Pravda s okovami straníckosti. A bez nich

12.09.2010 15:16
Július Verčík
Július Verčík sa významne podieľal na vzniku a redigovaní Pravdy. Autor:

Najstarší denník na Slovensku, tak označujú Pravdu niektoré tlačové agentúry. Nezabudnú pripomenúť, že vznikla v roku 1920 ako Pravda chudoby. Blíži sa jej okrúhle výročie a príležitosť povedať si, čo to boli vtedy za noviny. A čo z nich podedila dnešná Pravda. Prakticky nič.

Prvé číslo Pravdy chudoby vyšlo 15. septembra 1920 v Ružomberku. Komunistická strana na Slovensku vtedy ešte neexistovala. Prvé výtlačky novín však ich redaktori priniesli priamo z tlačiarne na slovenský zjazd marxistickej ľavice Čs. sociálnodemokra­tickej strany v Turčianskom Svätom Martine.

Radikálna „revolučná“ ľavica ovládala pred 90 rokmi všetky župné organizácie sociálnej demokracie na Slovensku, s výnimkou bratislavskej. Bratislavu mali aj vtedy v rukách pravičiari…

Ideové smerovanie novín sa zračilo už ich v hlavičke. Mala podtitulok „časopis venovaný triednej výchove robotného ľudu“. Navyše od prvého čísla tam figurovalo heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Martinské snemovanie ľavicovej frakcie ustanovilo Pravdu chudoby za jej tlačový orgán na celom Slovensku. O dva týždne neskôr toto rozhodnutie potvrdil aj pražský zjazd ľavičiarov.

Napokon v máji 1921 po vzniku KSČ sa Pravda chudoby stala novinami slovensky hovoriacich komunistov (zatiaľ čo noviny Kassai Munkás boli adresované komunistom medzi slovenskými Maďarmi). Pre každého člena strany z toho vyplývala „povinnosť v jeho materinskej reči vychodiaci ústredný orgán si predplatiť“.

Na tomto mieste treba vari pripomenúť, že v prvej Československej republike prevládala stranícka tlač. Podľa zistení historika žurnalistiky Jozefa Darmu boli vtedy takmer všetky denníky stranícke. A hoci také Lidové noviny nepatrili žiadnej strane, predsa aj ony otvorene sympatizovali s „Hradom“ a politickým zoskupením okolo neho.

Jednoducho strany mali vo vtedajšom straníckom systéme výsadné postavenie a práve prepiate straníctvo bolo jednou z príčin zániku prvej ČSR.

Komunistická tlač však mala aj v tomto systéme osobitné postavenie. Bola nielen protivládna, ale aj protirežimová. Jej činnosť sa mala podriadiť hlavnému cieľu: „zvrhnúť diktatúru buržoázie a nastoliť diktatúru proletariátu“. Pričom nielen v Československu, ale na celom svete. Komunistická internacionála dávala za vzor všetkým novinám tohto typu boľševickú „leninskú“ Pravdu a jej činnosť pred októbrovou revolúciou.

Neznámy Verčík a známy Gottwald

Politické heslá sa vyhlasujú, reči sa hovoria, a chlieb sa je. Vtedajší slovenskí komunisti nemali tvrdosť a neoblomnosť ruských boľševikov. Pestovali akýsi ľudový komunizmus na slovenský spôsob. Komunistický manifest sa v ňom snúbil s Písmom svätým. Prvým komunistom bol podľa nich Kristus, druhým Jan Hus a tretím Karol Marx.

Kľúčovou postavou komunistického hnutia na Slovensku bol pred 90 rokmi Július Verčík. Dejepisy o ňom mlčali aj za bývalého režimu, lebo sa svojho času pohádal s Klementom Gottwaldom a zo strany vystúpil.

Verčík pochádzal zo Žiliny, kde skončil štyri triedy reálneho gymnázia. Neskôr sa vo Viedni vyučil za zámočníka. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a bojoval na srbskom i na ruskom fronte. Bol ranený.

Po návrate domov organizoval odborový zväz kovorobotníkov a redigoval časopis Kovorobotník. Neskôr sa výrazne podieľal na založení komunistickej strany a na redigovaní jej časopisov Hlas ľudu a Pravda chudoby. Mal vtedy 26 rokov. Podľa historika Michala Barnovského bol Verčík „schopným, pracovitým a rozhľadeným novinárom“.

V jeseni 1920 cestoval Verčík do Moskvy v delegácii československých odborárov. Stretol sa tam aj s blízkymi Leninovými spolupracovníkmi – Grigorijom Zinovievom a Nikolajom Bucharinom. Stalin oboch neskôr dal popraviť. Niektoré Bucharinove práce Verčík preložil do slovenčiny.

Ladislav Novomeský sa stal šéfredaktorom Pravdy...
Ladislav Novomeský sa stal šéfredaktorom Pravdy ako 22-ročný. Autor: Archív

Keď 1. októbra 1925 začala Pravda chudoby vychádzať ako denník (predtým trikrát týždenne) a pod skráteným názvom Pravda, Verčík spomínal na jej ťažké začiatky v úvodníku Krok dopredu: Dávno by vraj skrachovala z finančných dôvodov „nebyť našich amerických súdruhov, ktorí pomohli vždy, keď bolo najhoršie“. Išlo o peniaze, ktoré medzi sebou vyzbierali vysťahovalci.

V redakcii Pravdy (chudoby) sa v prvých rokoch jej vychádzania vystriedali okrem Verčíka viaceré známe postavy komunistického hnutia. Osobitný záujem predstavuje aj po desaťročiach Gottwald, neskôr najvyšší predstaviteľ KSČ a po februári 1948 aj prvý „robotnícky“ prezident Československa.

Na stredné Slovensko sa dostal Gottwald už v septembri 1921, ale spočiatku sa venoval najmä časopisom Hlas ľudu a Spartakus. Verčík už ako „odídený“ z komunistickej strany spomínal, že Gottwald ušiel do Vrútok pred svojou družkou Martou, ktorá nemala najlepšiu povesť. Čoskoro si ho však našla a vtrhla do redakcie s trojročnou Martuškou a krikom: „Tady máš toho svého parchanta!“

Kléma však ušiel pred nimi oknom. Približne o pol roka sa situácia zopakovala, vtedy však Gottwalda zadržali samotní vrútockí komunisti a dohovárali mu: „Klement, napísal si brožúrku o zásadách komunistického človeka, podľa nich by si sa teda aj sám mal správať.“

Gottwald si už potom vstúpil do svedomia a o obe svoje Marty sa začal starať. Tak to aspoň líčil Verčík Jánovi Mlynárikovi, slovenskému historikovi žijúcemu v Prahe.

V roku 1924 sa stal Gottwald dokonca zodpovedným redaktorom Pravdy (chudoby) a začal ju boľševizovať. Kvôli spravodlivosti však treba dodať, že najmä jeho zásluhou sa stala o rok neskôr denníkom.

Učili sa ako vykrútiť buržoázii krk

O čom písala Pravda chudoby? Z hľadiska súčasníka je to dosť nezáživné čítanie, môže však zaujať historika, skúmajúceho pohyby na ľavej strane vtedajšieho politického spektra. Zistí, ako sa slovenskí komunisti a sociálni demokrati znenávideli, ako si nadávali do oportunistov a zradcov. A ako „ultraľaví“ išli po krku vládnej moci.

O niekoľko rokov neskôr to Gottwald ako poslanec povie v československom parlamente bez servítky: „A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“

Určitý predmet záujmu môžu aj s odstupom času predstavovať listy čitateľov Pravdy chudoby. Istý Ružomberčan kritizuje malú účasť na prednáške proti alkoholizmu v tamojšom robotníckom dome 8. októbra 1920. „Keby išlo o dáku zábavu alebo tanec, tam by bolo obecenstva, že by nebolo kam hrach hodiť,“ uzavrel autor listu.

Ďalší čitateľ z Likavky si zase posťažoval na bývalého richtára. „Kúpil obecného býka za 5 000 korún, ale ako sme zistili, dal si na neho napísať kvitanciu na 6 100 korún. O prebytok sa vraj páni v úrade podelili.“

Obsah listov si však redakcia neoverovala, a tak nasledovali žiadosti o opravy alebo žaloby. V decembri 1920 prišla delegácia robotníkov z Rybárpoľa protestovať proti krivému obvineniu tamojšieho lekára na stránkach Pravdy chudoby. Vraj ich okráda, a on, naopak, mnohých lieči zadarmo!

V prvej ČSR existovala preventívna cenzúra periodickej tlače, ktorej zásahy sa sprísnili najmä po prijatí zákona na obranu republiky v roku 1923. Pravda (chudoby) vychádzala potom často s vybielenými stranami a dokonca prestávala na istý čas vychádzať.

Zložité osudy novín v prúde času

V histórii každých dlhodobo vychádzajúcich novín možno nájsť temné i svetlé stránky. Menili sa režimy či dokonca štáty, ani noviny nezostávali bez zmien.

Aj Lidové noviny boli iné za prvej ČSR, iné za protektorátu a iné v rokoch 1948 až 1952, keď sa ocitli medzi zglajchšaltovanou tlačou Národného frontu.

Medzi svetlé stránky v dejinách „starej“ Pravdy patrí obdobie od septembra do novembra 1944, keď vychádzala povstalecká Pravda. Polovica členov jej redakcie zahynula v bojoch a koncentrákoch.

Na čele redakcie stál vtedy Mieroslav Hysko, ktorý bol aj prvým povojnovým šéfredaktorom Pravdy. Do histórie slovenskej žurnalistky sa táto už takmer zabudnutá osobnosť zapísala aj neskôr, predovšetkým však odvážnym vystúpením v roku 1963 na prvom zjazde slovenských novinárov. Vyzval v ňom vysokých straníckych funkcionárov, aby sa zodpovedali za nezákonnosti napáchané v 50. rokoch.

Svetlou kapitolou je aj pôsobenie Pravdy v období Československej jari až do začiatku normalizácie. Redakciu vtedy viedla Mária Sedláková, ktorú neskôr postihli politické čistky.

Vari najtemnejšou kapitolou v histórii Pravdy boli roky spadajúce do horúcej fázy komunistickej totality s jej perzekúciami a politickými procesmi.

V redakcii sa však v každom období vyskytovali aj tvorivé osobnosti. Básnik Ladislav Novomeský bol dokonca najmladším 22-ročným šéfredaktorom Pravdy. A po vojne pracovali v kultúrnej rubrike Pravdy ľudia takých zvučných mien ako Ladislav Mňačko, Edo Friš, Dominik Tatarka či Ján Rozner.

Mňačko bol dokonca reportérom Pravdy v čase zinscenovaných procesov. A možno aj táto skúsenosť mu umožnila neskôr, počas „politického odmäku“, napísať Oneskorené reportáže.

Písal ich však už ako „komunista, ktorý po vytriezvení z naivnej viery sa nevedel a ani nechcel zmieriť s neľudskosťou a neschopnosťou totalitného režimu, ktorý sám roky predtým pomáhal upevňovať“. Sám Mňačko to uviedol v úvode k opätovnému vydaniu tejto knihy začiatkom roku 1990.

A práve rok 1990 je tým medzníkom, ktorý si dnes v redakcii Pravdy pripomíname oveľa častejšie než rok 1920. Začiatkom mája 1990 prestala Pravda uverejňovať vo svojom záhlaví heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ A 27. novembra 1990 vypustila z hlavičky podtitulok „Denník KSS“. Postupne zhodila zvyšky okovy straníckosti a stala sa nezávislými ľavicovými novinami z produkcie vydavateľstva Pe­rex.

Komunistická Pravda (chudoby) je predhistória. História súčasného denníka Pravda sa píše iba dvadsať rokov.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla biely amarylis

Perla biely amarylis

43,99
Elite červené ruže a biele ľalie

Elite červené ruže a biele ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk