Dukla bola nad sily červenej jazdy

02.10.2010 22:07
červená jazda
Výzbroje červenej jazdy tvorili aj povestné guľomety "tačanky". Autor:

V bojoch o Duklu ako prvé prenikli na slovenské územie jazdecké jednotky generála Viktora Baranova. Nie pechota, ani nie tanky, ale kone, kavaléria. Keby sa im útok podaril, a nedostali sa do nemeckého obkľúčenia, tak 66. výročie jednej z najkrvavejších operácií druhej svetovej vojny si pripomíname o tri týždne skôr.

„Všade sme videli padlých sovietskych vojakov, povaľovali sa tam trosky povozov s nevypriahnutými konskými mŕtvolami. Ticho na ne dopadali snehové vločky.“

Týmito slovami opisuje obraz skazy Vilém Sacher, jeden z veliteľov 1. československého armádneho zboru. S prieskumníkmi a členmi svojho štábu sa sem dostal 2. októbra 1944. Spočiatku si myslel, že sú prví na pôde vlasti, o to viac ho vzápätí prekvapilo, do akej hĺbky nemeckej obrany prenikli ráno 13. septembra predsunuté útvary gardového jazdeckého zboru 1. ukrajinského frontu.

Riskantný útok nevyšiel

Keby sa útok podaril, a Baranovov zbor naplno využil dieru v obrane nepriateľa, postupovali by jeho dve jazdecké divízie a štyri mechanizované pluky voľným operačným priestorom až do Bardejova. Tak znel rozkaz veliteľa frontu, maršala Ivana Koneva.

Menilo by to celú situáciu, a nielen na východe republiky, kde Nemci práve odzbrojovali dve divízie slovenskej armády. Úspech oslobodzovacích vojsk pri Duklianskom priesmyku by v polovici septembra 1944 pomohol povstaleckej Banskej Bystrici. A okupačné nemecké vojská by mali o jednu veľkú starosť navyše.

„Povstalecká armáda by v tomto prípade prevzala úlohu paradesantnej armády, čiže silnej armády v tyle nepriateľa,“ uviedol o dva roky neskôr nemecký generál Hermann Höfle vo svojej výpovedi pred Národným súdom v Bratislave. Podľa neho by potom protivník mohol rozšíriť „okamžitý energický tlak“ smerom na západ.

Všetko sa však vyvinulo inak. Jednotky jazdeckého zboru síce prenikli na slovenské územie, ale Baranov bol po dvoch týždňoch rád, že sa aspoň časť z nich dostala z obkľúčenia a mohla ustúpiť. Už po štyroch dňoch sa totiž s jednotkami prerušilo spojenie a nedali sa zásobovať. Pri obci Poľana museli prejsť do kruhovej obrany.

Jazdecký zbor sa nachádzal vo zväzku 38. armády, ktorej velil generál Kirill Moskalenko. Ten v memoároch o mnoho rokov neskôr označil celý nápad s prelomením frontu za chybný.

„Na rovine by sa to vyplatilo, ale horské podmienky znemožnili, aby našu jazdu nasledovalo delostrelectvo a pechota,“ napísal Moskalenko. Jeho veliteľ maršal Konev však tvrdošijne trval na svojom a neúspech červenej jazdy aj v spomienkach pripisuje „nepochopeniu úlohy velením zboru“ či ,,neschopnosti pružne manévrovať, hľadať slabé miesta nepriateľa".
Podľa Sachera išlo o veľmi riskantný podnik. „Dvojkilometrová medzera v obrane nepriateľa sa dala ľahko uzavrieť guľometnou paľbou,“ poznamenal.

Moskalenko priznal veľké straty jazdectva, osobitne koní. V ťažkom a rozmoknutom horskom teréne východných Karpát prišiel zbor o 37 percent z celkového počtu koní. Išlo o tisíce kusov.

Mechanizovanému jazdeckému zboru potom chýbali najmä vozatajské a delostrelecké kone, čo znižovalo jeho pohyblivosť i údernú silu. Pri definitívnom prekročení slovenských hraníc 6. októbra 1944 preto pripadla hlavná úloha iným druhom oslobodzovacích vojsk, predovšetkým tankom a pechote. Ani ony sa však ďaleko nedostali a kruté boje tanku proti tanku, bodáka proti bodáku v Údolí smrti trvali potom ešte dlho.

Lesk a tiene jazdy

V ruskej historiografii sa stále vedú spory o význame obrneného jazdectva nielen v karpatsko-duklianskej operácii, ale v podmienkach druhej svetovej vojny vôbec.
Podľa historika Viktora Anfilova sa úloha jazdy zjavne zveličovala, na čom vraj mali hlavný podiel maršali starej školy ešte z čias občianskej vojny v Rusku. Najmä taký Kliment Vorošilov alebo Semion Buďonnyj. Mladší maršal Michail Tuchačevskij by jazdu a šable odhodil do starého železa, ale Stalin tam poslal jeho.

Útvary obrneného jazdectva nechýbali ani v Hitlerovom wehrmachte, v Červenej armáde sa však vynímali. Nie je bez zaujímavosti, že koncom vojny mala šesť tankových zborov a sedem – jazdeckých.

Ďalší súčasný ruský historik Alexej Issajev však upozorňuje, že to už bola iná jazda, modernejšia. Spravidla sa spájala s mechanizovanými skupinami vojska, už málokedy podnikala útoky šabľami, velenie ju využívalo skôr na rýchle presuny a prieniky do hĺbky obrany nepriateľa.

„Na dobrej ceste jazda bezpochyby zaostávala za motorizovanou pechotou, na poľných a lesných cestách sa jej však prinajmenšom vyrovnala,“ tvrdí Issajev.

V škole sme sa kedysi učili, že významnú úlohu pri oslobodzovaní Bratislavy a okolia zohrala dunajská flotila. O kozáckej jazde sa nehovorilo nič, pritom by si zaslúžila prinajmenšom rovnakú pozornosť.

„Bratislavu nestihli Nemci zničiť, lebo jedno z krídel Malinovského vojsk, Plijevova jazdecko-mechanizovaná skupina, útočilo severnejšie a dostalo sa viac na západ,“ vysvetľuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu.

Keď bolo najhoršie, kôň vojakom poslúžil ako...
Keď bolo najhoršie, kôň vojakom poslúžil ako zdroj potravy. Autor: konnica.ut.su

Jadrom skupiny generála Issu Plijeva bolo práve kozácke vojsko. Nemcom hrozilo, že im odreže jedinú ústupovú cestu na Malacky, čím by sa dostali do klieští. Preto nechali Bratislavu Bratislavou a brali nohy na plecia.

Mnohí odborníci sú však zároveň zajedno v tom, že jazda sa v čase „kaťuší“ a rýchlych tankov stávala prežitkom. Podľa českého vojenského historika Vlastimila Schidbergera sa Plijevovi kozáci osvedčili na stepi východnej Európy a maďarskej pusty či podunajskej nížiny, ale už na Záhorí, kde narazili na prírodné i umelé prekážky, ich útok stratil dynamiku.

Skupina dostala rozkaz rýchlym úderom preniknúť v smere Kúty – Lanžhot k Morave, prejsť cez rieku a rozvinúť útok ďalej na Brno. Nemecké velenie správne predpokladalo, že zatopený terén po jarnej povodni zastaví Rusov na slovenskej strane. Aj sa tak stalo pozvoľným vypúšťaním Vranovskej priehrady. Na prístupoch k Lanžhotu zahynulo vtedy 1 500 kozákov a vyše 2 000 koní.

Malo to zmysel?

Isteže, bolo by obrovským zjednodušením zúžiť všetku zložitosť bojov o Duklu na jeden neúspešný jazdecký útok. „Sovieti spustili túto operáciu z politických a nie vojenských dôvodov – mala pomôcť Slovenskému národnému povstaniu,“ upozorňuje Cséfalvay.
Príprava ofenzívy bola zjavne nedostatočná, namiesto v takýchto prípadoch obvyklých dvoch mesiacov trvala necelých desať dní. Sovietske velenie pôvodne nechcelo útočiť na karpatské vrchy, hľadalo voľnejšiu cestu južným smerom cez Rumunsko. Dovtedajšie operačné plány zmenila Moskva až začiatkom septembra.

„Vďaka tomu však Nemci neboli schopní po 5. septembri nasadiť do protipovstaleckých bojov z priestoru na východnom fronte ani jedného vojaka,“ tvrdí známy český historik Vilém Prečan. Zrejme aj preto mohli povstalci vzdorovať presile takmer dva mesiace.

Cestu cez Karpaty mali Červenej armáde otvoriť dve východoslovenské divízie, tie sa však rozpadli už 4. septembra. ,,Ale my sme sa o tom dozvedeli až krátko pred útokom," pripomína 89-ročný plukovník v. v. Ján Minárik, jeden z mála žijúcich priamych účastníkov bojov na Dukle. Ako príslušník československého zboru tam velil mínometnej čate.

Podľa pôvodného plánu sa mali oslobodzovacie vojská prebiť do priestoru Stropkova a Prešova na piaty deň operácie. V skutočnosti sa tak stalo až po štyroch mesiacoch v januári 1945, aj to len za cenu strašných obetí.

„Na Dukle mali Nemci veľmi silnú obranu, boli dobre zakopaní, mali skvelých ostreľovačov,“ spomína Minárik. ,,Z mojej čaty prežila Duklu len polovica mužstva."

Vôľa žiť a prežiť

Boje o Duklu sa označujú za jednu z najťažších horských bitiek počas druhej svetovej vojny. Historik Igor Slepcov venoval výskumu vojenských strát v priestore Svidníka roky práce, ale ani on nedospel k jednoznačne presným údajom, hoci sa dostal k odtajneným ruským archívom.

Situácia s padlými červenoarmejcami sa skomplikovala ešte aj tým, že ich začali exhumovať a prenášať do spoločných hrobov až po šiestich mesiacoch na jar roku 1945. Podľa zápisníc vtedajšieho okresného národného výboru obete bojov ležali nezriedka v ešte zamínovanom teréne.

Stávalo sa, že Nemci kládli míny dokonca pod svojich vlastných padlých a tie potom vybuchovali pri odstraňovaní mŕtvol. To už je svedectvo Sachera.

Historikovi Jozefovi Rodákovi sa svojho času podarilo zaznamenať výpovede posledných žijúcich pamätníkov, ktorí pochovávali mŕtvych vojakov. Na mnohých miestach už vraj nemohli telesné ostatky nakladať rukami, tak to robili vidlami.

Štát síce platil dobrovoľníkom päťsto korún na deň a dostávali aj fľašu pálenky navyše, vzhľadom na charakter práce však mnohí čoskoro zutekali. Ostatní pochovávali narýchlo, niektorých padlých len po častiach a na viackrát, žiadne záznamy sa často ani nerobili, inokedy len naoko.

V tej dávnej bitke padali ľudia i kone. Mnohé koníky pod nožmi jazdcov, lebo za dlhých mesiacov bojov v horách často nebolo čo dať do úst aj niekoľko dní. A vojsko muselo obetovať ďalšie kone, hoci boli nenahraditeľné najmä pri presunoch v ťažkom teréne.
Pamätníci nikdy nezabudnú na otázku, ktorá im vtedy nedávala pokoja: „Čo vlastne s nami bude, keď zajtra alebo pozajtra zjeme posledného koňa?“

Nakoniec sa však všetko na lepšie obrátilo. Potvrdil sa Goetheho výrok: „Kým fyzický výkon zvieraťa určuje jeho organizmus, človek určuje výkonnosť svojho organizmu vôľou.“
Vôľou prežiť. A tým aj zvíťaziť.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
21,99
Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

Ružový flower pot ružové ruže a biele alstromérie

34,99
Kytica červený  flower box červené a biele kvety

Kytica červený flower box červené a biele kvety

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk