Keď priemysel rúbal obce, lietali ľudské osudy

16.10.2010 06:35
Zaťková, Horné Opatovce, obec
Mária Zaťková ukazuje kroniku s fotkami rodných Horných Opatoviec. Dnes zo zrušenej obce ostal len kostol, cintorín a budova školy (na snímke v pozadí). Autor:

Mária Zaťková je kronikárkou mesta Žiar nad Hronom. Nad pracovným stolom jej však visí fotografia kostola z Horných Opatoviec. Obce, ktorá je už 41 rokov vymazaná z mapy Slovenska.

„Aj po rokoch to cítime ako krivdu, lebo sme stále na cudzom,“ hovorí rodená Opatovčanka a jedna z 1 380 „obetí“ starej žiarskej hlinikárne.

Keď bývalí Opatovčania videli nedávno v televízii správy o ekologickom nešťastí v susednom Maďarsku, miešali sa v nich rôzne pocity. Spomienka na bolestné vysťahovávanie ich obce počas šesťdesiatych rokov. Pochopenie pre ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy. Ale aj zvláštne zadosťučinenie. Nebyť odstrašujúceho prípadu ich obce, možno by ochrana prírody nepokročila a…

Tragédiu Horných Opatoviec nespôsobil kal, ale popol. Všetko sa začalo v roku 1953, keď sa rozhodlo, že pri obci bude stáť hlinikáreň. „Najskôr sa to dlho tajilo. Hovorilo sa o továrni na traktory… Do poslednej chvíle ľudia v obci nevedeli, čo sa sto metrov od ich príbytkov stavia,“ spomína Zaťková, ktorá mala v čase, keď štartovala fabrika, jedenásť rokov.

Keď Závod SNP začal pracovať a vypúšťať splodiny, miestni sa pýtali, či im komíny nebudú škodiť. „Našim odpovedali otázkou: Keď žena doma varí a z hrnca ide para, či vám to škodí?“ prezradil predseda opatovského občianskeho združenia Jozef Hlinka, ktorý prišiel na svet rok po zrode fabriky. „Para“ z pekelného kotla fabriky však začala robiť šarapatu okamžite – alergie, rakovina, slabá imunita, výrastky na kostiach.

„A čierny popol úplne všade. Keď sme si ako chlapci chceli spraviť v zime ľad, museli sme ihrisko polievať vodou každý deň, lebo za pár hodín napadlo toľko popola, že sa tam nedalo ani pošmyknúť,“ rozpomína sa Hlinka. A to bola len tá viditeľná časť pohromy. Nebezpečný fluór mal takú silu, že rozleptával okná. Podnik znečisťoval aj vodné toky v širokom okolí.

Závod dával robotu, ale bral zdravie. „Robotníci z podniku sa po šichte mohli umyť najlepšie, ako vedeli, ale hneď ste ich spoznali. Podľa očí. Jednoducho vyzerali, ako by si ich maľovali,“ hovorí Hlinka, ktorý musel ako malý školák povinne každoročne chodiť do ozdravovní a škôl v prírode. Mocipáni si však čoskoro uvedomili, že akékoľvek ozdravovanie je zbytočné. Obec treba zrušiť.

Za nový dom stotisíc korún

Nebyť kostola, cintorína a budovy školy, v ktorej dnes sídli drevárska dielňa, po obci by naozaj neostala nijaká stopa. S dvoma pamätníkmi sa prechádzame práve pri opatovskom kostole, ktorý budúci rok oslávi sté výročie. „Ešte v druhej polovici päťdesiatych rokov si v Opatovciach ľudia stavali domy,“ spomína Zaťková a smutne pozerá na haldu odpadkov, ktoré obkolesili skromné zvyšky obce.

Potom jej ožijú oči a ukazuje na bývalú školu, ku ktorej pozvoľna stúpa cesta od kostola. „Tam sme ako deti vysadli na školské tašky a spúšťali sa až dole k hlavnej ceste,“ vraví. Zavedie nás aj k majestátnej lipe pri kostole, ktorej prepletené korene vo vŕšku slúžili opatovským deťom ako malé bunkre. Strom pri kostole je jedna z mála líp, ktoré nevyschli.

Zeleň umierala už v roku 1960, keď sa definitívne rozhodlo o vysťahovaní obce. Štát najskôr hľadal miesto pre vznik novej dediny, nakoniec sa rozhodol, že každého odškodní jednotlivo. „Ľudia sa aj trikrát vzbúrili, lebo za domy núkali málo. Bolo to, akoby ste pichli do mraveniska. Všetci sa rozpŕchli, kam sa dalo, každý sa staral o seba,“ dodáva kronikárka.

„My sme mali vlastne nový dom a dostali sme zaň 100-tisíc korún. Rovnaký by sme za to určite nekúpili,“ tvrdí Hlinka, ktorý mal v čase sťahovania 14 rokov a prežíval ho ako dobrodružstvo. Chýbala mu len partia. „Odišli sme medzi poslednými, až v roku 1968, po vpáde Rusov. Báli sme sa, že nám zoberú dom, ktorý sme stavali v Žiari,“ dodáva, pričom ukazuje polohu starého domu na pamätnej makete pri kostole.

Mária Zaťková sa do Opatoviec vrátila v polovici šesťdesiatych rokov zo Žiliny, kde pracovala ako mladá učiteľka. „Keďže rodičia už boli starší a nevedeli sa zorientovať, vrátila som sa a ostala učiť tu,“ hovorí Zaťková, ktorej rodine pripravil komunizmus viacero rán. Dcéra drobného živnostníka musela okrem úpadku obce sledovať aj to, ako jej otca obuvníka „prevelili“ na ťažké práce do fabriky.

Veľké problémy mali aj s náhradným bývaním. Keďže žili vo viacgeneračnom dome, peniaze, ktoré dostali od štátu za dve izby, kuchyňu a komôrku, nestačili na nový príbytok. Napokon sa horko-ťažko usídlili v Žiari, kde skončilo najviac Opatovčanov. Mnohí boli totiž nadviazaní na prácu v hlinikárni. „Nejako sme sa tu udomácnili, ale zostala v nás stále priepasť, lebo človek nemá rodnú zem,“ hovorí dlhoročná učiteľka.

Koš „presypali“ do Kanianky

Hoci obec vymazali z mapy v roku 1969, ešte začiatkom sedemdesiatych rokov v nej žilo niekoľko rodín. To už však mŕtve Opatovce sužovali problémy s elektrinou a pitnou vodou. „Potkany a hlodavce putovali z prázdnych domov do tých pár obývaných,“ dodáva Hlinka. Ľudia sa rozutekali do celej bývalej republiky. Bratislava, Košice, Praha, Nitra, Vsetín…

Po rokoch sa však stretávajú, zrenovovali si kostol, zveľadili rozkradnutý cintorín. Okrem občianskeho združenia pre stretnutia veľa spravil aj farár Jozef Kuna, ktorý pôsobil v Hosťovciach. O lokálpatriotizme Opatovčanov však svedčí napríklad aj paradoxné rozhorčenie pani Zaťkovej. „My sme boli sklamaní, keď nazvali hlinikársky závod žiarskym. Veď to predsa bolo v opatovskom chotári,“ povzdychla si aj po rokoch.

Na záver prechádzame rušnú cestu a zamierime na cintorín, ktorého pozadie tvorí nová, ekologickejšia fabrika. Posledného nebožtíka sem uložili v roku 1969. Presne o týždeň sa tu, po prvý raz od zrušenia obce, bude konať svätá omša. Pamätníkov ubúda, ale povzbudzujúce je, že prídu i mladí sympatizanti. Cintorín opúšťame so zvláštnym pocitom. A tiež s vrstvou červeného prachu na topánkach

Aj preto sa radšej vyzujeme už na prahu rodinného domu v Kanianke. Vo dverách návštevu vítajú manželia Terézia a Marián Šeligovci. Spolu so stovkami ďalších obyvateľov Kanianky ešte pred dvoma desaťročiami nazývali domovom neďalekú obec Koš. Dedina mala nasledovať osud Horných Opatoviec, ale po vysťahovaní deväťdesiatich percent Koša, jeho úplnú likvidáciu zastavili.

Manželia Terézia a Marián Šeligovci vo svojej...
Manželia Terézia a Marián Šeligovci vo svojej obývačke. Ich starú dedinu im pripomína obrázok košianskeho kostola. Autor: Andrej Barát

„U nás bola problémom banská činnosť. Dávno, dávno pred naším vysťahovaním vznikali prepadliská a močariská na poliach,“ spomína pani Šeligová. Keďže pod obcou našli hnedé uhlie, už od päťdesiatych rokov platila v dedina stavebná uzávera. O jej vysťahovaní sa rozhodlo v roku 1985. Šeligovci odišli do bytovky v Kanianke pri Bojniciach medzi prvými. V roku 1988.

„Domy sa vykupovali. My sme mali tú smolu, že sme odchádzali tesne pred nežnou revolúciou. Po roku 1989 išli ceny stavebných materiálov prudko hore, takže za 240-tisíc, ktoré sme dostali za 5-izbový dom v Koši, sme si v Kanianke nemohli postaviť ani len pivnicu,“ posťažoval si pán Šeliga. Hoci podmienky neboli najlepšie, ľudia sa vraj nebúrili, vysťahovávanie prebiehalo bez problémov.

„Bolo to možno aj tým, že bane dávali mnohým ľuďom prácu,“ dodáva Šeligová. Z Koša sa išlo najskôr do nových bytoviek. Tu sa ešte byty prideľovali na základe susedských vzťahov zo starej dediny. Pozemky pre nové domy v Kanianke sa však už žrebovali. „Samozrejme, že nám je to ľúto. Boli sme dobrá dedina, mnohí nám závideli, ako si žijeme, pekné vzťahy boli medzi ľuďmi,“ zaspomínala Šeligová a na chvíľu sa odmlčala.

Čím starší, tým smutnejší

Hoci Koš prežil, časť ktorú asanovali, pôsobí pochmúrne. Všade mnoho odpadkov, po zrútených domoch ani stopa. Že tu voľakedy stáli budovy, spozná okoloidúci len podľa toho, že od starých drevených elektrických stĺpov s vybitými lampami mieri do ničoty zväzok drôtov. Ako-tak udržiavaný je len cintorín. Mementom je aj časť zbúraného kostola, ktorú preniesli k novému svätostánku v zachovanej časti Koša.

Terézia Šeligová mala v čase sťahovania 47 rokov, jej manžel oslavoval päťdesiatku. Ruch pri zmene bydliska spôsobil, že na ľútosť vtedy jednoducho nezostal čas. Obaja však priznávajú, že nostalgický smútok sa s pribúdajúcimi rokmi stupňuje. „Stále viac nám je smutno za tým, že sme tam nemohli dožiť. Teraz tam ani je kam chodiť, len na cintorín pozrieť rodičov,“ hovoria svorne.

Ľúto im je však aj to, v akom rozpoložení sa baníctvo na hornej Nitre v súčasnosti nachádza. Odvetvie, pre ktoré obetovali vlastnú rodnú hrudu, vymiera. Načo to bolo dobré? Táto otázka z ich úst nezaznie, dá sa však vytušiť. V Kanianke, kam odišla väčšina Košanov, majú noví obyvatelia silné zastúpenie a domáci im už dávno prestali hovoriť prišelci. Domov je však domov.

Svedčí o tom aj obrázok, ktorý visí manželom nad sedačkou v obývačke. Je na ňom starý kostol z Koša. „Nie, nie je to starý rodinný obrázok. Je z čias, keď sa obec sťahovala. Vtedy vzniklo strašne veľa obrazov s motívmi dediny. Ľudia chceli mať pamiatku, mnohí si nechali namaľovať svoj domček. No a nám sa páčil kostol. Tak ho tu máme,“ povedali manželia na záver.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk