Čítať je dôležité. Pochopiť dôležitejšie

A tak trochu mimo reality. Tieto deti totiž patria na Slovensku k menšine. Beletriu vezme do ruky aspoň raz za týždeň len každý piaty pätnásťročný. Tretí najmladší brat z dvanástich mesiačikov, Marec – mesiac knihy, má oči pre plač. Nie všetci však slzia vedno s ním.

Keď sa pred časom objavil na blogu kníhkupectva Martinus článok o tom, že deti prestávajú čítať, rozprúdil vášnivú diskusiu medzi zástancami papierových kníh a priaznivcami moderných technológií. Keď zájdeme do extrému, môžeme povedať, že tí prví tvrdili, že bez brožovaného vydania Vojny a mieru pod pazuchou skončí ľudstvo v priepasti. Tí druhí zase namietali, že Tolstého pokojne nahradí čítanie statusov Twitteru.

Ako však skutočne pôsobí (ne)čítanie beletrie na slovenskú omladinu? Zaujímavé odpovede ponúkol vlaňajší prieskum PISA, ktorý sa venoval čitateľskej gramotnosti. Veľmi pozorne pripravovaný a vyhodnocovaný prieskum testoval pätnásťročnú populáciu vo všetkých členských štátoch OECD, ako aj v niektorých ďalších krajinách. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dal za pravdu fanúšikom brožovaného Tolstého.

Foto: Andrej Barát

knižnica, šach Modernej knižnici už nestačia len police s knihami. Mladým musí ponúknuť útulné spoločenské centrum.

Čerství držitelia slovenských občianskych preukazov totiž dopadli v teste, ktorý zisťoval, ako vedia prečítané a naučené uplatniť v reálnom živote, podpriemerne. Spomedzi 34 krajín sa umiestnili na 25. až 29. mieste. Zároveň sa ukázalo, že kým v ostatných štátoch OECD číta beletriu aspoň raz do týždňa každý tretí tínedžer, u nás knihy pravidelne otvára len 18 percent pätnásťročných.

Výskum však nepotvrdil, že by slovenská mládež nečítala. Časopis vezme do rúk aspoň raz týždenne až 80 percent mladých (priemer OECD je len 58 percent), viac sa u nás čítajú aj noviny (72 percent oproti priemeru OECD 62 percent). A jemne nadpriemerní sme v čítaní odbornej literatúry (20 percent oproti 19 v OECD). Ranu knižným konzervatívcom zasadil aj fakt, že mladí, ktorí chodia pravidelne na internet, dosiahli v teste lepšie výsledky.

Test zároveň odhalil, že v ňom uspokojivejšie zabodovali nielen tí, ktorí beletriu čítajú, ale aj tí, ktorí pravidelne čítajú len časopisy či noviny a knihu berú do rúk len zriedka. Predpokladom však bolo, že vedeli, ako majú prečítané informácie sumarizovať a zapamätať si ich. A tu sa dostávame k jadru problému. Smutné nie je len to, že slovenská mládež nečíta knihy. Najväčším nešťastím je, že prečítaný text nevie spracovať.

„Slovenskí žiaci podľa výsledkov testu väčšinou vedia, kde a ako získať informácie. Horšie v porovnaní s ostatnými štátmi OECD sú na tom s ich spracovaním a úplne najhoršie obstáli v kategórii, kde mali nad textom uvažovať a hodnotiť ho,“ vysvetľuje Daniela Heldová z Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania, ktorá pracovala aj na teste PISA.

Kto má názor, ten je drzý

Prečo slovenská mládež nevie hodnotiť to, čo prečíta? Odpovedí sa núka hneď viacero. Podľa Heldovej to môže súvisieť napríklad s kultúrnymi tradíciami. „V tomto smere dopadli nadpriemerne všetky anglicky hovoriace krajiny ako Spojené štáty, Kanada, Nový Zéland, Veľká Británia… Zatiaľ čo krajiny bývalého východného bloku prepadli. Odzrkadlilo sa to, že mať vlastný názor sa tu štyridsať rokov nenosilo,“ dodáva Heldová.

S potláčaním vlastného názoru má (nielen) vlastné skúsenosti aj riaditeľ Miestnej knižnice v Petržalke Ernest Huska. „Ja som chodil do školy pred štyridsiatimi rokmi, moje deti pred necelými dvadsiatimi, teraz pracujem so školákmi a ja mám stále pocit, že sa nič nemení. Žiak, ktorý ma vlastný názor, je drzý žiak,“ hovorí šéf jednej z mála slovenských knižníc, ktorej čitatelia z roka na rok pribúdajú.

Huska pridáva historku o tom, ako jednému z detských návštevníkov knižnice chcel vysvetliť niečo nad rámec učiva. „Chlapec ma však zahriakol s tým, že učiteľka nechce počuť nič, čo nie je v zošite.“ Školstvo zamerané na memorovanie zabíja aj schopnosť čítať s nadstavbou. „Žiak často len rapoce, nezamýšľa sa nad textom, nepodčiarkuje si ho. V tomto smere sú u nás veľké rezervy,“ mieni aj Heldová.

Foto: Andrej Barát

Daniela Heldová Daniela Heldová z Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania nad výsledkami testu PISA.

V porovnaní so slovenskou realitou znie projekt v americkom Marylande až ako sci-fi. Dvadsaťštyri knižných vydavateľstiev tam dalo dokopy skupinu tínedžerov, z ktorých spravilo knižných kritikov. „Ťažko sa to čítalo a trvalo celú večnosť, kým sa to skončilo,“ napísala 15-ročná Erica Robertsová o knihe Neprekonateľné leto. Knihy hodnotili aj mladší ako ona, vydavateľov zaujímal aj názor dvanásťročných.

„Je skvelé dozvedieť sa, čo si o našich knihách deti myslia, na čo ako reagujú,“ povedala pre denník Washington Post Suzanne Murphyová z vydavateľstva Disney. Kritiky detí, ktoré môžu každú knihu ohodnotiť na stupnici od jednej do piatich hviezdičiek, síce nemajú konečné slovo, vydavateľom však ponúkajú zaujímavý pohľad do mysle tínedžera. A deťom zase sebavedomie pri vyjadrovaní vlastných názorov.

Samozrejme, za všetko nemôže len história a školský systém. V porovnaní s ostatným civilizovaným svetom má Slovensko naozaj problém aj s nedostatkom čítania vo všeobecnosti. „Kľúčom k úspechu je naučiť mladých čítať pre potešenie. V teste uspeli najlepšie tí, ktorí čítali pre radosť. Pritom nemuselo ísť o knihy. Keď žiak číta rôznorodé materiály, má v čitateľskej gramotnosti lepší výkon,“ hovorí Heldová.

Pomenovať jednu príčinu, prečo slovenská mládež nerozumie textu tak dobre ako napríklad fínska, kanadská či holandská je však podľa Heldovej nemožné. „Vplýva na to sila ekonomiky, platy učiteľov, ekonomické zabezpečenie rodín žiakov, vzdelanie rodičov a množstvo ďalších faktorov.“ Jednoducho to, že mládež nerozumie textom, nemožno hodiť len na nečítanie beletrie či trebárs zlé školstvo.

Príde elektronická renesancia?

O tom, že lepšia ekonomická situácia dokáže podporiť čítanie, sa môžeme presvedčiť aj v posledných mesiacoch. Kým na Slovensku je vlastníctvo čítačky kníh zatiaľ skôr imidžovou záležitosťou, za oceánom sa koncom minulého roka stala už bežným vianočným darčekom pre ratolesti. Výsledok sa prejavil už začiatkom tohto roku. Obchodom s e-knihami prudko narástol podiel detských čitateľov.

Okrem toho nastal aj zaujímavý paradox, keď sa deti vďaka čítačkám dostávajú k dielam klasikov. Tie sú totiž na internete po vypršaní autorských práv často k dispozícii zadarmo. Dvanásťročná Mia Garcia sa napríklad americkým novinárom vyznala, že si na svoju čítačku stiahla román Malé ženy z roku 1868. „Rozplakal ma,“ komentovala svoje dojmy mladá čitateľka starej „freeware“ literatúry.

Foto: Andrej Barát

knihy, knižnica Deti majú najradšej dobrodružné knihy so silným príbehom. Encyklopedické informácie hľadajú už častejšie na internete.

S nástupom internetu a čítania z obrazovky napokon počíta aj testovanie PISA. Medzi texty, ktoré mali žiaci analyzovať, už zaradili aj interaktívne internetové texty ako diskusie či chatovacie miestnosti. V roku 2015, teda pri ďalšom testovaní, už má celý test prebiehať elektronicky. Jasne sa tým naznačuje, že elektronický text netreba zanedbávať. Veď deti treba učiť rozumieť textu, s ktorým prichádzajú do kontaktu najčastejšie.

Niektorí dráždia konzervatívcov až do takej miery, že prognózujú prechod kvalitnej literatúry do dnes nepredstaviteľných internetových foriem. Britská spisovateľka Naomi Aldermanová napríklad pre denník Guardian predpovedala, že raz v budúcnosti vznikne literatúra, ktorá sa dostane do čítaniek napriek tomu, že bude napísaná na Twitteri. Mladí teda s ústupom papiera zrejme čítať neprestanú.

Z exkurzu do budúcnosti sa však vráťme do slovenskej reality. Konkrétne do knižnice v Petržalke. Hoci všetci, ktorí v nej pracujú, sú na prvý pohľad a v dobrom zmysle slova knihomoli, pre deti majú pripravené aj počítače s internetom. Nezatvárajú oči pred realitou, ale snažia sa v nej deti zorientovať. „Hovorím im, že keď sa chcú napríklad dozvedieť, čo sa práve deje v Japonsku, že internet je výborné médium,“ hovorí Huska.

„Poviem im však aj to, že pokiaľ chcú mať niečo potvrdené, nech radšej siahnu po knižke. Že nie všetko, čo sa píše na internete, je pravda,“ vysvetľuje riaditeľ knižnice. Je krátko po druhej hodine a knižnica je plná žiakov. Je tu dokonca aj niekoľko detí z problémovej časti sídliska Kopčany. Niektorí čítajú, iní si robia úlohy, ďalší hrajú šach, rozprávajú sa o knihách s dospelými. A tí načúvajú.

Na Slovensku je to síce svet menšiny, ale ponúka riešenie aj pre väčšinu. Podľa expertov je totiž kľúčom k úspechu, keď sa človek naučí čítať pre potešenie. Človek, ktorý si s radosťou dôsledne prečíta článok v tínedžerskom časopise na tom môže byť v konečnom dôsledku lepšie ako ten, kto si bezmyšlienkovito „preletí“ nejakého klasika.

Neznamená to, že by mali rodičia a pedagógovia rezignovať na podsúvanie dobrej literatúry mladej generácii. Mali by si však viac všímať, či deti predhadzované knihy zaujímajú, či im rozumejú. Napokon aj britský diplomat James Bryce raz povedal – „Hodnota knihy sa dá merať len podľa toho, koľko si z nej človek vie odniesť.“