Spomínate si na let do vesmíru často?
To sú veci, ktoré sa vryjú do pamäti, do srdca aj do podvedomia. Je to zážitok, ktorý sa ťažko opisuje slovami, nedá sa ničím nahradiť a nikdy nezmizne ani z mojej hlavy.
Aké boli vaše pocity, keď ste sa dozvedeli, že ste prvý v poradí, kto má letieť?
Oznámili nám to pol roka pred letom, pretože sa muselo rozhodnúť, kto sa bude s kým pripravovať. Je to dôležité, aby sa posádka zladila a bola pripravená na kritické situácie. Veľmi ma to potešilo, no cítil som aj záväzok a zodpovednosť.
Aký ste mali režim vo Hviezdnom mestečku počas výcviku?
Veľmi prísny, lebo času bolo málo. Mali sme naň zhruba jedenásť mesiacov, kým ruskí kozmonauti sa zväčša pripravujú tri roky a viac. My sme to preto nemohli zvládnuť v takom rozsahu. Aj tak sme však boli plnohodnotnými členmi posádky.
Absolvoval niekto kratší výcvik ako vy?
Asi len turisti, plnohodnotní kozmonauti nie. Bolo to však dané celou situáciou a dohodou, ktorá vznikla. Štart sa už totiž nedal odsúvať. Vďaka predošlým skúsenostiam som nemusel niektoré úkony absolvovať, napríklad zoskoky padákom. Takisto pre nás upustili od lietania, ako vojenskí piloti sme mali nalietané stovky hodín.
Mali ste vo vesmíre čas len tak sa pozerať z okna a sledovať veci naokolo?
Len veľmi málo. Čas sme totiž mali presne rozpočítaný, takmer na sekundy boli rozpísané naše experimenty a aktivity. Ku kochaniu sme sa dostali buď na úkor spánku, alebo počas stravovania. Vtedy som si zvyčajne zobral konzervu niekde k okienku a kým som jedol, sledoval som okolie. Po celý zvyšný čas však šli emócie bokom, počas tých osem dní som mal pocit, že som robot.
Čo ste z okienka videli?
Dá sa toho vidieť pomerne dosť. Napríklad západná Európa je aj z diaľky popretkávaná bielymi pásmi, ktoré zanechávajú lietadlá, čo vyzerá ako pavučina. Vidno aj obývané časti planéty či znečistené oblasti. Dobre sa pozoruje severná Afrika, Sahara je totiž väčšinou bez mrakov a s použitím optiky sa dajú rozoznať aj detaily. V noci je tiež krásna Eiffelova veža, vyzerá ako vianočný stromček. Dokonca som videl loď, asi nejaký obrovský tanker. Našiel som ho len vďaka stope, čo za sebou zanechával. Mal som aj čas vyhradený na fotografovanie Slovenska, no bohužiaľ stredná Európa bola schovaná pod mrakom.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že ste vo vesmíre a zažívate niečo výnimočné?
Človek si uvedomí, že sa niečo deje, keď sa začne štart. Vtedy sa zapnú motory, čo je obrovský rachot, a potom naraz nastane bezváhový stav. Je to veľmi dynamický a náhly prechod. Na 526 sekúnd vás motory vtlačia do sedačky a potom vás to zrazu odhodí a máte pocit, že vás to vystrelí na palubnú dosku. Nastáva absolútne ticho a pocit, že vás niekto prevrátil dole hlavou.
Ako ste to prežívali?
Na celom priebehu je výhoda, že po celý čas je každý zamestnaný a nemá čas špekulovať. Všetko vrátane emócií musí ísť bokom. Mali sme všetko naplánované takmer na sekundy, na rukách som mal niekoľko hodiniek a na každých nastavené budíky. Čas plynie vo vesmíre úplne inak. Tu nefunguje, že keď je svetlo, pracujem, a keď je tma, mám odpočívať. Tam jeden oblet okolo Zeme trvá 90 minút. Čiže za pozemských 24 hodín obehne aparát šestnásťkrát okolo Zeme, čiže toľkokrát sa vystrieda deň aj noc. Človek ide teda len podľa času.
Problémy ste teda nemali.
Čo sme si dali do tela počas prípravy, to sa nám odvďačilo. Adaptácia je tu však náročná. Bolesti hlavy sa dajú potlačiť liekmi, náš projekt bol však zameraný na výskum práve toho, čoho je schopný organizmus. Ja som ich preto užiť nemohol.
V čom bola realita iná od prípravy?
V bezváhovom stave, na ktorý sa na Zemi nedajú vytvoriť dlhodobé podmienky. Trénovali sme ho v špeciálnych lietadlách, ale len 25 až 30 sekúnd. Vtedy organizmus zaregistruje zmenu, že sa voľne vznáša, ale nedokáže začať nejaké zmeny. Keď však bezváhový stav trvá dlhšie, organizmus s tým začne bojovať. Treba si zvyknúť, že žiadnu pevnú zem pod sebou človek nemá.
Ako je to so spánkom?
Výhodou je, že keď si človek ľahne, nič ho netlačí a nezobudí sa s tým, že ho bolí krk a má stŕpnutú ruku. Na palube boli špeciálne vaky na spanie, ktoré majú šnúrky na pripevnenie a každý si nájde miesto, aby nezavadzal. Telo si už polohu nájde samo. Spali sme všetci z posádky zhruba rovnako, inak by sme sa rušili. Niektoré úkony navyše bolo možné vykonávať v presnom čase a niektoré potrebovali priame spojenie so Zemou, čo nebolo 24 hodín denne, ale len v určitých obletoch.
S kým každým ste komunikovali?
V centre je obrovský tím špecialistov, ktorých kozmonauti ani nepoznajú. Komunikovali sme však aj s blízkymi. Manželka bola v riadiacom centre a boli aj videokonferencie, kde som mal možnosť komunikovať priamo s vtedajším ministrom obrany Kanisom a novinármi. Volal som dokonca aj manželke do hotela. Zostala vtedy náramne prekvapená, že či som už späť.
Po návrate na Zem vypukol o vás obrovský záujem. Čo vám to dalo?
Nestretol som sa s jednou negatívnou reakciou. Na druhej strane to, čo nasledovalo, bolo otroctvo. Denne som mal niekoľko desiatok telefonátov a listov so žiadosťami o programy, prednášky, besedy, stretnutia či účasti na rôznych spoločenských aktivitách. Najťažšie bolo vysvetliť niekomu, že nemôžem byť všade. Naďalej som bol totiž vojak a mal svoju prácu. Robil som akoby na dva pracovné úväzky, pričom ten druhý bol viac-menej na úkor vlastného voľného času, rodiny a mnohokrát i vlastných finančných prostriedkov. Dnes to však už beriem ako daň tejto spoločnosti za to, že mi umožnila niečo také.
V cestách do vesmíru sa stále pokračuje, o lietaní na okolité planéty sa to však nedá povedať a ani o lete na Mesiac. Prečo?
Po lete na Mesiac bolo zistené, že nie je dôvod tam lietať. Ľudia sa preto chcú posunúť ďalej a letieť na Mars. Predpokladám však, že to je otázka najmenej tridsiatich až päťdesiatich rokov. Čo sa týka iných planét, ďalej sme sa ešte nedostali, musíme ísť na to postupne.
