkým bodku.

Kovral a Universal

Krištáľové poháre vo vitrínach sa azda tiež našli všade. Neskôr okrem svokriných jazykov bola v každej obývačke povinne vysoká váza stojaca pri stene a v nej šáchor.

Aj architekt profesor Štefan Šlachta sa zariaďoval v 60. rokoch. Pekné veci z minulosti má rád, no musia mať skutočnú umeleckú hodnotu. „V 60. rokoch je podobných vecí málo,“ vraví. Typický byt tohto obdobia to boli najmä skrinky Universal, koberce kovral, reprodukcie z kalendárov, prvé čiernobiele televízory, veľké škatule magneťákov, vinylové platne a podobne. „Ako architekt som bol zorientovaný v trendoch v zahraničí, takže o našom byte sa nedá hovoriť ako o typickom, z každej cesty som si niečo do bytu doniesol. Časti nábytku som si navrhoval sám – módne živé farby, mali sme žlté skrinky. Jednu stenu v pracovni som mal olivovozelenú. Interiéry boli vtedy veľmi ovplyvnené svetovými výstavami Expo – Brusel 1958 alebo Montreal 1967, kde Československo slávilo pozoruhodné úspechy,“ vracia sa do minulosti architekt.

Šlachta si spomína aj na takzvanú Krásnu izbu, v ktorej sa vyberali textilné a výtvarné doplnky, orientované najmä na ľudovú tvorbu a tradíciu. „Niektoré interiéry mali vtedy veľmi dobrú úroveň, ale väčšinou to bolo dosť stereotypné, často sa obývačky či kuchyne tak na seba podobali, že ste nevedeli, či ste doma, alebo u susedov. Ľúto mi je najmä za historickým nábytkom, ktorý sa vtedy vyhadzoval na smetiská. Boli to hodnoty, ktoré sa nenávratne zničili.“ Čo v tom období neznášal? „Socialistické výtvarné umenie. Ešte aj dnes mám z neho zimomriavky.“

Hitom bol Monti

Ak cítite nostalgiu za starým nábytkom, v inzerátoch na internete aj dnes nájdete zabudnuté obývačkové steny. Spomeňme však ešte jeden z kultových nábytkov tohto obdobia – Monti, takzvaný montisektor. Monti 100 navrhol v roku 1956 Jaroslav Šmídek a vyrábal sa od roku 1959 v n. p., čiže v národnom podniku UP závody Rousínov. Mal dvadsaťpäť základných typizovaných dielcov a celý rad doplnkových a montážnych súčiastok, z ktorých bolo možné zostaviť kompletné zostavy. Nasledoval Monti 200 a Monti 300 a 300/1 slovenského návrhára Františka Jiráka z roku 1958, ktorý vyrábali národné podniky Tatra nábytok Pravenec a Západoslovenské nábytkárske závody Bratislava od roku 1960. V súlade s požiadavkou doby na úsporu dreva sa na výrobu používali trieskové a vláknité dosky a zásuvky boli lisované z PVC.

Aj malé kuchyne si režim krásne zdôvodnil. „Kuchyňa sa zásadne a značne zmenšila. Spoločným úsilím vytvorili architekti malú, ale dokonalú pracovnú kuchyňu, aká zodpovedá dnešným požiadavkám. Jej pôdorys sa pohybuje medzi 4–8 metrov štvorcových,“ píše sa v knihe Moderná domácnosť z roku 1964, ktorá napríklad radí aj to, koľko kvetov dať do vázy. „Krása kvetu sa najlepšie uplatní, keď sú vo váze len dva-tri kvety, alebo len jeden kvet.“ A hotovo.