Veľký brat sa skrýval v zapaľovačoch i hračkách

09.05.2011 19:48
Horník
Miroslav Horník, rádioamatér a zberateľ, s drôtofónom zn. Meopta, ktorý sa používal pri výsluchoch v 50. rokoch. Autor:

Britský Guardian: Zatkli žurnalistu z News of the World v kauze odpočúvania. České Lidové noviny: Profízlovaná země, rozbuškou je tajná nahrávka. Slovenská Pravda: Prokurátor skúma, či sa mohlo odpočúvať. Všetky novinové titulky sú len niekoľko týždňov staré. Veľký brat je večne živý. Pozrime sa však, ako sa k súčasným rozmerom vypracoval. Zlatou érou odpočúvania bolo obdobie studenej vojny.

Zlatú éru v technickom ponímaní charakterizuje vždy nebývalý pokrok a prudké rozšírenie daného zariadenia. Zlatá éra lietania prebiehala v medzivojnovom období, zlatú éru kozmonautiky zase najlepšie charakterizuje let Gagarina do vesmíru spred päťdesiatich rokov. Hoci telefóny sa údajne odpočúvali už za prvej republiky, rozmach špehovania v domácom i vo svetovom meradle prebehol až po druhej svetovej vojne.

Historik pražského Vojenského historického ústavu Daniel Povolný sa dlhodobo venuje najmä dokumentácii sledovania a odpočúvania v bývalom Československu. Pre Pravdu spomína, že jedny z prvých zariadení, ktoré využívali československé policajné orgány, boli vlastne vojenskou korisťou po Nemcoch. „Išlo najmä o technológie pre telefonické odpočúvania a zariadenia pre rádiokontraroz­viedku na zameriavanie rádiostaníc.“

Postupne sa však prešlo na domácu výrobu, hoci prakticky počas celého trvania studenej vojny štátna bezpečnosť využívala aj výrobky z dovozu. „Ak neboli napríklad dostatočné domáce vedecké kapacity, nakupovalo sa vonku. Buď od spriatelených krajín východného bloku, ale aj zo Západu. Niekedy išlo len o bežné komerčne vyrábané súčiastky, inokedy sa cez prostredníka dovážali embargované kusy,“ vysvetľuje Povolný.

S drôtom sa nedalo podvádzať

Československo bolo v rámci východného bloku majstrom na najrôznejšie nahrávače a prehrávače, ktoré sa v rámci výmenných obchodov posúvali aj nemeckej tajnej polícii Stasi či ruskej KGB. Potvrdzuje to aj rádioamatér Miroslav Horník, ktorý má doma v Cíferi bohatú zbierku rádiotechniky, medzi ktorou sú aj viaceré kúsky využívané Štátnou bezpečnosťou. Zberateľom takýchto kúskov je už viac ako dvadsať rokov.

„Pri československej elektrotechnike, ktorá išla na export, sa neraz stávalo, že jej výrobu západné zdroje nesprávne pripisovali krajinám, kde sa používala. Napríklad jedna naša vysielačka, ktorú používala Stasi, je takmer všade na webe uvedená ako nemecký výrobok,“ hovorí Horník, ktorý berie zariadenia využívané Štátnou bezpečnosťou či vojenskou kontrarozviedkou predovšetkým ako technické rarity.

Ukazuje nám napríklad nahrávací magnetofón Paratus z dielne Meopty Přerov vyrobený v roku 1948. „Skôr by sa malo hovoriť drôtofón, keďže namiesto pásky nahrával na drôt,“ dodáva Horník a vysvetľuje, že práve preto u eštebákov nebol veľmi obľúbený. Údajne ho využívali pri nahrávaní výpovedí cirkevných hodnostárov, ktorých na prelome 40. a 50. rokov komunisti vo veľkom zatýkali.

„Ich doznania potrebovali spracovávať, zostrihať, ako to vyhovovalo im. S drôtom to však nebolo také ľahké ako s páskou. Keď ste ho zauzlili, bolo to počuť, keď ste ho zvárali, stratila sa zase časť záznamu. Nič sa nedalo robiť, drôtové nahrávače sa museli nahradiť páskovými,“ hovorí Horník, ktorý má však informácie o využívaní techniky eštebákmi len z druhej ruky. Nezabúda nikdy dodať slovo údajne.

Niektoré informácie nachádza na internete, útržkové opisy sú aj v odbornej literatúre a periodikách. Cenné sú však aj náhodné stretnutia s bývalými eštebákmi. „Málokedy sú však ochotní o svojej práci rozprávať,“ dodáva Horník. Z jedného takého rozhovoru sa napríklad dozvedel, že mnohé odpočúvacie a sledovacie prístroje sa vyrábali vo väzniciach.

Vývinom prechádzali však aj iné zariadenia, napríklad známe ploštice. „Na začiatku 50. rokov sa do stien umiestňovali ešte veľké dynamické mikrofóny, ktoré boli veľké aj päť centimetrov. Dali sa teda oveľa ľahšie odhaliť. Bežnou praxou bolo, že pri ich vyhľadávaní ľudia využívali detektory kovov na vyhľadávanie mín. Miniaturizácia v 60., 70. a 80. rokoch ich však mnohonásobne zmenšila,“ opisuje Povolný.

Mikrofón za uchom, anténa v nohaviciach

Jeden z prvých výsledkov miniaturizácie nám predvádza aj Horník. Zariadenie zvané Hviezda pripomína na prvý pohľad väčší volkmen. „Je to prvá celotranzistorová rádiostanica Štátnej bezpečnosti. Mám ju od chlapa, ktorý z polície musel odísť ešte za socializmu. Robil na nich opravy, tak si niekoľko odniesol so sebou,“ opisuje osud odpočúvacieho zariadenia Horník.

Zariadenie, ktoré používala sledovačka, sa hravo dalo skryť pod oblečenie. Pod pazuchu sa pripevnila samotná rádiostanica. Jeden kábel s ovládaním vysielania smeroval do rukáva, druhý kábel s mikrofónom šiel za golier. Do nohavíc sa potom spustila vysielacia anténa. „Mohlo to mať dosah tak dva kilometre. Operačný dôstojník teda sedel zrejme niekde v aute obďaleč,“ dodáva Horník, ktorý v máji plánuje otvoriť malé rádiotechnické múzeum.

Tajní však potrebovali rozhovory nahrávať aj pred vynálezom Hviezdy. Akým spôsobom to robili pred miniaturizáciou? Odpovede núka Povolný. „Agenti vtedy so sebou nosili tašky, kufríky či dokonca balíky, v ktorých mali nahrávacie zariadenie skryté. Niekedy sa mikrofón skrýval aj v daroch pre sledovaného. Obeti darovali nejaké ťažidlo, zaznamenané sú aj prípady, keď bol mikrofón v hračkách.“

Od šesťdesiatych rokov sa však v teréne začali využívať aj rôzne iné nenápadné „rekvizity“. Na Západe sa dokonca niektoré z nich dostali aj do voľného predaja pre širokú verejnosť. „V 60. rokoch sa napríklad komerčne vyrábali funkčné zapaľovače, v ktorých polovicu tvoril malý fotoaparát. Bol určený aj pre priemyselnú špionáž či pre žurnalistov na tajné fotenie,“ hovorí Povolný.

Jedno z prvých vybavení britských špiónov.
Jedno z prvých vybavení britských špiónov. Autor: Andrej Barát

Nahrávacie prístroje či mikrofóny však museli vzbudzovať čo najmenšiu pozornosť. Preto si nachádzali miesto najmä v predmetoch, ktoré má človek bežne pri sebe – okrem zapaľovačov aj v škatuľkách od cigariet… Štátna bezpečnosť však nemala len špeciálne dizajnované výrobky, niekedy si museli vystačiť aj s bežnými komerčne dostupnými. „Ani oni nemali k dispozícii neobmedzené finančné zdroje,“ vysvetľuje historik.

V niektorých prípadoch sa navyše ani len nesnažili byť nenápadní. Svedčia o tom napríklad spomienky vincentky sestry Júlie z nitrianskej nemocnice, ktorá chodievala ošetrovať titulárneho arcibiskupa Eduarda Nécseyho, ktorého prakticky až do smrti prenasledovali tajní. Keď sa mu zhoršil zdravotný stav a museli ho previezť do nemocnice, eštebák šiel jeho odvoz pozastaviť, lebo v špitáli ešte nemali namontované ploštice.

„Keď v nemocnici slúžil svätú omšu, všade muselo byť namontované odpočúvacie zariadenie. Keďže vtedy bolo ešte pred koncilom a svätá omša sa celebrovala po latinsky, tajný mu povedal, hovorte po slovensky, ja tomu nerozumiem,“ spomína sestra Júlia, ktorá dodáva, že arcibiskupa nespustili z dohľadu ani počas vyšetrení. Tajný s ním išiel dokonca aj na röntgen.

Odpočúvanie odhalilo neplatenie účtov

Pri slove odpočúvanie si však najviac ľudí vybaví „napichnutý“ telefón. Povolný však upozorňuje, že len menšina prípadov bola odpočúvaná cez priamo „infikovaný“ prístroj. „Ľudia si myslia, že telefón sa odpočúval tak, ako to býva zobrazené v rôznych špionážnych filmoch. Že buď išiel z telefónu nejaký paralelný drôt, alebo že priamo v ňom bolo akési vysielacie zariadenie,“ hovorí.

Takýto spôsob však rozhodne nebol veľmi nenápadný. Preto Štátna bezpečnosť oveľa častejšie odpočúvala priamo v telefónnych ústredniach, do ktorých si v pohode vedela zabezpečiť prístup. Sledovaná osoba tak nemala prakticky nijakú šancu zistiť, že ju niekto odpočúva. „Mohli jej to prezradiť len isté náznaky. Napríklad, že mal telefón väčšiu poruchovosť, či zlé spojenie hovorov,“ prezradil historik.

Časť disidentov však predsa len prišla na ešte jeden pozoruhodný spôsob, ako odpočúvanie svojho telefónu odhaliť. „Jednoducho prestali platiť účet za telefón. V normálnom prípade by ich telekomunikácie odpojili. Keďže však Štátna bezpečnosť chcela mať prehľad o čom a s kým sa daná osoba rozpráva, telefón fungoval naďalej,“ opisuje Povolný.

Hoci studená vojna je už minulosťou, Veľký brat neodpočíva, ale odpočúva v pokoji ďalej. Akurát už nie je oblečený len v policajnej uniforme. Hoci odpočúvanie telefónov je stále najmä v rukách polície, odpočúvajú a nahrávajú sa navzájom politici, novinári, rozhádaní manželia či súperiace firmy. Dnešné sofistikované zariadenia však dostali pevný základ najmä vďaka paranoji na oboch stranách železnej opony.

Cez mobil dnes už nik nerieši citlivé otázky

Telefóny stále najčastejšie odpočúvajú policajné zložky, priestorové odpočúvanie je však už rozšírenejšie v súkromnom sektore. Tvrdí to Tomáš Šmíd, ktorý prednáša o bezpečnosti na Fakulte sociálnych štúdií na Masarykovej univerzite v Brne. Je tiež predsedom občianskeho združenia Centrum pre bezpečnostné a strategické štúdie. Momentálne pôsobí ako výskumný štipendista na Univerzite Johna Hopkinsa vo Washingtone.

Existuje v súčasnosti nejaká bezpečná forma hlasovej komunikácie na diaľku s minimálnym rizikom odpočúvania?
Predovšetkým musíme v tomto smere odlíšiť technologický aspekt komunikácie a praktický. Technicky sa to veľmi zabezpečiť nedá. Najlepšou možnosťou je v súčasnosti využívanie dátového spôsobu komunikovania. Ide o rôzne VoIP systémy, keď vlastne dochádza k spojovaniu telefonátu prostredníctvom internetového poskytovateľa. Príkladom môže byť služba Skype. Rozšifrovanie zabezpečenej dátovej komunikácie je omnoho obťažnejšie ako obyčajné napichnutie telefónneho hovoru cez klasickú linku.

A čo znamená praktický aspekt komunikácie?
Je to vlastne režim, v ktorom komunikácia prebieha. Hovoríme o správaní sa, ktoré znižuje mieru rizika akéhokoľvek odpočúvania. Napríklad o kupovaní simkariet a telefónov na jedno použitie, dohodnuté časy hovorov, slovné zašifrovanie komunikácie – používanie krycích mien, hesiel, slangu. Týmto spôsobom sa dajú veľmi účinne eliminovať snahy o samotné odpočúvanie, ako aj o jeho úspešné vyhodnotenie.

Ľudia dnes veria, že cez svoj mobilný telefón môžu byť odpočúvaní aj keď je vypnutý. Naozaj je to také jednoduché?
Nie som síce expert na technickú stránku, ale možnosť odpočúvania či lokalizácie aj cez neaktívny či priamo vypnutý telefón je podľa mnohých indícií pravdepodobne možný. Podľa mojich informácií však k tomu v praxi nedochádza. Ide o príliš náročný úkon, ktorý výrazne prevyšuje schopnosti i ochotu aktérov. Najmä ak majú iné možnosti. Podľa českého bezpečnostného experta Michala Ratajského, bývalého elitného detektíva Útvaru pre odhaľovanie organizovaného zločinu, ide napríklad o zabudovanie externého sledovacieho či odpočúvacieho zariadenia priamo do mobilu. Ratajský však podotýka, že ak sledovaný dodržiava režim bezpečného správania sa, stratí celá operácia efektívnosť. A dostatočne bdelý (či paranoidný) a inteligentný jedinec dokáže podobné snahy eliminovať.

V minulom režime sa v súvislosti s odpočúvaním spomínala najmä Štátna bezpečnosť. Ako sa v tomto smere zmenili pomery po roku 1989? Odpočúva viac polícia alebo prím prebrali aktéri v priemyselnej špionáži, súkromní detektívi, podsvetie…
Odpočúvanie stále najčastejšie využíva polícia. Samozrejme, po roku 1989 došlo k nárastu u ostatných aktérov, ale polícia je naďalej dominantný hráč. Je to dané aj tým, že vlastní v podstate legálny monopol na túto činnosť. Súkromní detektívi si odpočúvania skôr nedovolia, lebo by sa mohli dostať do rozporu zo zákonom. Nedá sa povedať, že by sa to nedialo, ale rozhodne to nie je masový jav. Keď však hovoríme o priestorových odpočúvaniach, teda rôznych elektronických plošticiach, tam je situácia iná. Nejde o technicky náročnú činnosť, aj z hľadiska práva sa to dá uskutočniť oveľa šetrnejšie. Súkromní detektívi aj priemyselní špióni využívajú priestorové odpočúvanie výrazne viac. Dokonca častejšie ako policajné a spravodajské zložky.

Umožňujú súčasné technológie podľa vás efektívnejšie odpočúvanie ľudí ako za minulého režimu?
Na to nie je jednoznačná odpoveď. Technologicky je samozrejme súčasnosť oveľa ďalej, ale na druhej strane existuje predsa len viac zákonných a politických obmedzení. Rýchlosť spracovania informácie je mnohonásobne vyššia. Záznamové zariadenia sú kvalitnejšie, médiá tiež. Na druhej strane sú ľudia oveľa skúsenejší a oboznámenejší. Cez mobil vám nijaký inteligentný a strategicky uvažujúci jedinec nebude riešiť citlivé otázky. To napríklad ešte v 90. rokoch vôbec neplatilo a cez mobil sa bežne riešili i veľké obchody s narkotikami či zbraňami. Pár lumpov na to napokon aj doplatilo. Ale keby som sa mal prikloniť k nejakej jasnej odpovedi, tak dnes je efektivita odpočúvania a sledovania omnoho väčšia. Technický pokrok je skrátka ohromný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku