Keď však pred štyrmi desaťročiami David zomrel, presne na Mikuláša, stačilo to iba na krátku, málo čo hovoriacu správu v straníckej tlači. Pravda, objavila sa na titulných stránkach novín.
Končil sa rok 1970, rok politických čistiek. Ešte pred pohrebom Davida sa konalo zasadnutie najvyššieho straníckeho organu, ktoré prijalo zlopovestné Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti. Slovenská ultraľavica, ktorú nebožtík po celý svoj aktívny život zosobňoval, bola opäť na koni.
Keby David zomrel o rok neskôr, vrátia mu stranícku legitimáciu. Ako ju vrátili Viliamovi Širokému, Karolovi Bacílkovi alebo Antonínovi Novotnému. (Strechajovi nemohli, tiež už bol mŕtvy.) Všetkým pozastavili členstvo v KSČ uprostred demokratizačného procesu v roku 1968. A funkcií ich zbavili ešte predtým. Dôvod? Politické chyby.
V roku 1968 vyšiel Mňačkov román Ako chutí moc. Jeden z dvoch hlavných protagonistov príbehu Galovič mal svoj predobraz v Davidovi. Po čase to potvrdil sám autor.
„Galovič nevie dobre čítať. Zle prízvukuje, vety napísané v spisovnom jazyku mrzačí dialektom. Niektoré slová, najmä cudzie výrazy, komolí,“ napísal o Galovičovi – Davidovi .
To by však nebolo ešte to najhoršie. „Hovorilo sa o ňom, že nemôže celú noc spať, ak nedal cez deň niekoho zatknúť.“
V roku 1970 bol však už Mňačko na čiernej listine. A organizátorov honby na čarodejnice zo začiatku päťdesiatych rokov normalizačná moc omilostila. Možno na pokyn Moskvy. Možno s jej tichým súhlasom.
Dvaja kohúti s ŠPZ 01
Kde sa tu vzal takýto človek? Najviac informácií o životnej dráhe Davida zhromaždil asi Jan Pešek z Historického ústavu SAV.
Budúci stranícky pohlavár sa narodil v Kátove na Záhorí. Skončil iba ľudovú školu. V dvanástich rokoch už pracoval ako pomocný robotník. O šesť rokov neskôr vstúpil do sociálnodemokratickej strany. Bol prívržencom jej radikálneho krídla, ktoré neskôr tvorilo jadro KSČ.
Od samého začiatku to bol boľševik. V rokoch 1926 až 1929 sa zasadzoval o boľševizáciu strany pod vedením Klementa Gottwalda. Bol vtedy obvodným tajomníkom v Spišskej Novej Vsi. „Úlohu však nezvládol, postupoval totiž tak dogmaticky a ultraľavičiarsky, že v roku 1930 ho Byro krajového výboru KSČ na Slovensku muselo z funkcie odvolať,“ pripomína Pešek.
Ako vtedy bývalo zvykom, poslali Davida na preškolenie do Sovietskeho zväzu. Tamojší súdruhovia ho umiestnili do výroby, vybavili mu sovietske občianstvo, prijali do VKS(b), komunistickej strany boľševikov. Oveľa neskôr sa zistilo, že zároveň začal spolupracovať s tamojšou tajnou políciou. Ba čo viac, pre spoluprácu s ňou získal aj Karola Bacílka, ktorého zamestnali v tom istom závode.
Na Slovensko prišiel s jednotkami Sovietskej armády ako spravodajský dôstojník. Už v decembri 1944 ho prepustili do civilu, aby sa mohol venovať straníckej práci.
Stal sa krajským tajomníkom v oslobodených častiach východného Slovenska. Koncom vojny tam zavádzal sovietsky režim. Všetko by znárodňoval a zakazoval vstup na územie členom Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu – pretože ju neuznával. Predbehol dobu prinajmenšom o tri roky. Čoskoro ho za to podrobili kritike: Dopustil si sa, súdruh David, sektárskej úchylky.
Preložili ho do Považskej Bystrice, neskôr do Žiliny za inštruktora. Po februárovom prevrate tam začal robiť kariéru. V roku 1949 bol už vedúcim krajským tajomníkom KSS v Žiline. Post predsedu žilinského krajského národného výboru v tom istom čase zastával Rudolf Strechaj. Ti dvaja sa tam zblížili a zároveň si konkurovali. „Obidvaja mali horúce hlavy, často dochádzalo medzi nimi ku konfliktom, ktoré museli urovnávať súdruhovia zhora,“ dodáva Pešek. „Boli márnomyseľní a správali sa ako dvaja kohúti na smetisku.“
Považovali sa za mužov číslo jeden v rámci kraja, a preto obaja chceli mať na svojom služobnom aute poznávaciu značku s číslom 01. Neustúpil ani jeden a tak po Žilinskom kraji jazdili dva tatraplány s rovnakou značkou.
Oboch ťahali hore Bacílek a Široký. Keď však bolo treba, pretláčala ich Moskva. Strechaj v roku 1952 obsadil miesto povereníka spravodlivosti a už o rok neskôr sa stál predsedom Zboru povereníkov a členom najvyššieho vedenia KSS.
V januári 1952 sa Sovietom podarilo dostať Davida za tajomníka ÚV KSS, faktický prvého, lebo Široký sa ako premiér ČSR zdržiaval prevažne v Prahe. Preto aj zasadnutia slovenského politbyra (predsedníctva ústredného výboru) viedol zväčša David.
V septembri 1953 ho síce vystriedal v tejto funkcii Bacílek, ktorý sa vrátil z Prahy, kde bol ministrom bezpečnosti. David však zostal druhým tajomníkom, v úlohe sivej eminencie. Ako upozorňuje Pešek, v rozpore so zaužívanou praxou mal David pod palcom aj veľmi dôležité 2. oddelenie aparátu ÚV KSS, ktoré riadilo štátne orgány, a najmä bezpečnosť vrátane ŠtB. Zvyčajne patrilo do pôsobnosti prvého tajomníka.
Mal ich všetkých v hrsti
Postavou Davida sa v svojich štúdiách zaoberá aj významný český historik Karel Kaplan. V roku 1963 mal možnosť s ním hovoriť ako člen takzvanej barnabitskej komisie, ktorá vyšetrovala nezákonnosti napáchané v 50. rokoch.
Foto: Archív Vladimíra Jancuru
Kaplana prekvapilo, že David na otázky, či procesy boli správne a či súhlasí s rehabilitáciami, odpovedal v oboch prípadoch kladne. Ako to? „Strana má vždy pravdu,“ odpovedal David. „Keď dnes povie, že je niečo čierne, pre mňa je to čierne, keď zajtra rozhodne, že je to biele, pre mňa je to biele. Pre mňa je pravdivé a správne to, čo hovorí strana.“
Sám dlho spoluurčoval, čo je pravda a čo nie. V Prahe bol členom vládnucej skupiny, politbyra ÚV KSČ, patril medzi jeho desiatich až trinástich členov. V Bratislave zase spoluvytváral mocenský trojuholník Bacílek – David – Strechaj.
V liste z januára 1964 ich Husák charakterizoval ako „triumvirát, ktorý na Slovensku vládol, politiku strany deformoval a narobil strane a ľudu ťažké škody“.
Barnabitská komisia sa Davida pýtala i na jeho „prechmaty“ na východnom Slovensku v roku 1945. Odkiaľ máte tieto hlúposti? odpovedal otázkou. Keď mu povedali, že od jeho vtedajšieho spolupracovníka Jozefa Vála, zareagoval ironickým úškľabkom? „Teda Jozef? Keby som ho mal po ruke, tak holým zadkom ho posadím na rozpálenú platňu, aby som z neho vypálil tie klebety.“
Komisia nahrávala rozhovory s bývalými papalášmi na magnetofón. Rozhovor s Davidom bol však z väčšej časti nepoužiteľný. Po celý čas sa hral s mikrofónom. Členovia komisie si nevšimli, že ho ustavične zapína a vypína, čím vytváral medzery v zázname. Podľa Kaplana to nemohol robiť z nervozity, lebo pôsobil úplne pokojným a sebaistým dojmom. Nie, Kaplan si nemyslí, že bol David tupec. Mal predsa schopnosť pracovať s tajnými informáciami o funkcionároch. Vedel o tom, že Strechaj, Pavlík, Michalička a možno i ďalší zatajujú svoje členstvo v HSĽS a neoznámili to.
Tak sa už podarilo odstaviť z funkcie Štefana Bašťovanského. Našla sa jeho prihláška do HSĽS a Hlinkovej gardy z konca roku 1939. Vďaka tomu potom tri roky pracoval na ministerstve dopravy slovenského štátu. David nahradil vo funkcii práve Bašťovanského. Ten po degradácii a v obave z najhoršieho, spáchal radšej v roku 1952 samovraždu.
Davidovi sa potom podarilo odvolať z funkcií viacerých bývalých členov ľudovej strany. Ďalších len zneistil vo svoj prospech.
David držal v hrsti aj samotného Širokého. Z odtajnených ruských archívov vyplýva, že sovietsky konzulát v Bratislave dostal niekedy v marci 1953 od Davida protokoly o výpovediach Širokého a Ďuriša na gestape v čase vojny. Podľa nich mal Široký Nemcom prezradiť šifry spojenia ilegálnej KSS. Možno preto sa po smrti Gottwalda nestal československým prezidentom on, Slovák.
„Nízka úroveň politického myslenia a jediný smer uvažovania umožnil Pavlovi Davidovi nielen zdôvodniť oprávnenosť využitia akýchkoľvek prostriedkov, ale priamo ho k takémuto postupu vyzývali,“ myslí si Kaplan.
Bol to fanatik? Možno áno, možno nie. Podľa Kaplana, ktorý poznal vtedajšiu KSČ zvnútra, bola pre tento typ straníckych funkcionárov príznačná „bezvýhradná vernosť a služba strane a jej moci najvyšším zákonom“.
Najhorší sú intelektuáli
Ešte niečo charakterizovalo tento druh komunistických politikov. David ako robotnícky káder so základným vzdelaním priam neznášal vysokoškolákov, intelektuálov a predovšetkým umelcov.
Úplne proti srsti mu boli intelektuáli v strane – taký Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis, Edo Friš či Ondrej Pavlík. David sa tým ani netajil. V úzkom kruhu – a po odhalení „sprisahancov“ aj na verejnosti – ich označoval za trockistov a sionistov.
„Vždy nespokojný, so stranou nikdy nezrástol, nezžil sa s ňou,“ charakterizoval pri vylúčení Pavlíka.
Ešte aj Vasilovi Biľakovi sa až takéto pohŕdanie vzdelaním a inteligenciou nepozdávalo. Vo svojich neautorizovaných pamätiach spomína, ako mu tajomník David zasahoval do práce, keď sa v roku 1953 stál vedúcim ideologického oddelenia ÚV KSS. V ktorýchsi novinách prešla básnička, v ktorej autor použil metaforu o padajúcej hviezde. „Vyčítal to mne i básnikovi, ktorý vraj určite zvolil túto symboliku na to, aby vnášal pochybnosti o komunizme,“ píše Biľak. „Vo všetkom videl zámer nepriateľa.“
Politický profil Pavla Davida dobre dokresľuje epizóda z komunálnych volieb v máji 1954. Podľa oficiálnych výsledkov takmer 10 percent voličov nehlasovalo za jednotnú kandidátku Národného frontu kontrolovaného komunistami. Zrejme sa tak prejavil protest voličov proti nedávnej menovej reforme.
Pavlík, ktorý bol vtedy ešte členom vedenia strany, po rokoch spomínal: „V deň volieb predsedníctvo zasadalo nepretržite. Prišli prvé výsledky z krajov. Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke – napríklad zahlasovalo iba 95 percent voličov – vracal výsledky krajským tajomníkom ako politicky neúnosné.“
Z politických aktérov zakladateľského obdobia bývalého režimu na Slovensku sa dnes najčastejšie uvádzajú mená Bacílek a Široký. Davida spomenie málokto. Ako vidíme, neprávom.