Odkalisko, ktoré malo zhromažďovať odpad vznikajúci pri dolovaní zlata, začali budovať v roku 1958. Postupne tu vznikli tri kalové polia, ktoré by možno žili šťastne, až kým by ťažba rudy nepomrela, ale to by nesmela prísť ničivá povodeň z roku 1971. Bolo to predpoludním štvrtého augusta a v dedine bolo z chlapov len pár vysokoškolákov na prázdninách.
„Pri obecnom úrade bola hať, ktorá tlmila prúd rýchlo stúpajúceho potoka. Študenti nezvládli uvoľniť uzáver, a tak keď prišli záplavové vlny, časť dediny vrátane nášho domu dostala priamy zásah,“ pokračuje dnes 63-ročný Považan. Pod náporom vody sa pri druhej vlne roztrhla aj hrádza pri odkalisku, ktoré bolo najbližšie k Hornej Vsi.
Keď Považan dorazil z práce domov, dedina sa už topila v sivom bahne. „Doma bola len mama, rýchlo som teda bežal za ňou,“ spomína. Druhý deň prišla do obce televízia, o prípade sa však veľmi nehovorilo. Obyvatelia dostali pokyny, aby kal vyhadzovali pred dvory a autá rudných baní odpad vyvážali znova hore na odkalisko.
„Dostali sme tiež pokyn, aby sme nejaký čas nepestovali zeleninu ani nezabíjali zvieratá, keďže v kale bol kyanid. Ľudia sa podriadili. Ten rok však narástla špeciálne veľká, takže bolo aj ťažké odolať,“ hovorí Považan a zároveň ukazuje na malý nános na zemi. „Takto to asi vyzeralo,“ konštatuje pri sivej hrude.
Veľkú časť už dávno nevyužívaného odkaliska zarástla zeleň, po povrchu sa dá bez problémov prechádzať, hrádza okolo je oproti pôvodnej vyvýšená o niekoľko metrov. „Je však dôležité, aby sa na to nezabudlo,“ uzatvára Považan. Spúšť po kale síce obyvatelia odstránili v roku 1971 za pár dní, prezieravosť im však zostala natrvalo. Aj preto sú vždy veľmi aktívni, keď sa začne uvažovať o opätovnom spustení banskej činnosti.