Meruôsme roky vycvičili Lincolnovi slovenských vojakov

Napriek tomu, že masová emigrácia z Uhorska do Spojených štátov prebehla až koncom 19. storočia, v americkej občianskej vojne, ktorá trvala od roku 1861 do roku 1865, sa vyznamenalo aj viacero Slovákov. Napokon, s bojmi mali bohaté skúsenosti. Veľká časť z nich vojenským krstom prešla už v roku 1848. Počas revolučných čias zväčša stáli proti cisárovi na strane Uhorska.

„Rád vyhovujem žiadosti,“ pripísal Lincoln pod prosbu Slováka na prahu štyri roky trvajúcej vojny severu proti juhu. Mihalóci sa so svojimi vojakmi pripojil k 24. dobrovoľnému regimentu štátu Illinois, ktorý pozostával prevažne z veteránov európskych revolúcií meruôsmych rokov. Slováci však bojovali na strane severu, teda i za slobodu černochov, aj v iných plukoch.

Presné informácie z tohto obdobia sa zháňajú namáhavo. Problémom je už len vypátrať približný počet prisťahovalcov z Uhorska, ktorí do Ameriky dorazili počas občianskej vojny. Keďže do roku 1899 nemali americké úradné dokumenty samostatnú kolónku pre národnosti, oficiálne údaje, ktoré hovoria o 409 osobách (v rokoch 1861 – 1865), sú určite veľmi, veľmi skreslené.

Menoslov vojakov slovenského pôvodu v americkej občianskej vojne prináša publikácia Slovenskej ligy v Amerike – Slovaks in America, na ktorú sa odvolávajú aj všetci neskorší autori. V nej je okrem Mihalóciho ďalších osemnásť mien. Bez výnimky všetci do jedného slúžili v Lincolnovom vojsku. O Slovákovi, ktorý by obhajoval farby juhu, dostupné zdroje nehovoria.

Foguli, Kozlay

Najvyššia koncentrácia Slovákov bola pravdepodobne v Mihalóciho družine. Zemplínsky rodák mal vojnu v krvi. Študoval totiž na vojenskej akadémii vo Viedni a v roku 1848 sa preto celkom prirodzene zapojil do revolučných bojov. Po potlačení revolučných snáh sa dostal do nemilosti, a tak ušiel do Londýna.

Nenašiel tu však pokoj. Jeho prudká povaha ho v anglickej metropole dohnala až k súboju s priateľom Lajosa Kossutha Ferencom Pulszkým, mimochodom rodákom z Prešova. Zo súboja vyviazol Mihalóci s ťažkým zranením, no hneď po vyliečení odcestoval do amerického Chicaga. Tu v podstate okamžite sformoval skupinu Lincolnových strelcov.

Svoju vojenskú družinu previedol tromi ťažkými bitkami. Bilancia? V prvej bitke o Perryville v roku 1862 vybojoval sever aj za cenu ťažkých strát strategické víťazstvo. Aj druhú bitku, ktorá sa začala presne na Silvestra 1862, vyhral sever. Bitka pri rieke Stones bola však vari najkrvavejšou. Percentuálne straty na oboch stranách boli vôbec najväčšie počas celej vojny.

Tretie víťazstvo si Lincolnovi strelci už nepripísali. V poslednej veľkej bitke pri zátoke Chickamauga v septembri 1863 s Konfede­ráciou prehrali. Čas sa začal krátiť aj Mihalócimu. Vo februári 1864 bol v bojoch zranený a o pár dní nato zomrel. Spomienka na bojovníka však v Spojených štátoch pretrváva. V meste Chattanooga v štáte Tennessee je po ňom dodnes pomenovaná pevnosť.

Dobrodruh Figuli prešiel štyrmi vojnami

Dobrodružný príbeh na linke uhorská revolúcia – americká občianska vojna prežíval aj ďalší Slovák František Samuel Figuli. Oproti Mihalócimu si však tento svetobežník spravil navyše ešte „zastávku“ v Krymskej vojne a zrejme aj v bojoch o zjednotenie Talianska. Nečudo, že jeho náhrobok v Kokave nad Rimavicou zdobí ruka so šabľou v ruke – symbol bojovníka. Ale pekne po poriadku.

Mnohé fakty zo života rodáka z Klenovca sú zahalené tajomstvom. Historici sa rozchádzajú už pri roku jeho narodenia. „Úplný dátum narodenia je uvedený len na náhrobku, a to 31. decembra 1823. Ten považujem za správny, lebo rodina si asi najlepšie pamätala, kedy prišiel na svet,“ píše kokavský historický nadšenec Pavol Haluka.

Haluka, rodák z Kokavy a v súčasnosti žijúci v Prahe, nám poskytol naozaj obšírny opis Figuliho dobrodružného života. V spleti fám a domnienok odkazmi na historické zdroje načrtáva skutočný príbeh svetobežníka. Treba dodať, že aj keby sme sa držali len stopercentne doložených faktov, i tak by išlo o strhujúci príbeh.

Synovi súkenníka a obchodníka s obilím sa malo dostať dobrého vzdelania. V Pešti v roku 1847 začal študovať medicínu. Pravdepodobne však dokončil len prvý ročník, avšak s vyznamenaním. Vzápätí sa s vervou pustil do revolučných demonštrácií a neskôr i bojov. Bol dokonca spoluúčastníkom pri vražde kráľovského povereníka grófa Lamberga.

Práve tento čin odštartoval sériu ďalekých ciest, ktoré sprevádzali jeho život až do úplného konca. Práve pre útok na grófa vydali na Figuliho v roku 1850 zatykač. „Spomenutý sa narodil v Klenovci, v župe Gemerskej v Uhorsku, je asi 25-ročný, študujúci chirurgiu, potom honvéd, štíhleho vysokého vzrastu, svetlých vlasov, slabých fúzov,“ písalo sa v zatykači.

Úkryt hľadal najskôr v rodnom Klenovci. Odmena 3-tisíc zlatých na jeho hlavu však lákala, a tak si onedlho musel zadovážiť falošné dokumenty a utiecť za hranice Uhorska. Je doložené, že nejaký čas strávil v Turecku. Podľa ústneho podania a rodinnej tradície sa v tom období zúčastnil na Krymskej vojne. V roku 1863 ho už evidovali ako emigranta v Taliansku, kde vraj bojoval za zjednotenie tejto krajiny.

Historici, ktorí sa zaoberali osobou Figuliho, sa však nevedia zhodnúť, kedy po prvý raz navštívil Spojené štáty. Niektorí tvrdia, že sa ta vybral už v 50. rokoch spolu s kossuthovcami, iní, že prišiel až v roku 1863. Ako vojaka vo bojoch severu proti juhu ho uvádza publikácia Slovaks in America, podrobnejšie informácie o bitkách, na ktorých sa zúčastnil, sa však doteraz nenašli.

Foto: Andrej Barát

Ján Figuli Ján Figuli pri hrobe svojho slávneho predka Františka Samuela Figuliho.

Jeho účasť v americkej občianskej vojne nepriamo potvrdzuje aj text na jeho náhrobku: „Chátal pak s Amerikánmi, za volnost milou smele bojoval, Ameriku si tak zamiloval, že občanem jejím se stal.“ Po občianskej vojne, alebo možno ešte počas nej sa vrátil do Európy. Jeho ďalšia cesta za oceán nasledovala v roku 1868.

Z Hamburgu vyplával do mesta New Orleans, ale usadil sa až v štáte Virgínia. Údajne sa tu venoval lekárskej praxi, ale aj podnikaniu. Z rodinných tradícií vyplýva, že sa v Amerike zaoberal pestovaním bavlny a tabaku. Vraj sa riadil radami slovenského botanika Ľudovíta Holubyho. Usedavý život si však nezvolil ani vtedy.

V sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa vybral na odvážnu cestu do polárnych oblastí, o čom svedčí aj dochovaná fotografia Figuliho v polárnom výstroji. Táto cesta sa mu však zrejme stala osudnou. Keď sa z nej vrátil na rodné Slovensko, aby zvyšok rodiny pozval na svoje hospodárstvo do Ameriky, začal vážne chorľavieť.

Aj napriek chorobe však dokázal obhajovať brata Ondreja v spore pred maďarskými úradmi. Prejavil sa ako vlastenec, keď od byrokratov žiadal, aby s ním hovorili po slovensky. Posledné chvíle prežil v opatere sestry v Kokave nad Rimavicou. Zomrel na Vianoce roku 1880 vo veku 57 rokov.

Po generálovi Kozlayovi zostala aj slovenská báseň

Aj generál vojny severu proti juhu Eugen Kozlay získal svoje prvé vojenské skúsenosti v boji proti rakúskemu cisárovi. Po bitke pri Világosi, kde bola uhorská revolta definitívne potlačená, zamieril za oceán. Hoci udržiaval kontakt so starými uhorskými spolubojovníkmi, on sám sa usadil v nemeckej komunite v New Yorku.

Keď prišiel rok 1861, dostal vďaka povesti bojovníka za úlohu vytvoriť dobrovoľnícky pluk. Velil partii zloženej predovšetkým z Nemcov a bojoval aj v najslávnejšej a rozhodujúcej bitke občianskej vojny pri Gettysburgu. Keď sa v roku 1865 vojna konečne skončila, do civilu odchádzal s hodnosťou generála. Po vojne žil v newyorskom Brooklyne, kde pracoval ako inžinier.

Zomrel v roku 1883 po problémoch s obličkami a na ďalších takmer 120 rokov sa po ňom skutočne zľahla zem. Jeho potomkovia sa občas pýtali na jeho život, ale akoby všetko bolo zabudnuté. Odpovede mali pritom po celý čas priamo pod nosom. Konkrétne v šuplíku. Na prelome tisícročí sa istá Janet Kozlayová rozhodla, že si väčšinou po maďarsky písané dokumenty po prapredkovi nechá preložiť.

Aké bolo jej prekvapenie, keď zistila, že praprastarý otec po sebe zanechal približne päťsto strán denníkových záznamov, ako aj množstvo listov. Keďže generál nepočítal s tým, že by sa niekedy dostali do cudzích rúk, opisuje svet okolo veľmi spontánne a intímne. „Na starobu pre vlastné pobavenie,“ opísal v jednom zo záznamov dôvod písania denníka.

Hoci prvé poznámky pochádzali až z päťdesiatych rokov 19. storočia, Kozlay často spomínal aj na časy v Uhorsku i na detstvo. Píše v nich o tom, akú radosť mal, keď sa ako 13-ročný guľoval s dievčatami, o plavbe do Ameriky, ktorá trvala neuveriteľných 72 dní, o milovaniach s krásnymi ženami, ale aj o pocitoch, ktoré zažíval, keď v New Orleanse videl naživo trh s černošskými otrokmi.

Vďaka denníkom má svet možnosť spoznať aj citlivejšiu stránku tvrdého bojovníka. Vďaka jeho záznamom sa však ľudia môžu dozvedieť veľmi veľa o bežnom živote v Uhorsku i v Amerike v druhej polovici 19. storočia. Janet Kozlayová plánuje denníky poskytnúť na štúdium bádateľom.

Hoci pani Kozlayová, Američanka, ktorá nevie po maďarsky ani po slovensky, nepriamo spochybňuje Kozlayov slovenský pôvod, keď za jeho domovské mesto označuje dedinu neďaleko Budapešti, niektoré časti denníka naznačujú, že ho so Slovenskom určite niečo spájalo. Jedna z mnohých básní, ktoré sa našli v jeho poznámkach, bola napríklad napísaná v slovenčine.

Keď sa Janet Kozlayová v roku 2002 vydala na základe denníkov po stopách svojho prapredka, navštívila aj mesto Martin. Kozlaya medzi Slovákmi uvádza napokon aj publikácia Slovaks in America. Nech už je to, ako chce, vieme dnes s určitosťou povedať, že v americkom boji za zrušenie otroctva sa na správnu stranu postavili aj ostrieľaní slovenskí rodáci.