Jazykovedci počítajú s vyšším sebavedomím Slovákov

12.05.2011 11:05
Alexandra Jarošová
"Tvorba takéhoto slovníka je beh na dlhú trať," tvrdí jedna z jeho dvoch redaktoriek Alexandra Jarošová. Autor:

Vyšiel druhý zväzok Slovníka súčasného slovenského jazyka. Na takmer 1 100 stranách prináša viac ako 25-tisíc hesiel. Monumentálne dielo je výsledkom dlhodobého úsilia početného kolektívu lexikografov a odborných konzultantov.

Poskytuje pestrý obraz modernej slovenčiny, jej slovnej zásoby v celej šírke, hĺbke, dynamike a mnohotvárnosti. Práve preto však môže naraziť na nepochopenie časti odbornej i širšej verejnosti, ktorá by chcela mať z akademického výkladového slovníka praktickú príručku spisovnej slovenčiny, čo však jednoducho nejde skĺbiť.

Nemožno vylúčiť, že sa zopakujú výhrady a pripomienky niektorých odborníkov a úradníkov, ktoré už vyjadrili na adresu prvého zväzku. Vtedy sa im nepozdávalo, že nový výkladový slovník zachytáva aj množstvo nespisovných a slangových slov, takých ako atmoška, ciga či depka. Ale azda ešte viac vyčítali slovníku jeho variantnosť, najmä dlhý variant v slovách typu bábkár. Zástupcovia rezortu kultúry, odvolávajúc sa na normu z roku 1991, trvali na jej krátkej podobe.

Jazykovedci však považujú za správny aj dvojtvar bábkar/bábkár, rozprávkar/roz­právkár. Nielen to: za prípustné považujú aj varianty budhista/buddhista alebo Apolón/Apollón a tak ďalej.

Slová, ktoré sú prvýkrát v slovníku
- inlajny, inlajnista (angl.)
- jóbovka (hovor.)
- haluz (slang.)
- harašenie (angl.)
- kasting (angl.)
- kondička (hovor.)
- lobing (angl.)
- link (angl.)

Predvlani v súvislosti s novelou jazykového zákona vznikol spor aj o chápanie kodifikačného procesu v oblasti štátneho jazyka. Zákonodarcovia navrhovali mnohostupňový schvaľovací proces, ale bez ohľadu na závery odborníkov z jazykových komisií s celoštátnou pôsobnosťou by malo mať posledné slovo ministerstvo.

Po vyjdení prvého zväzku prišla Ústredná jazyková rada ako poradný orgán ministerstva k záveru, že nový slovník je sporný a nemožno z neho urobiť kodifikačné dielo ani ho odporučiť ako také používateľom slovenského jazyka.

Nestretne sa s rovnakým ohlasom ministerstva aj druhý zväzok?

Nie je slovník ako slovník

Ministerstvo zatiaľ ešte nereagovalo, ani jeho jazyková rada, ktorá sa pred dvoma mesiacmi čiastočne obnovila. Jej členkou bola a zostáva i jedna z dvoch hlavných redaktoriek slovníka Klára Buzássyová. Podľa nej teraz ťažko ešte povedať, či nepriaznivý názor rady a ministerstva pretrváva. Spočiatku to bol názor iba niekoľkých jazykovedcov, ktorým sa podarilo ovplyvniť širší okruh. Slovník preto nezískal „požehnanie“ ministerstva a punc kodifikovaného di­ela.

„Čo je však kodifikovanosť, lebo aj na to sú rozdielne názory?“ pýta sa doktorka Buzássyová. „Podľa nás kodifikácia je zachytenie jazykovej normy vo vedeckých publikáciách. Každý výkladový slovník má normatívny a v nadväznosti na to aj kodifikačný dosah. Túto vlastnosť však lexikografické dielo nezískava len (alebo len) vyhlásením zákonodarným orgánom o kodifikovanej podobe štátneho jazyka.“

Rovnaký názor zastáva aj spoluredaktorka slovníka a vedúca projektu Alexandra Jarošová. Slovník má poskytovať používateľom slovenského jazyka komplexný pohľad na jeho lexikálne bohatstvo a kvalifikovanú pomoc pri výstavbe kultivovaného jazykového prejavu. To je jeho hlavné poslanie. Tým, že veľmi podrobne odráža stav slovnej zásoby, sa zásadne líši od Krátkeho slovníka slovenského jazyka, od Pravidiel slovenského jazyka či od rôznych praktických príručiek, s ktorými si ho niekto naďalej zamieňa. Ústav nepredložil druhý zväzok jazykovej rade na posúdenie, ale ani neodstúpil od zásad pôvodnej koncepcie slovníka. „Nebudeme predsa skresľovať výsledky vedeckého výskumu, aby sme sa zapáčili jazykovej rade,“ vysvetľuje Jarošová. .„Aj v ústave sú odborníci, aj tam sú odborníci, nech teda prebieha odborná diskusia, ktorej sme sa nikdy nebránili. Mali by nás presvedčiť argumentačne, nie z pozície odborného orgánu ministerstva.“

Prvý zväzok mal napriek odmietavému postoju niektorých členov Ústrednej jazykovej rady priaznivý ohlas. Svedčila o tom väčšina odborných recenzií aj hodnotenia na domácich vedeckých konferenciách i na medzinárodných kongresoch. Vcelku kladný ohlas prišiel aj od jeho bežných používateľov.

Celý náklad prvého zväzku z vydavateľstva Veda sa pomerne rýchlo minul, vyžiadalo si to aj určitú dotlač. Presný počet predaných výtlačkov je zrejme obchodným tajomstvom, editorky ho odhadujú na tisícky.

Po slovníku je teda značný dopyt, jeho prvý zväzok (obsiahol písmena A až G) už štyri roky slúži tým, ktorí so slovom pracujú profesionálne, i ďalším používateľom. Ako ukázala prax, mnohí z nich sa už nevedeli dočkať pokračovania.

Ozaj, prečo to trvalo tak dlho? Podľa pôvodných prestav sa mal totiž druhý zväzok objaviť na trhu takmer o dva roky skôr…

Peciar by sa čudoval

V čase, keď vyšiel prvý zväzok, druhý s heslami od H do L už bol rozpracovaný: „háčko“ bolo skoncipované celé, niektoré ďalšie písmena čiastočne. Tvorcovia slovníka sa však na základe pokračujúceho výskumu rozhodli prehĺbiť a spresniť opis heslových slov, pričom zobrali do úvahy aj niektoré pripomienky k prvému zväzku z odborných recenzií i z ohlasov používateľov. A to znamenalo pozmeniť do istej miery aj celkovú koncepciu diela.

„Veci sme už vedeli lepšie sformulovať a tak sme sa najmä k písmenu H museli vrátiť a celé ho prerobiť,“ hovorí Jarošová. „A to bolo takmer 4-tisíc hesiel, čo nás veľmi zdržalo.“

To však nebol jediný problém. Takmer polovicu autorského kolektívu vtedy tvorili nové autorky s veľmi malými lexikografickými skúsenosťami. Lexikograf dozrieva dosť dlho, musí sa učiť. Do kolektívu boli prijaté na základe náročného konkurzu. Prihlásilo sa 46 záujemcov, prijali šiestich. Vlastne len ženy, s výnimkou jedného mladého muža, ktorý po krátkom čase dal prednosť inej práci.

Na tvorbe prvého zväzku bola veľká fluktuácia autorov. Napokon sa kolektív stabilizoval na 13 lexikografov. Pri druhom zväzku bolo treba zaúčať ďalších. Začínajúce pracovníčky mali svoje „tútorky“ z tímu, ktoré čítali aj ich rukopisy, a niektoré bolo treba niekoľkonásobne prerábať.

„Je to veľmi náročná práca, najmä na sústredenie a na čas, nie je však finančne primerane ohodnotená,“ vysvetľuje Jarošová. „Navyše, je to aj vedecky dosť nevďačná práca, lebo na lexikografii sa nedajú získať vedecké hodnosti, človek pri nej nemá veľmi čas písať monografie či prednášať na vysokej škole.“

V platnej smernici Ministerstva školstva SR o publikačnej činnosti nie je o vedeckých, resp. akademických slovníkoch ani zmienka. Ako je to možné, veď ide o originálny vedecký výstup? „Jednoducho tam nemá, na rozdiel napríklad od odborného alebo terminologického slovníka, svoju kolónku,“ odpovedá Jarošová. Z toho však potom vychádzajú všetky akreditačné konania a hodnotenia na vyššej úrovni.

Vráťme sa však k pôvodnej otázke – prečo to trvalo štyri roky, a nie dva či tri? Podľa Buzássyovej sa lexikografická práca na takom rozsiahlom diele, ako je viaczväzkový výkladový slovník, nedá plánovať celkom presne. „Plánuje sa s istou približnosťou.“

Ako je však možné, že prvý podobný výkladový slovník, 6-zväzkový, takzvaný Peciarov Slovník slovenského jazyka vyšiel celý za jedno desaťročie? A to lexikografi vtedy nemali k dispozícii ani počítače, ani ďalšiu modernú techniku.

Odborníci z počítačovej lexikografie, ktorých má aj náš jazykovedný ústav, zastávajú názor, že nové technologické postupy pomáhajú skvalitňovať lexikografickú prácu, ale nemôžu ju podstatne urýchľovať. V hre sú však aj ďalšie faktory.

Za niekoľko posledných desaťročí prešla slovenčina veľkou premenou, preto súbežne s prípravou nového slovníka treba dôkladne prebádať jazykovú prax, urobiť základný výskum morfológie i syntaxe nášho jazyka. „Autori nového výkladového slovníka musia do značnej miery suplovať prácu, ktorá býva včlenená do akademických gramatík,“ poznamenáva Buzássyová

Prvý zväzok Peciarovho slovníka spred polstoročia obsahoval písmena A až K na 815 stranách. Jeho pendant z nového projektu – ak porovnávame objemy oboch slovníkov v kilobajtoch – je dvaapolkrát väčší. Rozšírenie slovnej zásoby slovenského jazyka za uplynulé desaťročia sa muselo prejaviť aj v rozsahu dielu.

„Pribudli najmä odborné termíny, ktoré sa pred štyridsiatimi rokmi v slovenčine vôbec nepoužívali, ale aj hovorové slová, slangové a takzvané subštandardné výrazy,“ dodáva Jarošová. Už v prvom zväzku bolo veľa termínov z náboženskej oblasti, predovšetkým tie, ktoré používajú štyri hlavné konfesie na Slovensku. A z „autorských“ slov sa do slovníka dostala napríklad Satinského „čučoriedka“ ako milo expresívne pomenovanie dievčaťa. Slovo nezostalo len autorským, národ ho prijal.

V druhom zväzku sa objavili slová, ktoré ešte pred štvrťstoročím na Slovensku nikto nepoužíval. Viaceré sú slangové, napríklad kopnúť – prekopírovať (v počítačovej komunikácii), alebo hovorové: jóbovka, kompletka (kompletná prehliadka) a mnohé ďalšie.

Peciarov slovník mal aj s dodatkami 124-tisíc hesiel, Slovník súčasného slovenského jazyka má mať podľa pôvodného zámeru takmer dvojnásobok – asi 200-tisíc hesiel. Už teraz dosahuje – ak zarátame aj rozpracovanosť hesiel ďalšieho, tretieho zväzku – objem (opäť merané v kilobajtoch) celého Peciarovho slovníka!

Vzniká však otázka, či pri takom rýchlom obohacovaní slovenčiny novovznikajúcimi alebo prevzatými slovami z iných jazykov vystačí slovník s ďalšími piatimi alebo šiestimi zväzkami, ako sa pôvodne plánovalo?

Nepodceňovať používateľa!

Aby však nevznikol dojem, že v slovníku sa objaví každé nové alebo odvodené slovo z internetu alebo z ulice. Vo veľkej miere ich zachytáva takzvaný korpus slovenského jazyka, ktorý v jazykovednom ústave buduje iný výskumný tím.

„Nemáme ambíciu všetko obsiahnuť, všetko zaregistrovať,“ približuje Jarošová. „Nebežíme s každým novým slovom, ktoré sme videli na internete alebo v korpuse, hneď do slovníka. Aby sa tam nejaké nové slovo dostalo, musí žiť nejaký čas, musí ho používať dosť veľká časť ľudí. To znamená, že musí byť súčasťou lexikálnej normy, musí to byť viac-menej normálne slovo.“

Vo výkladovom slovníku sa síce objavujú aj slangové slová, ale také, ktoré nepoužíva iba úzka záujmová, profesionálna alebo sociálna skupina, Sú tam len tie, ktoré už prenikli do povedomia širšej verejnosti.

„Výber je pomerne prísny,“ prízvukuje vedúca projektu, aj tak má však trocha obavy, či niektorí používatelia takto zostaveného slovníka s ním dokážu správne pracovať. „Niektorí ten slovník nevedia čítať. Myslia si, že ak je raz slovo v slovníku, tak ho možno použiť vždy a všade. “

Ilustruje to na príklade slangového slová hysák. " Predsa ho nebudem používať vo verejnom prejave a keď už, tak musím mať na to veľmi vážne dôvody. Ak mám pri slove napísané „subštandardné“ alebo „slangové“, tak viem, že ho môžem použiť v súkromnej komunikačnej sfére."

Človek je však tvor pohodlný, a tak očakáva, že rozhodnutie prevezme zaň ktosi iný, v tomto prípade jazykovedec. Nech povie jasne, čo je správne a nesprávne, spisovné alebo nespisovné!

„Táto predstava nie je celkom nelegitímna či neracionálna,“ pripúšťa Jarošova, „a mala svoje opodstatnenie v časoch, keď sa konštituoval alebo stabilizoval spisovný jazyk. Ale 224 rokov po Bernolákovi a 167 rokov po Štúrovi tu máme predsa len inú situáciu!“

Podľa nej normu jazyka dnes tvoria jeho používatelia. A jazykovedci ju opisujú na úrovni súčasného lingvistického poznania, samozrejme. „Naša úloha je usmerňovať, radiť, odporúčať. V niektorých prípadoch naliehavo odporúčať. Nie viac, ale ani menej. A náš slovník to v podstate robí.“

Keď pred rokmi vznikal Krátky slovník slovenského jazyka, autori váhali, či dávať doň vôbec takzvanú subštandardnú lexiku Mali pocit – a zrejme sa ani veľmi nemýlili – že keď čitateľ uvidí také slovo v slovníku, bude to preňho signál, že je dobré, spisovné a môže sa používať za každých okolností. Niečo z tých slov sa do slovníka predsa dostalo, ale vytlačili ich obyčajným písmom, nie ako ostatné slová tlačené polotučne.

„Dnes je situácia predsa len iná,“ myslí si Jarošová, „používateľa už nemôžeme takto podceňovať, svedčia o tom napríklad internetové debaty o jazykovej kultúre. Ľudia už pomerne dobre chápu jazykovednú problematiku a orientujú sa v nej.“

Pripúšťa však, že veľký výkladový slovník je určený prevažne pre poučených používateľov s vyššou lexikografickou kultúrou. Buzássyová hovorí o „jazykovo sebavedomých“ používateľoch, ktorí cítia spoluzodpovednosť za utváranie spisovného a národného jazyka.

Je to beh na dlhé trate

Ani pred štyrmi rokmi autori slovníka nevedeli presne povedať, koľko bude mať napokon zväzkov.

„Opatrnosť v našom vyjadrovaní neznamenala nejaký alibizmus, ale vychádzali sme aj zo skúseností autorov iných, v našom prostredí vypracúvaných slovníkov,“ hovorí Buzássyová. " Napríklad z plánovaného päťzväzkového Veľkého slovensko-ruského slovníka je nakoniec šesťzväzkový."

Sama naďalej predpokladá, že rozsah ich slovníka neprekročí plánovaných sedem-osem zväzkov. A dodáva: „Či ich bude sedem alebo osem, závisí aj od toho, ako bohato sa spracujú slová, najmä slovesá s bohatým predponovým tvorením.“ Zo skúsenosti je to lexika písmen napríklad s predponami po-, pre-, vy-, za-.

Kedy vyjde tretí zväzok? Najskôr vraj začiatkom roku 2015. Čo je však celkom isté, do roku 2013 bude zväzok skoncipovaný a polovica jeho hesiel aj zredigovaná. „Také sú podmienky poskytnutého grantu, " vysvetľuje Jarošová, "a tie aj splníme. Ale k ďalšiemu sa nemôžeme zaväzovať. Jedine ak k tomu, že budeme i naďalej intenzívne pracovať.“

Pri takomto tempe však posledný zväzok vyjde o 20 alebo až 25 rokov. Čo dovtedy? Máme naďalej používať už čiastočne zastaraný Peciarov slovník, po ktorom je v antikvariátoch taká zhánka? Nejde to všetko urýchliť? Čo na to vlastne treba – viac financií? Alebo viac lexikografov?

Podľa Jarošovej to nezávisí od počtu ľudí a pripomína známy Murphyho zákon: ak chcete zrýchliť prácu, tak v dobrej viere prijmete viac ľudí do kolektívu a práca sa okamžite spomalí. „Na istý čas, a nie nepodstatný, dosiahnete opačný efekt, lebo nových ľudí treba zaučiť, ich krok zosúladiť s ostatnými.“

Ale tí, čo na slovníku dnes pracujú, už časové rezervy nemajú. „Robíme na doraz, nepoznáme večery, víkendy, neberieme si dovolenky. Možno až náš kolektív celkom dozreje, skonsoliduje sa aj po kvalifikačnej stránke, tak to pôjde s väčšou rutinou a o niečo rýchlejšie, ale aj tak to bude beh na dlhú trať,“ dodáva Jarošová.

Obe editorky sa už zmierili s tým, že na poslednom zväzku nebudú pracovať. Slovník zrejme dokončia mladšie kolegyne, ich nasledovníčky. Taký už je osud veľkých jazykovedných projektov. Nielen u nás, všade na svete.

Čo dlhuje praxi veda o jazyku

Slovenčina nemusí mať komplexy menejcennosti, lebo má už niekoľko veľkých slovníkov, ktoré možno považovať za významné kultúrotvorné diela. Vyšiel už 6-zväzkový Historický slovník slovenského jazyka, Veľký slovník cudzích slov so 130-tisíc slovami či Synonymický slovník so 40-tisíc heslami. Ďalšie veľké slovníky však stále chýbajú.

Prax túži napríklad po veľkom etymologickom slovníku, osvetľujúcom pôvod, prvotný význam a príbuznosť slov. Majú ho už všetky okolité národy. Nie je to hanba?

„Uvažovať o veľkom, mnohozväzkovom etymologickom slovníku by bolo dnes vzhľadom na nedostatok bádateľov v tejto oblasti predčasné,“ upozorňuje profesor Pavol Žigo, riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra. „Pred dokončením je však aspoň stručný etymologický slovník, ktorý pripravil pracovník nášho ústavu Ľubor Králik.“

Najmä z radov spisovateľov a pracovníkov médií občas zaznieva požiadavka na adresu jazykovedcov, aby pripravili veľký slovník frazém aj osobitný veľký slovník neologizmov, nových slov.

Len druhý, práve vydaný Slovník súčasného slovenského jazyka obsahuje takmer 4 400 frazém a iných ustálených spojení. Okrem toho stovky nových slov a významov. „Dali by sa vybrať do špeciálnych slovníkov, najprv však treba dokončiť ďalších päť alebo šesť zväzkov veľkého výkladového slovníka,“ pripomína jeho redaktorka Alexandra Jarošová.

V Česku vydali nedávno Slovník nespisovnej češtiny. Nepotrebovali sme niečo také aj na Slovensku? Pred časom vyšiel Slovník slovenského slangu od Braňa Hochela, ale tu sa má na mysli niečo väčšie, rozsiahlejšie, zachytávajúce hovorovú reč s príznakmi nespisovnosti: aj argot (reč podsvetia), aj reč dnešných detí a študentov.

Podľa Kláry Buzássyovej z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra profesionálnym používateľom jazyka dnes viac chýba Veľký česko-slovenský slovník. A ten už vzniká v ich ústave

Veľké slovníky sú dôležité, ale zatiaľ nevyšli ani niektoré ďalšie významné monografie, čo tiež patrí medzi podlžnosti slovenskej jazykovedy. A bez nich potom viazne aj tvorba slovníkov. Jarošová upozorňuje v tejto súvislosti na potrebu pripraviť a vydať akademickú morfológiu slovenského jazyka (nevyšla od roku 1966). Akademická syntax, zaoberajúca sa skladbou viet a súvetí, nevyšla na Slovensku vôbec.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku