Hladové pochody rozháňala polícia streľbou

23.03.2011 17:00
Pochod, Košice
Hladový pochod v Košiciach v znamení hesla Prácu našim mužom - chleba našim deťom. Autor:

Aké šance na úspech by asi mala politická strana nezamestnaných? Táto otázka sa občas vynára i v súčasnosti a najmä vtedy, keď rýchlo pribúda ľudí bez práce.

Pred 80 rokmi, na vrchole hospodárskej krízy vzniklo na Slovensku organizované hnutie nezamestnaných. Zaplnilo ulice hladovými pochodmi a dokonca zvolalo svoj celoštátny zjazd. Bol prvý, ale aj posledný svojho druhu.

Dva a pol roka po čiernom štvrtku na newyorskej burze sa mohlo zdať, že kríza je na ústupe. „Predpokladané zotavenie na jar 1931 je takmer isté,“ oznámila Americká ekonomická asociácia vo svojej výročnej správe. Ale už predjarie prinieslo namiesto zotavenia ešte hlbšiu depresiu, ktorá dramaticky postihla najmä Európu. Naplno ju pocítilo aj vtedajšie Československo.

Slovensko bolo jeho agrárnou súčasťou so slabo rozvinutým priemyslom. Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodár­stve, v priemysle iba 18 percent. A slovenské poľnohospodárstvo sa dostávalo do veľkých ťažkostí už v predstihu, prakticky od roku 1928.

„Bol to dôsledok celosvetovej krízy na trhoch s priemyselnými plodinami, napríklad s cukrovou repou a sladovým jačmeňom, ktorých bolo Slovensko významným producentom,“ vysvetľuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV.

Značná časť týchto plodín sa predtým vyvážala, kríza však prudko znížila dopyt po nich. Roľníci na juhu Slovenska sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice. Tie sa však tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok.

Štát odpovedal ochranárskymi opatreniami a obmedzil maďarský dovoz . Na čo Maďarsko znížilo dovoz dreva zo Slovenska. Znamenalo to postupný krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli nezriedka jediným zdrojom obživy obyvateľov severných okresov.

Kríza však tvrdo doľahla aj na slovenský potravinársky, sklársky a hutnícky priemysel. Vyhasla jediná vysoká pec v Tisovci, výrazne sa obmedzila železiarska výroba v Trnave a v Podbrezovej. Z jedenástich sklární vyrábali iba tri, zo šestnástich sladovní – sedem a z dvanástich škrobárni – dve.

To všetko viedlo k masovej nezamestnanosti. Hallon odhaduje, že počet ľudí bez práce na vrchole krízy v roku 1933 dosiahol takmer 300 000 osôb. Pre zaujímavosť, vlani bolo na Slovensku 375 000 nezames­tnaných. Pred 80 rokmi však malo Slovensko iba 3 350 000 oby­vateľov, z nich asi 1 140 000 činných v povolaní.

Miera nezamestnanosti sa už začiatkom roku 1931 vyšplhala k hranici 25 percent.

Väčšina sa prepadla sociálnou sieťou

Pri rekonštrukcii vtedajších udalostí si namiesto presných čísel musíme často pomáhať odbornými odhadmi, s evidenciou boli totiž veľké problémy.

Sprostredkovateľne práce na Slovensku evidovali v roku 1931 ledva 80-tisíc nezamestnaných. V skutočnosti len medzi poľnohospodárskymi robotníkmi ich bolo o tretinu viac, väčšinou sa však nezaregistrovali.

Možno to bola chyba, lebo jednou z podmienok, aby človek získal finančnú podporu v nezamestnanosti, bolo zaregistrovať sa vo verejnej sprostredkovateľni a trikrát týždenne sa tam hlásiť.

Platil však takzvaný gentský systém podľa ktorého musel žiadateľ spĺňať ďalšie dôležité podmienky na priznanie podpory, napríklad mal byť dobrovoľne poistený a najmenej šesť mesiacov predtým vstúpiť do niektorého odborového zväzu.

Navyše nárok na podporu stratil každý, kto sa zapojil do štrajku alebo odmietol prácu ponúkanú sprostredkova­teľňou.

Preto sa registrovalo málo nezamestnaných, ale aj z tých, čo sa zaregistrovali, dostával podporu málokto. Podľa zistení historika Jána Mlynárika (počas normalizácie emigroval a dnes žije v Prahe), v roku 1931 dostávalo na Slovensku podporu iba 3 770 registro­vaných. Ich počty v jednotlivých okresoch však veľmi kolísali.

Napríklad z 3 200 regis­trovaných nezamestnaných v Breznianskom okrese bralo podporu iba 41 osôb a z takmer 2 000 v Čadči­anskom – iba traja. Ale v okresoch Giraltovce, Humenné, Bardejov, Medzilaborce a niektorých ďalších nemal nárok na podporu nikto, hoci tam boli bez práce celé dediny.

Podporu vtedy dávali nezamestnaným odbory zo štátnej dotácie. Príspevok 150 miliónov korún sa však pri stále rastúcej armáde ľudí bez práce rýchlo vyčerpal. Komu sa nič neušlo, ostával na krku obce či mesta. Ich krízou postihnuté pokladnice však prevažne zívali prázdnotou.

Súčasný český historik Jakub Rákosník z Karlovej univerzity považuje veľmi deravú záchrannú sociálnu sieť za jeden z najvýznamnejších faktorov sociálnych nepokojov počas krízy začiatkom 30. rokov minulého storočia. „Vtedajší sociálny systém nebol na takéto finančné zaťaženie pripravený,“ dodáva.

Vláda si to uvedomila neskoro a keď začala problém hasiť žobračenkami, oheň už bol na streche a napálení ľudia v uliciach.

Kto dával strieľať do robotníkov

Dnes už sotva nájdeme medzi živými niekoho, kto pred 80 rokmi dostával žobračenky. Ján Mrázik z Nového Mesta nad Váhom mal vtedy desať rokov a na celý život si zapamätal deň, keď jeho otec tesár priniesol domov namiesto prísľubu práce poukážku na stravu.

Politická karikatúra mala žatvu. Ostré zrážky...
Politická karikatúra mala žatvu. Ostré zrážky nezamestnaných s četníkmi inšpirovali aj výtvarníka Štefana Bednára. Autor: Archív autora

„Doma nás bolo šesť hladných krkov a žobračenka mala hodnotu 20 korún,“ pripomenul syn. Matka za ňu kupovala každý týždeň najnevyhnutnejšie potraviny na účet ministerstva. Ani žobračenky sa však neušli každému.

Neskôr štát rozbehol ešte jednu stravovaciu akciu pre nezamestnaných – mliečnu. Asi 380-tisíc najchudobnejších detí z celej republiky dostávalo denne pol litra mlieka zadarmo.

To však bola slabá náplasť na sociálne boľačky mladého štátu. Najmä na juhu Slovenska a na severe Čiech začali nezamestnaní čoraz častejšie protestovať. Ich nespokojnosť šikovne roznecovali a usmerňovali komunistickí agitátori. Vo februári 1931 sa už na Slovensku uskutočnilo 54 demonštrácií a 12 pochodov hladu. Máloktorá z týchto akcií sa obišla bez zrážky s políciou.

Obecná kronika Kopčian (rodiska otca T. G. Masaryka) pri Skalici približuje, ako taký pochod hladu vyzeral. V tejto neveľkej záhorskej obci bolo v roku 1931 už okolo 160 nezamestnaných. Obec i Skalický okres im síce poskytli menšie podpory, ale z nich sa vyžiť nedalo. Jedného dňa sa teda vybrali spoločne do Skalice, aby tam pred okresným úradom požiadali jeho náčelníka o prácu.

Sprievod posilnili robotníci z Gbiel, Brodského a Kútov, všetkých napokon bolo okolo 350. Na čele išlo 40 žien. „Pri holíčskej bažantnici boli zastavení,“ opisuje ďalší priebeh kronikár. „Čakal ich tam kordón četníkov. Ich veliteľom bol vrchný strážmajster Jozef Kvapil, ktorý vyzval demonštrujúcich, aby sa rozišli. Títo však nemienili poslúchnuť. Keď ustúpili k železničnej trati, začali proti četníkom hádzať kamene. Veliteľ dal povel na streľbu. Demonštranti poskákali na násyp.“

A výsledok zrážky? Na trati zostal postrelený Ján Mitura. Bývalo však oveľa horšie. Už 4. februára 1931 sa strieľalo v severočeskom Duchcove. Cestu demonštrantom tam četníci zarúbali z oboch strán. Bilancia streľby – 4 mŕtvi a 5 zranených. Na Slovensku sa v roku 1931 krvavo skončila májová demonštrácia poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch. Neskôr nasledovala Polomka s dvoma mŕtvymi. Najtragickejší záver mal však hladový pochod v českom Frývaldove – 8 zabitých a 14 ťažko zranených demonštrantov.

Odvtedy sa traduje, že „Masaryk dal strieľať do robotníkov“. Masaryk však nebol predsedom vlády ani ministrom vnútra, sedel ako každý československý prezident na Hradčanoch. Rezort vnútra viedol v tom čase Slovák Juraj Slávik, minister za agrárnu stranu a neskorší diplomat. Po krvavom košútskom kúpeli sa neslávne zapísal do análov odpoveďou na interpeláciu v parlamente: „Teraz je v Košútoch poriadok a kľud!“

Masaryk volal po každej takejto tragédii Slávika na koberec, aby mu vyjadril svoju nespokojnosť. Napokon, proti brutálnym zásahom četníkov a svojvôli ministerstva protestovali vtedy aj poprední intelektuáli ČSR výzvou Nelze mlčet. Po Frývaldove to dokonca vyzeralo, že Slávik odstúpi zo svojej funkcie, ale nakoniec vydržal v nej až do demisie vlády v októbri 1932. S nástupom novej vlády sa zákroky polície očividne zmiernili, čo však súviselo aj s výraznou zmenou legislatívy v tejto oblasti.

Nepokoje v réžii komunistickej strany

Hnutie, o ktorom je tu reč, vyvrcholilo vlastne už 25. februára 1931 na Medzinárodný deň nezamestnaných, lebo potom jeho aktivita už pozvoľna klesala. V ten deň však vyšlo do ulíc v Československu takmer 200 000 demon­štrantov zjednotených heslom z dielne komunistickej strany a celej Kominterny, riadenej z Moskvy „Za chlieb, prácu a všetku moc pracujúcim!“

Komunisti už neskrývali, že chcú využiť oprávnenú nespokojnosť ľudí na svoje mocenské ciele. Predseda strany Klement Gottwald otvorene priznával, že sa chodí učiť do Moskvy „ako vykrútiť krk buržoázii“.

Historik Rákosník upozorňuje, že kríza prišla ako na zavolanie pre KSČ. Nástup „karlínských klukov“ vedených Gottvaldom na jej čelo v roku 1929 a následná boľševizácia totiž otriasli členskou základňou strany. Ovládnutie hnutia nezamestnaných jej však pomohlo pomerne rýchlo získať stratenú iniciatívu. Tým skôr, že československá sociálna demokracia vstúpila do širokej vládnej koalície a z tejto pozície nabádala hnutie nezamestnaných k väčšej trpezlivosti…

V dňoch 15. a 16. marca 1931 sa konal v Prahe zjazd nezamestnaných, ktorý zvolalo hnutie a z jeho pozadia vlastne vedenie KSČ. Zjazdu predsedal komunistický poslanec Josef Krosnář, (zvaný aj „tata nezamestnaných“), hlavný referát mal Antonín Zapotocký, vtedajší šéf červených odborov. Na rokovaní sa zúčastnilo vyše 900 delegátov, ale zo Slovenska prišli iba ôsmi. Už aj v tom sa prejavila „únava z politiky“ a či lepšie povedané z jej demagógie medzi nezamestnanými vo viacerých regiónoch štátu.

Začali sa tam ozývať hlasy, že komunistickí agitátori prelievajú robotnícku krv vo svojich zištných mocenských záujmoch a bez zjavného efektu pre nezamestnaných. Deň nezamestnaných v roku 1932 priviedol do ulíc podstatne menej účastníkov a na nasledujúci rok sa už nekonal, hoci hospodárska kríza pokračovala. Nezopakoval sa ani zjazd nezamestnaných. Podľa viacerých súčasných historikov však veľká hospodárska kríza a hnutie nezamestnaných prinútili vlády v celej Európe zamyslieť sa nad úrovňou systému sociálnej ochrany a postupne ho reformovať.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Flower box vintage srdce "L" červené ruže

Flower box vintage srdce "L" červené ruže

34,99
Kytica Zimona 10

Kytica Zimona 10

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk