Dnes sú najmä vo väčších mestách pokusy nahradiť stužkovú slávnosť spoločnými výletmi do zahraničia alebo posedením s učiteľmi niekde v bare s diskotékou, ale to už jednoducho nie je ono. Aj preto nie, že ide o tradíciu starú, ako je školstvo samo. Panuje tam čosi z atmosféry prameniacej v klasickej vzdelanosti, v rakúsko-uhorských plesoch a v prvorepublikovej noblese.
„Tradícia stužkových slávnosti vznikla začiatkom 19. storočia v Nemecku, na území Slovenska ju ako prvá prevzala Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici,“ hovorí etnologička Viera Feglová. Odtiaľ sa rozšírila najsamprv do gymnázií a neskôr do všetkých stredných škôl.
Približne v tom istom čase sa začali na záver štúdia využívať maturitné skúšky – ústne aj písomné. Neskôr ich nazvali skúškami dospelosti. Ale pri rozlúčke s alma mater študenti už vtedy spievali starú hymnickú pieseň Gaudeamus igitur a nosili na klope kabátov zelené stužky.
Za vojnového slovenského štátu na niektorých miestach, napríklad na gymnáziu v Martine, súčasťou stužkovej slávnosti bola posviacka maturitných stužiek. Svedčia o tom zachované maturitné oznámenia.
V tom čase, a ešte dlho po vojne, bol maturant na Slovensku pomerne vzácnym druhom. Zo štatistík vyplýva, že v roku 1949 zmaturovalo u nás iba 4 850 študentov. Na porovnanie – o tridsať rokov neskôr to bolo už takmer 39 000, z toho iba na gymnáziách vtedy maturovalo 13 400 študentov.
Ako to bolo pred polstoročím
Počítačový expert Peter Podracký maturoval na Strednej priemyslovej škole spojovej Jozefa Murgaša v Banskej Bystrici .V troch maturitných triedach sa vyskytovalo iba jedno dievča, a tak sa rozhodli spojiť stužkovú s jednou triedou zdravotnej školy, kde boli zase samé dievčatá. Písal sa však rok 1957, politický odmäk sa iba začínal.
„Súdruh riaditeľ Ploszek nám v poslednej chvíli toto spojenie zakázal, vraj ide o prežitok, ktorý on podporovať nebude,“ spomína Podracký. „Zostali sme smutní. Zdravotníčky sme s ľútosťou odriekli. Na zásah vplyvných rodičov potom tesne pred plánovaným termínom stužkovej riaditeľ svoj zákaz zrušil. No my sme zostali bez dievčat.“
„Nuž čo, nezostávalo nič iné, iba hľadať náhradné riešenie,“ pokračuje Podracký. „A tak v deň konania slávnosti sa vybrala asi desiatka najkrajších spolužiakov (bezo mňa) na Námestie SNP v Banskej Bystrici a začali zháňať a pozývať na stužkovú dievčatá, ktoré stretli, že sa dobre zabavia a zatancujú. Misia bola úspešná. Prišlo ich nakoniec viac, ako bolo treba, no vykrútili sme všetky.“
A čo sa tam pilo, vari aj alkohol? „Alkohol iba zamaskovaný vo fľaškách zo Santovky,“ odpovedá Podracký. "Dozorujúci učiteľ inžinier Šebastian na to hneď prišiel. Zachoval sa však ako charakter, pil s nami, no za to, že nás neprezradí, museli sme mu sľúbiť, že sa nik z nás na stužkovej neopije. Aj sme to dokázali a sľub dodržali.
Bábkoherečka Ivica Ozábalová zažila svoju stužkovú na petržalskom gymnáziu presne pred 50 rokmi. Slávnosť sa konala v niekdajšom hoteli Carlton. „Asi to tam vtedy nebolo veľmi drahé, lebo sme si mohli dovoliť prenajať aj hudbu, ktorá tam pravidelne hrávala,“ dodáva Ozábalová. „Všetko sme si sami organizovali, väčšina dievčat mala po prvý raz večernú róbu a vysoké opätky. Ja som mala šaty z tmavého taftu. Chlapci sa správali ako džentlmeni. Prišlo aj niekoľko rodičov, ale po večeri sme ich poslali preč, lebo sme sa chceli baviť samostatne.“
Vraj sa cítili dôležito, ale v programe prevládal humor. Boli to väčšinou paródie na učiteľov a na spolužiakov. Ani u nich sa nikto neopil, zábava bola solídna.
S láskou a pri všetkej poctivosti
O deväť rokov neskôr mala stužkovú herečka a spisovateľka Milka Zimková, vtedy študentka prešovského gymnázia. Písal sa rok 1969, doznievali posledné tony revolučnej československej jari.
„Všetko sa odohrávalo v prešovskom hoteli Hviezda, bol tam aj môj budúci manžel Ondrej Zimka, už sme spolu chodili,“ opisuje situáciu herečka. „Ako darček mi priniesol strieborný náramok z Orientu. Dodnes ho mám, ale ruky som mala vtedy také tenké, že som si ho mohla dať až nad lakeť.“
Na stužkovej boli, samozrejme, aj rodičia. „Naši boli vtedy možno po prvý raz v živote v reštaurácii a aj po prvý raz videli môjho frajera,“ upozorňuje známa rozprávačka. „Mama sa ma pýtala, prečo sa neoholil, ale ja som povedala, že on je umelec. A to je čo? čudovala sa mama. Pán Zimka tam vôbec vzbudil pozornosť, lebo profesor chémie ma hneď po stužkovej vyvolal a pýtal sa ma: Lešková, a to bol váš strýco? – Nie strýco. Ujco, odpovedala som tiež ironicky. Ja som mala vtedy 18 rokov a môj budúci muž 33, a tak to bolo nápadné.“
Je zaujímavé, že kým muži najradšej spomínajú na obsah zábavy a čo sa na stužkovej vypilo, ženám utkvelo v pamäti najmä to, v čom boli oblečené. Výtvarníčka Galina Lišháková maturovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach pred dvadsiatimi rokmi.
„Šaty som si sama navrhla aj ušila,“ spomína." Boli z vínovočerveného zamatu, pod prsami zostrihnuté do zvona a mali strašne veľa gombičiek. Tieto gombičky sa mi otvárali, a tak som stále musela myslieť na to, aby mi šaty nepovolili, zadržiavala som dych a sťahovala brucho."
Na tej stužkovej boli aj zaľúbené páry a ctiteľ jednej spolužiačky si vymohol, aby po skončení zábavy mohol spať v dievčenskom internáte. „Boli sme s ním v izbe tri a bolo to vo všetkej počestnosti,“ prisahala jedna z nich. Vraj až takí boli vtedy nevinní a všetci veľkí kamaráti.
Pripnutie stužky ma dojalo
Daniela Vaněková z Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave považuje stužkovú slávnosť sa organickú súčasť školských tradícií, ktoré sa však vyvíjajú s dobou.
Kde ste maturovali a kedy?
V roku 1974 v Bratislave na Vazovovej. Stužkovú sme mali v Carltone asi pol roka predtým. Začiatkom decembra.
Teraz už bývajú aj v januári.
Počula som o tom, ale výhodnejšie je mať stužkovú v novembri alebo decembri, keď to umocňuje atmosféra končiaceho sa roka. V januári sa už predsa uzatvára posledný polrok pravidelnej školskej dochádzky. A začína sa príprava maturít.
Dnes by ste si sotva mohli dovoliť objednať na stužkovú päťhviezdičkový hotel.
Za našich čias nemal toľko hviezdičiek. Carlton síce vždy patril medzi lepšie hotely, ale vtedy bol dostupný aj pre nás.
Dnes sa mnohým maturantom vidí priveľa investovať po sto eur do stužkovej a radšej za ne cestujú na výlet.
Ale to už je o čomsi inom. Tradícia stužkovej sa predsa spája s prostredím, ktoré maturantov formovalo počas celého štúdia, a to je predsa neprenosné. Ide o rozlúčku so školou, s učiteľmi a rodičmi pred vstupom do obdobia dospelosti.
Váš najsilnejší zážitok zo stužkovej?
Prihovor triednej profesorky pani Krivej. Stále si pripomínam niektoré jej myšlienky. A potom, samozrejme, pripnutie tej maturitnej stužky. Dojalo ma. My dievčatá sme boli v dlhých šatách, chlapci sa prvýkrát pred nami objavili v oblekoch. Zrazu sme ich nepoznávali. Aj to vnieslo do atmosféry čosi neopakovateľné.
Myslíte si, že ste sa veľmi líšili od maturantov zo začiatku päťdesiatych rokov?
Zrejme áno, bolo to takzvané budovateľské obdobie, ktoré sa snažilo prispôsobiť viaceré tradície na svoj obraz. Na niektorých miestach sa vtedy aj maturitné večierky konali vo zväzáckych rovnošatách. Inde sa dokonca zakazovali ako buržoázny prežitok. Ale veľa pritom záviselo od vedenia školy. Uvoľnenie priniesli vlastne až ,,zlaté" roky šesťdesiate. Neskôr prišla síce normalizácia, ale stužkovej slávnosti, podobne ako plesov, sa už významnejšie nedotkla.