Cigáni sa museli pratať z cesty preč

20.04.2011 07:47
cigáni
Podľa predstáv ľudákov mohla Cigánov prevychovať iba mimoriadne ťažká manuálna práca. Autor:

Slovenské dediny treba očistiť od tejto pliagy, napísal denník Slovák vo svojom úvodníku pred 70 rokmi. Slovenský štát práve nariadil upraviť "niektoré pomery Cigánov". V reči Rómov sa začal "porajamos" (požieranie), jav považovaný niektorými historikmi za utajený rómsky holokaust.

Drakonické opatrenia by sa určite zapáčili dnešným kotlebovcom a podobným pospolitostiam. Ministerstvo vnútra nariaďovalo Rómom žijúcim pri cestách odstrániť svoje príbytky a presťahovať sa na určené miesto, najmenej dva kilometre od komunikácie. Nesmeli byť na očiach.

Už 2. apríla 1941 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku o pracovných útvaroch pre asociálov. Ako ukázala neskoršia prax, za asociálov sa považovali predovšetkým „Cigáni bez pracovného pomeru“. Rómovia tvorili v týchto donucovacích zariadeniach prinajmenšom polovicu osadenstva a nasadzovali ich na najťažšie manuálne práce. Najprv mužov, neskôr i celé rodiny. Stávali sa z nich zaradenci pracovných útvarov.

„Tento druh ľudí pozná len jeden trest, a to je ťažká telesná práca,“ vysvetľoval nepodpísaný úvodnikár Slováka. „Len mimoriadne ťažkou robotou by sa dali prinútiť k tomu, aby v občianskom živote pracovali.“

Nasledovala ďalšia ministerská vyhláška z 20. apríla 1941, ktorá rušila kočovnícke listy (zavedené v Československu v roku 1927) a nariadila Rómom zdržiavať sa v domovských obciach alebo tam, kde sa často vracali – v zimoviskách. Opustiť ich mohli iba s povolením veliteľa žandárskej stanice. Ak to boli aspoň tri rodiny, správa obce im schválila vajdu, ktorý podliehal miestnemu starostovi.

Svoj majetok – vozy a kone – museli rozpredať, ak to neurobili, úrady im ho zhabali a odpredali v dražbe. V rozpore s dodnes prevládajúcou mienkou však väčšina slovenských Rómov žila už pred prijatím týchto opatrení usadlým spôsobom. Výnimkou boli olaskí Rómovia (Vlachiko Roma).

Kto nepracoval, dostal baraní roh

Pri zriaďovaní pracovných táborov vychádzal ľudácky režim z princípov národnosocialis­tickej ideológie. Zo zásady sústavnej výchovy a prevýchovy a zo zásady práce. Zaviedla sa všeobecná pracovná povinnosť, lebo režim považoval za nemysliteľné, aby spoločnosť živila nezamestnaných, ktorí prišli o prácu v dôsledku slobodného podnikania, alebo si ju nemohli na trhu z rôznych dôvodov dlhodobo nájsť.

Ľudáci očakávali značný ekonomický efekt od nútených prác, ten sa však rýchlo rozplynul, len čo sa odpočítali náklady vynaložené na ich zabezpečenie. Ďalšími príčinami slabej efektívnosti týchto zariadení bola nízka produktivita práce, najmä v počiatočnom období ich existencie, nedostatočná kvalifikácia a slabá pracovná morálka zaradencov.

Nesplnili sa ani očakávania, že táborová koncentrácia nezamestnaných mužov zlepší materiálne položenie ich rodín. Ako zistil historik Vladimír Varinský, dosiahol sa presný opak. „Zárobky boli také nízke, že po odpočítaní rôznych zrážok sa zaradenci stávali dlžníkmi firiem.“

Prevádzku pracovných útvarov mali totiž na starosti zamestnávateľské firmy, ktoré vyberalo ministerstvo vnútra. Tie v snahe zvýšiť zisk znižovali náklady na úkor ubytovacích, stravovacích a pracovných podmienok zaradencov. Takmer otrocká práca v takýchto podmienkach viedla až k hromadným útekom a k úmyselnému sebazmrzačeniu sa.

Osobitne sa v tomto ohľade vyznamenala firma Lazovsky-Štefanec, ktorá už v roku 1941 prevádzkovala pracovné útvary v Bystrom nad Topľou, Hanušovciach a v roku 1942 aj v Dubnici nad Váhom.

Varinský objavil v archívoch svedecké výpovede priamych účastníkov východoslovenských pracovných táborov. Mizerná strava a biedne oblečenie, zahmyzené baraky, spánok na holých doskách. Pracovalo sa nezriedka až 11 hodín denne pri ustavične sa zvyšujúcich pracovných normách. „Hoci fyzické tresty neboli oficiálne povolené, tvorili bežnú súčasť denného programu,“ poznamenáva historik.

Sadistickými metódami v hanušovskom tábore sa vyznačoval najmä žandár Levický, telesné tresty však museli vykonávať na príkaz dozorcov vyhliadnutí zaradenci, takzvaní predáci. Podľa očitých svedectiev sa na tento účel používalo plátenné vrece, takzvaný baraní roh, ktoré predáci navliekli obeti na hlavu. Nasledovalo obliatie vodou a bitie palicami

Kým východoslovenské tábory sa mali podieľať na výstavbe železničnej trate Prešov – Strážske, prvé pracovné útvary s prevahou Rómov na strednom a západnom Slovensku nasadili na reguláciu rieky Váh a výstavbu Oravskej priehrady. Zaradenci z útvaru v Očovej však pracovali v lesoch a v Moste na Ostrove zabezpečovali výstavbu cestných komunikácií. Viaceré z týchto útvarov však zanikli už koncom roka 1941, aby sa v nasledujúcom roku obnovili alebo vznikli ďalšie na iných miestach.

Asi najdlhšie vytrval útvar v Dubnici nad Váhom, ktorý sa neskôr stal zaisťovacím táborom pre celé rómske rodiny.

Bol to holokaust alebo „iba“ perzekúcie?

Na Slovensku žije už len veľmi málo bývalých zaradencov pracovných útvarov. Rómista Rastislav Pivoň našiel pri svojom terénnom výskume v Maduniciach Gizelu Barkociovú, narodenú v roku 1935. Mala teda osem rokov, keď sa v roku 1943 nedobrovoľne sťahovala so svojimi rodičmi do tábora v Dubnici. Pivoň zaznamenal jej výpoveď doslova, formou „oral history“.

Namiesto kočovných táborov začali vznikať...
Namiesto kočovných táborov začali vznikať pracovné tábory. Autor: zo zbierky Múzea rómskej kultúry v Brne

"Bolo nás jedenást detí, deväť vlastných a tri mala mama po sestre. Otec robil hlásnika a obecného pastiera, tak my sme sa nemali zle. Chovali sme aj svinu aj kozy, zajácov sme mali, šeckého. Robili sme – a prišli zdejší gardisti s vozáma. A hovorá mojmu otcovi, že vyšov taký zákon, že mosíme ícit preč. Jako na roboty. Volakerí utiekli a my sme nemohli, lebo nás bolo moc detí. Tak nás zobrali na vozoch a prišli sme do Dubnice.

Tam vystúpev voláký oficiér, taký vysoký, rajtky mav, šecko, pekný človek a hovorí: Ludkovia moji, viete, načo ste sem poslaní? Vystrielat vás! Ale to sa im nepodarí! Toto som očula jako decko. Bolo tam moc cigánov odšelikál… jak mračno.

Mali sme tam drevené baráky, samé ploštice! My sme tam ani nespali len sme mysleli, že čo bude s nama. Mali sme ze sebu šeličo aj jest, ale nám sa nescelo jest, lebo mama plakala, šecci rozmýšlali čo bude…

Ráno, my sme mysleli, že pójdeme s rodičmi, ale tato extra, mama extra aj deti. Len keré bolo pri prsoch mohlo byt s manku, ináč nije, každý extra. No, právda, my deti, sme plakali, oni nás začali s peledrekáma bit. Tak sme si moseli zvykat.

Išli sme potom jest, tak do radu a ze žufanku nám tam treskov ryžu lebo čo – no pomyje! Ale my sme to šak nejelli!

Potom nám dali takú velkú rolu a že vykopat krumple. Moseli sme robit šecci, aj deti, z rukáma vykopávat tí krumple, lebo nemali náradie, nebolo ničoho.

Potom nášho otca prepustili jako neschopného lebo nevládav na nohy.

Ked sme sa vrátili, nemali sme už ničoho, ani svinu, kozy, ničoho nebolo. Šecko bolo vyrabuvané."

Pivoň si však na rozdiel od niektorých jeho kolegov z mimovládnych organizácií nemyslí, že išlo o skutočný holokaust. „Z dubnického strediska nešiel ani jeden transport do nacistických vyhladzovacích táborov,“ upozorňuje. „Boli to perzekúcie, miestami mali mnohé znaky rasového prenasledovania, ale nikdy sa neuskutočňovali celoplošne ako v prípade Židov, nebola to genocída.“

Podobný názor zastáva aj historik Varinský. Pravda, iná situácia nastala po okupácii Slovenska nemeckými vojskami koncom augusta 1944. A iná bola na území, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarsku.

Historička Anna Jurová v tejto súvislosti upozorňuje na málo známy fakt, že 2. novembra 1938 vydal Krajinský úrad v Bratislave výnos, ktorým nariadil vytlačiť čo najviac Rómov na územia, ktoré sa majú odstúpiť južnému susedovi. „V Slovenskej republike zostala približne polovica početného stavu Rómov z konca prvej Československej republiky, ak nie menej,“ tvrdí Jurová.

Krátko predtým ich na Slovensku žilo okolo 100 000.

Chýbal už len posledný krok

Nebola to genocída, ale aj na Slovensku postihli perzekúcie tisíce Rómov. Len cez brány pracovných táborov ich prešlo podľa odborných odhadov okolo 4-tisíc. Sťahovanie ďalších tisícov čo najďalej od intravilánu obcí znamenalo dlhodobé narušenie sociálnych kontaktov i ekonomických väzieb Rómov s majoritným obyvateľstvom, spomalenie ich integrovania do spoločnosti.

Na mnohých miestach mali zakázaný vstup do hlavných ulíc, parkov, verejných miestností alebo do dopravných prostriedkov. „Často smeli do mesta alebo obce vchádzať len v určené dni alebo hodiny a za porušenie tohto nariadenia ich potrestali bitkou, ostrihaním vlasov, alebo aj väzením,“ pripomína Jurová.

V auguste 1943 Machovo ministerstvo vnútra ešte pritvrdilo. Rómske osady sa museli sťahovať na odľahlé, obcou vyznačené nové lokality. Dôsledky týchto opatrení pociťuje Slovensko dodnes.

Ktovie, čo by bolo so slovenskými Rómami, keby vtedajší režim nemusel prednostne riešiť „židovskú otázku“, a keby sa vojna vyvíjala ináč. No nie je ťažké si to prestaviť. Stačí si pripomenúť osud nemeckých alebo českých Rómov, kde nacisti a ich prisluhovači stihli uskutočniť „konečné riešenie“. Aj na Slovensku bolo všetko pripravené. Cigáni sa už stali ľuďmi tretej alebo štvrtej kategórie či skôr neľuďmi súcimi na odstrel.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Flower box vintage srdce "L" červené ruže

Flower box vintage srdce "L" červené ruže

34,99
Kytica Zimona 10

Kytica Zimona 10

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk