Mesto zastonalo, keď cisárovnú strhli z koňa

Vláda sa vyzýva, aby v čo najkratšom čase odstránila všetky takzvané miléniové pomníky, hlásajúce tisícročnú nadvládu Maďarov na území bývalého Uhorska. Týmito slovami sa pred 90 rokmi začínala interpelácia poslancov v československom parlamente.

17.10.2010 14:09
socha, Mária Terézia, súsošie Foto:
Keď v máji 1897 odhaľovali v Prešporku súsošie Márie Terézie, slávnosti sa zúčastnil aj vtedajší cisár František Jozef. Jeho budúci nástupca Karol I. Habsburský vtedy ešte behal v krátkych nohaviciach.
debata (126)

Výzvu predložili 26. októbra 1920 Igor Hrušovský a Václav Sladký. Prvý – slovenský novinár, druhý – český historik. Pol roka predtým vo voľbách do Národného zhromaždenia obaja kandidovali za Československú stranu národnosocialis­tickú. Jej vedúcou osobnosťou bol Edvard Beneš, jeden z troch spoluzakladateľov štátu. V tom čase minister zahraničných vecí, o rok na to už predseda vlády.

Poslanci osobitne upozornili na súsošie Márie Terézie v Bratislave. „Oslavuje princíp uhorského kráľovstva a cnosti maďarskej šľachty, provokuje československé národné cítenie,“ uvádza sa v interpelácii. Podľa poslancov pomník nemá historickú ani umeleckú cenu, preto ho stačí zakonzervovať a umiestniť na miesto „na to vhodné“. Podobne ako aj ďalšie miléniové pomníky – na Devíne, na Zobore alebo v Čadci.

V tom čase už zo slovenských ulíc a námestí zmizli desiatky pamätníkov, pripomínajúcich Habsburgovcov a rakúsko-uhorskú monarchiu. Symbolizujúcich jej niekdajšiu moc, históriu a kultúru. Sochy Arpáda, Márie Terézie, Rákócziho, Kossutha i Petöfiho mali postupne nahradiť iné plastiky.

Vojaci neboli znalci dejín

Po prevrate koncom októbra 1918 sa najprv zdalo, že revolučné davy oslávia vznik nového československého štátu zhadzovaním c. k. orlíc z priečelí úradných budov a tabúľ s nemeckými nápismi z obchodov.

Ale mnohých oslavujúcich to neuspokojilo a čoskoro sa začali vŕšiť aj na historických pamiatkach. „Nekrvavý prevrat, jeden Francúz ho už vtedy označil ako zamatový, bol sprevádzaný o to honosnejšími vonkajšími prejavmi, demonštrovaním, že sa naozaj niečo stalo,“ vysvetľuje historik Ľubomír Lipták v skvelej eseji Rošády na piedestáloch.

V niektorých prípadoch však išlo o zjavné omyly alebo nedorozumenia. Napríklad už 3. novembra 1918 – týždeň po prevrate – zaútočili rozvášnení Pražania na Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí a strhli ho. „Pomníkoborci“ v ňom videli symbol porážky českých stavov na Bielej hore v roku 1620. V skutočnosti tam stĺp vztýčili o 28 rokov neskôr na pamiatku českého víťazstva nad Švédmi.

Rúcanie pomníkov v Československu sa začalo... Foto: ČTK
pomník, mariánsky stĺp, Praha Rúcanie pomníkov v Československu sa začalo hneď po prevrate. Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe však padol omylom.

Na Slovensku prišlo búranie pamätníkov na rad najmä počas bojov československého vojska s intervenčnými červenými gardami Bélu Kuna na jar a v lete 1919. Vtedy sa zmenili na trosky sochy Lajosa Kossutha v Rožňave, Lučenci, Dobšinej a v Nových Zámkoch. V Brezne odstránili Rákocziho pomník a v Piešťanoch sochu Alžbety.

„Vojaci neboli znalci dejín a brali to zoširoka,“ pripomína Lipták. „Milosť nenašiel u nich ani kráľ Matej a poškodili aj neutrálneho lesníka Dekréta-Matejovie.“

Niekde radnice dokázali zachrániť inkriminované sochy ich včasným premiestnením do depozitárov múzeí (v Bardejove) alebo zadebnením na verejnom priestranstve (v Bratislave). V Košiciach sa strhla pri pokuse ničiť sochu honvédov, postavenú kedysi zo zbierok amerických Maďarov, veľká potýčka. Proti vojakom sa postavili civilisti, dvaja zahynuli.

To však boli ešte kvietky, jahody sa mali ukázať až o rok.

Vyskúšali si, kam až môžu zájsť

V tom čase sa z cudziny domov začali už vo veľkom vracať československí legionári. Roky bojovali proti Habsburgovcom a za vlastný štát, ale ten ich vítal kamennými či bronzovými symbolmi nenávidenej monarchie.

Orgie sochoborectva prepukli v októbri 1920 v Tepliciach, kde mali Nemci väčšinu. Česká minorita však napriek tomu – alebo práve preto – žiadala odstránenie pomníka Jozefa II. Zväz legionárov sa pridal na jej stranu.

Darmo predstavitelia vlády i armády poukazovali na pokrokové reformy tohto rakúskeho cisára. Nacionalisti namietali, že Jozef II. bol predovšetkým veľký germanizátor. Teplická radnica dala pomník zadebniť, ale vojaci pod náporom rozbesneného davu sochu napokon sami odstránili a zaniesli do múzea.

V parlamente protestovali zástupcovia etnických nemeckých politických strán. Poslanci československých strán, naopak, navrhovali prijať zákonné opatrenie na odstránenie všetkých sôch Habsburgovcov v štáte. Do tohto obdobia spadá aj interpelácia Hrušovského a Sladkého vo vzťahu k miléniovým pomníkom na Slovensku.

Teplický prípad však vytvoril precedens, ktorý medzitým horlivo nasledovali ďalšie české mestá. V polovici novembra 1920 prišlo k zrážke medzi vojskom a nemeckým obyvateľstvom Chebu, ktoré bránilo pomník Jozefa II. Dav potom zaútočil na českú školu v tomto meste.

Nečinnosť štátnej moci len posmeľovala sochoborcov, ktorí skúšali, ako ďaleko môžu zájsť. Vláda začala konať až vtedy, keď dav začal obsadzovať budovy a majetky patriace nemeckým podnikateľom. Slovami známeho českého publicistu Ferdinanda Peroutku „udalosti podnietili duch násilného komunizmu“, a toho sa podľa neho štítili aj nacionalistickí pôvodcovia demonštrácií.

Zakročila polícia i vojsko a ničenie symbolov zaniknutej monarchie takmer na jeden rok ustalo.

Prehodili jej cez hlavu vrece

V piatok 22. októbra 1921 sa po Európe rozniesla správa, že excisár Karol Habsburský opustil svoj švajčiarsky exil a vybral sa do Maďarska, aby tam obsadil prestol a z trianonskej zmluvy urobil zdrap papiera. Karol bol zároveň bývalým kráľom maďarským.

„Aeroplánom priletel do Šoprone,“ písala slovenská tlač, odvolávajúc sa na švajčiarske zdroje. Telefonické i železničné spojenie so západným Maďarskom však bolo prerušené, informácia sa nedala potvrdiť.

V následníckych štátoch bývalého Rakúsko-Uhorska nastal poplach. Československo vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu a na Slovensku i stanné právo. V živej pamätí bol ešte vpád vojska Bélu Kuna na naše územie.

Zaznela výzva „Do zbrane, občania!“. Ešte aj Lidové noviny v komentári upozorňovali na „nebezpečenstvo maďarskej iredenty“ a potrebu „definitívne skoncovať s intrigami Habsburgovcov“.

Tretiu vlna odstraňovania sôch, symbolizujúcich... Foto: Archív autora
Karol Habsburský, Maďarsko, monarchia Tretiu vlna odstraňovania sôch, symbolizujúcich zaniknutú Rakúsko-uhorskú monarchiu, spustil pokus Karola Habsburského obsadiť prestol v Maďarsku.

Zatiaľ Slovenský denník (patril agrárnej strane) vysvetľoval svojim čitateľom, prečo sú Habsburgovci zlí, hoci hurbanovskí dobrovoľníci v revolučnom roku meruôsmom sa postavili na ich stranu proti Pešti. „Franz Jozef v roku 1867 nás napriek tomu oklamal a vydal Slovákov napospas maďarskej surovosti.“

V tejto atmosfére sa 25. októbra konala v Bratislave na Primaciálnom námestí veľká demonštrácia. V prejavoch politikov a zástupcov légií zazneli výzvy odstrániť pomníky monarchie. Sprievod potom smeroval k Redute na Korunovačné námestie, kde stálo zadebnené súsošie s Máriou Teréziou na koni a dvoma maďarskými veľmožmi po jej boku. (Radnica ho dala zadebniť po tom, čo cisárovnej ktosi prehodil cez hlavu vrece.)

Zhodili niektoré tabule obchodov so starými názvami Bratislavy (Pozsony, Pressburg), ale na demoláciu pomníka v ten večer ešte neprišlo. Zrejme sa predpokladalo, že štátna moc nariadi odstránenie pomníka pokojnou cestou. Zopakoval sa však vlaňajší scenár udalostí z niektorých českých miest.

Odniesla si to prababička

Úrady zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka a tým nechali veci na rozbúrenej ulici prezrieť. Mimochodom, v tom čase už Karola Habsburského chytili, jeho oddiel rozprášili a štáty Malej i Veľkej dohody zvažovali, ako so vzdorovitým excisárom naložiť.

„Včera o štvrtej hodine popoludní začali legionári sami odstraňovať pomník Márie Terézie,“ oznamoval v stredu 27. októbra Slovenský denník. „Do večera bola zhodená socha bývalej cisárovnej a postavy obidvoch magnátov. Akcia legionárov za očistu Bratislavy sa diala vo veľmi slušnej forme. Dnes budú strhnuté ďalšie časti pomníka.“

Súsošie sa týčilo do výšky takmer sedem metrov, vážilo niekoľko desiatok ton a bolo zhotovené z kararského mramoru. Náklady na jeho obnovenie odhadol vlani Bratislavský skrášľovací spolok na milión eur (vyše 30 miliónov korún).

Samotnú prababičku Karola Habsburského sťahovali z koňa lanom. „Každý chcel mať účasť na snímaní,“ informoval Slovenský denník, „chytali sa lana a ťahali ho zo všetkých síl: boli tam školáci aj ich profesori, elegantné dámy i robotníci v modrých blúzach.“ (Profesor histórie Branislav Varsík sa po rokoch priznal, že ako 17-ročný študent tiež ťahal za to lano, ale že nič neľutuje.)

Najťažšie vraj bolo zbúrať koňa, ktorý sa opieral o štít. Podľa spomienok legionárov, ktorí viedli dav pri demolácii, „bol ako zo železa“. A keď sa napokon zrútil hlavou dole z tej výšky a rozdrúzgal sa na dlažbe námestia, zavládlo navôkol „úzkostlivé ticho“. Potom však zhromaždenie prepuklo v jasot.

Ktorési nemecké noviny však napísali, že mesto akoby zastonalo, keď socha Márie Terézia dopadla na zem. A poukazovali na nesporné zásluhy cisárovnej pri rozvoji Prešporka. Na to upozorňovali aj poslanci nemeckých a maďarských etnických strán v pražskom parlamente. Demoláciu pomníka označili preto za prejav barbarstva. Jej iniciátori však prisúdili Márii Terézii všetky hriechy cisárskych predkov i potomkov a sochu nazvali „znamením tisícročnej poroby slovenského národa“.

Čo sa týka údajného „stonu“ mesta, časť bratislavského obyvateľstva odstránenie pomníka určite odsudzovala, najmä nemeckí a maďarskí starousadlíci. Mesto bolo v roku 1921 trojjazyčné, malo asi 93-tisíc obyvateľov, z toho sotva tretinu tvorili Slováci.

Proti zbúraniu súsošia boli (a dodnes sú) aj mnohí znalci umenia. Na rozdiel od iných zbúraných miléniových pamätníkov – či už arpádovského bojovníka na Devíne (vyhodeného dynamitom) alebo stĺpa s vtákom turulom na Zobore – súsošie cisárovnej sa označuje aj po estetickej stránke za vydarené. Napokon, vytvoril ho talentovaný bratislavský sochár Ján Fadrusz v roku 1896.

A čo na to všetko hovoril vtedajší inšpektor pamiatok na Slovensku Ján Hoffman? Známa je jeho reakcia na zbúranie devínskeho pomníka výbuchom. Dva dní po tom sa vyjadril, že chybou nebolo ani tak jeho odstránenie, ale spôsob, akým sa to stalo. „Dlhá diskusia nad činom nie je účelná, ale treba si želať, aby sa takéto prípady neopakovali,“ dodal ešte inšpektor.

Ale ako vieme, opakovali sa, opakovali – vtedy i neskoršie. Z odstupu desaťročí sa súčasníkovi zdá, že išlo naozaj o nekultúrne činy. Treba ich však posudzovať v kontexte tých čias. Ľubomír Lipták na ich okraj poznamenal: „Doba bola taká, aká bola.“ Horšie je, dodajme, ak sa potomkovia z nej nedokážu poučiť.

126 debata chyba