Najprv s nimi dlho spolupracoval na akcii, ktorá mala rozdeliť a úplne oslabiť cirkev. Potom ich zrazu nechal s rozvarenou kašou, ušiel do cudziny a prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu vyzval veriacich, aby novej moci neverili ani slovo.
Volal sa Jozef František Fiala a jeho zdanlivo nevypočítateľné konanie je dodnes záhadou pre cirkevných i svetských historikov.
„Počítam s tým, že ma suspendujú, ale ja necúvnem,“ ubezpečoval páter Fiala Alexeja Čepičku krátko pred vznikom rozkolníckej, tvrdo prorežimnej organizácie Katolícka akcia, ktorej mal predsedať. „O tom nepochybujem,“ zareagoval Čepička, inak zať Klementa Gottwalda, „prvého robotníckeho prezidenta“ Československa a zároveň najvyššieho predstaviteľa KSČ.
Uvedený dialóg zaznel na schôdzi takzvaných pokrokových duchovných v Prahe 30. mája 1949. Alexej Čepička bol v tom čase ministrom spravodlivosti (neskôr národnej obrany) a súčasne viedol cirkevnú komisiu pri Ústrednom akčnom výbore Národného frontu, ktorá pripravovala rozkolnícku akciu.
Rehoľný kňaz Fiala, rodák zo Spišskej Novej Vsi, pôsobil vtedy v pražskom kláštore sv. Jakuba a zároveň bol dosadený na čelo katolíckej Charity ako jeden z troch národných správcov.
Podľa zistení cirkevného historika Jozefa Haľka sa Fiala tri dni pred vyhlásením Katolíckej akcie – 7. júna – ešte raz stretol s pražským arcibiskupom Josefom Beranom. Ten ho v rozhovore, odpočúvanom ŠtB, opakovane presviedčal, že celá akcia, proti ktorej sa postavili biskupi, je schizma a varoval ho pred možnými dôsledkami.
„Upozorňujem vás, pán doktor, na všetky konzekvencie: exkomunikáciu, ipso facto a suspense a divinis,“ povedal Beran. Fiala napriek tejto výstrahe viedol ustanovujúcu schôdzu rozkolníckeho hnutia. Potom však znovu navštívil Berana, ospravedlnil sa mu za svoje konanie a potvrdil, že exkomunikačný dekrét už dostal. Zároveň prezradil, že medzi ním a Čepičkom vzbĺkol konflikt a že všetky mosty sú spálené.
O niekoľko dní neskôr, 14. júna 1949, tajne prekročil štátne hranice v oblasti Českých Veleníc, skrytý v sťahovacom aute istej holandskej firmy. V Holandsku mal dobré kontakty z predchádzajúcich legálnych návštev. Známym doma však tvrdil, že odchádza na mierový kongres do Paríža.
Neuplynuli ani tri týždne a Fiala sa ozval, ale už prostredníctvom vysielania vatikánskeho rozhlasu. „Môj útek nemohol predpokladať nikto, nemohol som však dopustiť, aby súčasná československá politika zneužívala moje meno, nemohol som dôverovať vláde, ktorá nedodržiava vlastné prísľuby,“ uviedol a pokračoval: „Vedúci komunistickí predstavitelia sú absolútne nedôveryhodní. Ak by aj došlo k nejakej dohode, bola by to pre komunistov iba akási clona na zakrytie ich zámeru prenasledovať cirkev.“
S vedením KSČ vtedy úzko spolupracovali viacerí „pokrokoví“ alebo „vlasteneckí“ duchovní z Čiech i zo Slovenska, iba u jedného však prišlo k takémuto náhlemu zlomu. „Fiala urobil radikálny rez a spoluprácu s komunistami takpovediac zo dňa na deň prerušil,“ konštatuje Haľko v obsiahlej výskumnej práci venovanej Katolíckej akcii.
Ale čo ho k tomu viedlo? Výčitky svedomia? Náhle poznanie? Alebo vari možno predpokladať, že Fiala celý čas hral nebezpečnú hru a odstúpil z nej až po zistení, že druhá strana je skutočne schopná všetkého?
Ako zachraňoval partizánov
Súčasná slovenská i česká historiografia sleduje v živote pátra Fialu predovšetkým obdobie rokov 1945 až 1949, keď sa angažoval v prospech nastupujúceho totalitného režimu, už oveľa menej ju zaujíma, čo tomu predchádzalo.
V Bratislave žije pátrov synovec Andrej Fiala (77), jeden z najlepších znalcov vývoja hradov na Slovensku. V čase, keď strýko navždy odišiel do emigrácie, mal iba 16 rokov, veľa sa však o ňom dozvedel od svojich rodičov.
„Strýko František sa narodil v júni 1913 ako šieste, najmladšie dieťa kováčskeho majstra,“ začína svoje rozprávanie. „Otec často spomínal, že na rozdiel od nich, starších súrodencov, Františka nenútili do domácich či poľných prác a dovolili mu stále čítať.“
Po vychodení škôl v Spišskej Novej Vsi sa dostal František ako 17-ročný do seminára v Ríme pod Palatínom. Postupne získal doktorát teológie. Ako rehoľník rádu minoritov, čiže menších bratov konventuálov, prijal meno Jozef a stal sa farárom kláštorného kostola sv. Jakuba v Prahe.
" Na formovaní svetonázoru strýka sa zrejme okrem viery podieľalo jeho hlboké sociálne cítenie," pokračuje synovec. „Jeden čas videl riešenie neprávostí pozemského života dokonca v komunistickom učení a jeho spojení s kresťanským náboženstvom.“
Rozbitie Československa hitlerovským Nemeckom priviedlo pátra Fialu do hnutia odporu. Od roku 1943 pôsobil v kláštore minoritov v Spišskom Štvrtku. K politickým pomerom vo „farskej republike“ mal od začiatku odmietavý vzťah. Je pravdepodobné, že spolupracoval so spišským podzemím, ktoré pripravovalo zvrhnutie režimu.
Táto jeho činnosť vyvrcholila, keď sa v okolitých horách objavili partizánske oddiely. Fiala spolupracoval najmä so skupinou Viačeslava A. Kvitinského. Mal vtedy krycie meno Udavský. Z najnovších výskumov to potvrdzujú zistenia historika Ivana Petranského.
Foto: Archív A. Fialu
„O tom sa doma nahlas nehovorilo, z rôznych náznakov som však po vojne pochopil, že strýko zaobstarával partizánom lieky a v kláštore skrýval nielen zranených, ale aj ich vysielačku,“ poznamenáva A. Fiala.
To však už bolo v čase Povstania a možno až po jeho potlačení, lebo o pomoci rehoľníkov partizánom začali niečo šípiť aj dôstojníci okupačných nemeckých vojsk alebo gestapa. „Jednej noci prišli robiť do kláštora prehliadku. Zatiaľ čo jedni rehoľníci ich pri vstupnej bráne zdržiavali, ďalší preniesli ranených partizánov podzemnou chodbičkou do spodnej časti kaplnky.“
Z povojnových fotografií pátra Fialu je zrejme, že bol nositeľom viacerých vojenských vyznamenaní, jedného dokonca so zlatou päťcípou hviezdou. Ide o československý rad Za slobodu 1. stupňa, ktorý zriadili v roku 1946.
V službách Rudolfa Slánskeho
V jarných mesiacoch 1945 Fiala spolu s niekoľkými ďalšími duchovnými zakladá Slovanský katolícky výbor, orientovaný na komunistickú stranu a zbližovanie so Sovietskym zväzom.
Podľa historika Marka Syrného hlavnou úlohou tejto organizácie bolo vytváranie pozitívneho vzťahu katolíkov k ľudovodemokratickému režimu a vyvolávanie akéhosi „obrodného“ procesu vnútri katolíckej cirkvi, čiastočne skompromitovanej spoluprácou s ľudáckym režimom. Viacerí biskupi činnosť výboru odmietli.
V rodine Andreja Fialu mali vtedy celkom iné starosti. „Ešte koncom marca 1945 zadržali príslušníci NKVD na ulici môjho otca a neprepustili ho ani na početné intervencie. Neskôr sme zistili, že otca vyviezli na Sibír,“ spomína syn.
V tom čase už páter František pôsobil opäť v Prahe, v tamojšom minoritskom kláštore sv. Jakuba. Osobne sa poznal s Rudolfom Slánskym, ktorý bol nielen druhým mužom v hierarchii KSČ, ale aj predsedom zväzu partizánov.
„František zrejme intervenoval u Slánskeho za svojho brata Andreja, strateného v gulagu,“ rozpráva A. Fiala, „čo mu neskôr potvrdil aj zástupca nášho veľvyslanectva v Moskve – vraj ho hľadali na žiadosť Slánskeho, ale dlho ho nemohli nájsť.“
Nakoniec ho však našli v pracovnom tábore v Kemerovskej oblasti. Koncom roku 1947 sa Andrej Fiala mohol vrátiť domov. „Bratia mali spolu dlhý rozhovor, strýko sa z neho mohol dozvedieť o málo známych vnútorných pomeroch krajiny Sovietov.“
Páter Fiala napriek tomu ďalej spolupracoval s komunistickou vrchnosťou. Radil v cirkevných otázkach Slánskemu a zrejme i Gottwaldovi.
Slánský bol v apríli 1949 jedným z iniciátorov projektu založenia rozkolníckej Katolíckej akcie bez účasti biskupov, povestná cirkevná „šestka“ sa stala jeho hlavnou hybnou pákou. Páter Fiala v nej nechýbal, zavše poradil, ako pacifikovať „nelojálneho“ arcibiskupa Berana či niektoré odbojné biskupstvá. Politická vrchnosť však chcela viac, túžila úplne rozbiť katolícku cirkev.
Predpokladá sa, že Fiala sa rozhodol pre „radikálny rez“, keď sa od Čepičku dozvedel o tajnom pláne zatvárania kláštorov v Československu. Na to už rehoľník nemohol pristúpiť…
Bol spovedníkom prezidenta
Vo svojom petržalskom byte opatruje Andrej Fiala viac ako 400 pohľadníc, ktoré strýko od roku 1965 používal v korešpondencii na Slovensko ako listový papier husto popísaný textom. Predtým príbuzným nepísal v obave, že im to spôsobí nepríjemnosti zo strany úradov.
Po odchode z vlasti si hľadal nové miesto pôsobenia čo najďalej, akoby unikal pred chápadlami tajnej polície. Pri svojom putovaní zakotvil nakoniec v Uruguaji, kde získal aj štátne občianstvo a prijal meno Jose Cuperisco.
V tom čase už Katolícka akcia v Československu zaznamenala úplný krach. Kňazi, ktorí sa k nej pridali, sa stiahli v obave z exkomunikácie, alebo sa im otvorili oči po Fialovom vyhlásení. Na Slovensku urobil akúsi bodku za touto rozkolníckou operáciou básnik a vtedajší povereník kultúry Ladislav Novomeský, keď na jednom zasadnutí poznamenal, že ju musel začať „nejaký splašený ateista“.
Slánskeho označili čoskoro za hlavu sprisahaneckého centra a zatvorili, režim však začal prenasledovať aj vzdorovitých duchovných. Nasledovalo zatýkanie biskupov, zinscenované súdne procesy, väznenie.
V polovici 60. rokov prichádza politický odmäk aj v Československu. Fiala sa vracia z Ameriky do Európy, usádza sa v talianskej Padove. Pri návšteve Maďarska sa s ním stretáva po rokoch aj synovec Andrej.
„Daroval som mu Husákovo Svedectvo o SNP, táto kniha vtedy nadchla mnohých Slovákov, strýko sa však po prečítaní niektorých kapitol usmial a povedal, že mnohé tvrdenia sú zámerne klamné.“
Počas Pražskej jari nadväzuje páter Fiala kontakty s úradujúcim arcibiskupom Františkom Tomáškom, ktorý žiada preňho od úradov povolenie pracovať v duchovnej správe. Vraj už to bolo na spadnutie, nasledovala však okupácia Československa, ktorá všetko zmenila.
Fiala sa však rozhodol pre pôsobenie bližšie k domovine. V novembri 1970 už mal trvalý pobyt vo Viedni.
„Tak ako v Taliansku aj tu vyučoval dejiny hudby a jeho rečovú zdatnosť využili aj v Dóme sv. Štefana,“ rozpráva synovec. „Bol spovedníkom cudzincov, ale aj mnohých významných osobnosti Rakúska, napríklad vtedajšieho prezidenta Rudolfa Kirchschlägera,“ dodáva synovec.
Jozef František Fiala zomrel v auguste 1978. Rakva so zosnulým bola vyložená v Kreuz Kapelle Dómu sv. Štefana, ktorého bol duchovným správcom. Po zádušnej omši ho pochovali v krypte Konventu minoritov na Alser Strasse 17.
V Československu o tom vtedajšie médiá neinformovali. Brat Andrej už nežil, švagrinej Helene Fialovej však úrady povolili zúčastniť sa na pohrebe.