Bola to vlastne prvá zahraničná dovolenka Jurija Gagarina. Jej úvodnú časť trávil v Karlových Varoch, ale ani tam nemal súkromie. Často ho vyrušovali novinári, ktosi mu organizoval jednu akciu za druhou, stále sa musel rozprávať s neznámymi funkcionármi.
Na východné Slovensku sa však dostal už po určitej aklimatizácii a pôsobil uvoľneným dojmom. Do Košíc pricestoval v utorok večer 11. júla 1966 lietadlom z Prahy. Odteraz sa oňho staral Jozef Pitek, ktorého touto úlohou poverili najvyššie zväzácke orgány v štáte.
„Mal som v prísnej diskrétnosti zabezpečiť vysokému hosťovi všetko, po čom srdce muža túži vrátane šikovnej spoločníčky,“ prezradil Pitek. Po vyčerpávajúcom hľadaní sa na to podujala istá košická mládežnícka funkcionárka. „Gagarin však o ňu neprejavil väčší záujem,“ pokračoval kozmonautov sprievodca, „radšej ochutnával slovenské špeciality vrátane tekutých.“
Takmer sa popálil
Prvá príležitosť sa naskytla hneď po prílete na jazere Izra. Čakal ho tam táborák, živánska a spoločnosť mladých ľudí. Prenocoval v chate, ktorú potom pomenovali Gagarinka. Aspoň tak to stojí čierne na bielom v kronike obce Slanec. Dnes je to objekt číslo 5 v chatovej osade na Izre.
Ráno sa išlo na ryby, ale kozmonautovi tie izerské akosi „nebrali“. Ťahalo ho to do slovenských veľhôr, ale opäť sa nevyhol povinnej jazde. V stredu predpoludním musel absolvovať prehliadku Východoslovenských železiarní. V oceliarni mu navliekli hutnícky habit a do rúk dali zlievačskú lyžicu. Išlo mu to od ruky, nie náhodou sa kedysi vyučil za zlievača.
„Práve sme sa chystali odobrať z tavby vzorky na preskúmanie kvality,"spomína inžinier Ján Fekete, dnes už dôchodca, vtedy Gagarinov rovesník a vedúci zmeny. "Gagarin sa na to podujal, chcel načrieť lyžicou do roztaveného železa, ale išiel na to trocha zhurta. Tam si treba počínať naozaj veľmi opatrne, všetci sme sa mohli popáliť, preto sme k nemu priskočili, ja z jednej strany, kolega z druhej, zovreli ho medzi seba, a tak pribrzdili.“
Feketeho ešte aj dnes obleje studený pot, keď si predstaví, čo všetko sa vtedy mohlo prihodiť. Prvý kozmonaut utrpel úraz v košickej oceliarni – aké šťastie, že sa to nestalo!
Ďalšia prehliadka pokračovala v slabingu, pri valcovacej trati. Gagarinovi tam ponúkli, aby skúsil pohnúť s obrábacími pákami, ale on už len zdvorilo odmietol: „Eto ne moje delo.“
Nakoniec sa zúčastnil na besede v hutníckom učilišti. Neskôr ho po Gagarinovi aj pomenovali, ale po roku 1989 to nové vedenie vrátilo do pôvodného stavu.
Obdivoval Golonku
Cestou do Popradu sa sprievod so vzácnym hosťom zastavili na Spišskom salaši. Ochutnali spišskú borovičku aj baldovskú minerálku. Bavili sa o hokeji. „Obdivoval Joža Golonku a ľutoval, že ich zborná nemala vtedy takého strelca gólov,“ spomínal Pitek.
Po ubytovaní v špeciálnom zariadení na Štrbskom Plese si spoločne pozreli zápas Maďarsko – Portugalsko, lebo práve prebiehali majstrovstvá sveta vo futbale. Gagarin vraj fandil Maďarom, ale keď začali prehrávať, odišiel od televízora ku krbu.
Často trénovali „slovenskú hádzanú“. Raz vypil Gagarin nad svoju mieru aj pojedol čosi také, čo mu nesadlo, bolo mu zle od žalúdka. Nepomáhalo nič, ani sóda bikarbóna. Bezradný Pitek mu poradil liečiť sa po slovensky a strčiť prsty do hrdla. Kozmonautovi sa hneď uľavilo a s uznaním povedal: „Josif, ty fakir.“
Na druhý deň ráno sa išlo na rybačku a Gagarin mal konečne šťastie – chytil niekoľko pstruhov. Poobede si ešte pozrel Štrbské pleso a vykúpal sa v ňom. Medzitým sa rozchýrilo, že vo vode je Gagarin. Keď vyšiel na breh, okamžite ho obklopili turisti a pýtali si autogramy. Bolo to na konci pobytu. Večer cestoval prvý kozmonaut domov.
Ten, čo stvoril Gagarina
Stojí aspoň za zmienku, že dva roky predtým, v júni 1964, bol na dovolenke vo Vysokých Tatrách aj generálny konštruktér prvých kozmických lodí s ľudskou posádkou Sergej Koroľov. To on stvoril hviezdu Gagarina a sám zostával neznámy kdesi v pozadí.
Bola to vlastne jeho jediná zahraničná cesta. Keď Tatry navštívil Gagarin, Koroľov už nežil. Až potom vyšlo najavo, kto to vlastne zomrel.
Keď sa niekedy v roku 1962 obrátil výbor pre udeľovanie Nobelových cien s prosbou na Nikitu Chruščova, aby oznámil meno generálneho konštruktéra Vostoku, dočkal sa strohej odpovede: „Sovietsky ľud.“
Vo Vysokých Tatrách oddychoval Koroľov desať dní. Mal tam ochranku a sprievodcu z ÚV KSČ v Prahe, istého Františka Semina. Ten oveľa neskôr porozprával o celej veci českému publicistovi Karlovi Pacnerovi.
O Koroľovovi vedel Semin v roku 1964 iba toľko, že je to nejaký dôležitý moskovský projektant. Ubytovali sa v nenápadnej chate na brehu Štrbského plesa. Mohlo to byť vládne zariadenie alebo nejaká ubytovňa ministerstva vnútra. V každom prípade sa v jej okolí vždy motalo mnoho tajných.
Koroľov sa však takmer nepohol z miesta a uzavrel sa do seba. Odmietol poľovačku i rybačku, vyhýbal sa hlučným posedeniam, spoločenským hrám, ba nechcel ani popíjať. Spať išiel veľmi zavčasu. „Bol to dosť netypický Rus,“ spomínal Semin. Vodku si dal vraj iba raz, ale poriadne, tak naozaj po rusky.
Na večeru si objednával zemiaky s kyslým mliekom, to mal najradšej. Raz po večeri sa Koroľov rozhovoril o ochrane prírody. „Chýba nám harmónia s prírodou, stroj našej civilizácie sa jej musí prispôsobiť, ináč bude zle,“ povedal.
Ruskému spisovateľovi Slavovi Golovanovovi sa generálny konštruktér krátko pred smrťou zdôveril, že pokojné dni v Tatrách patrili medzi najšťastnejšie v jeho živote.
