Bratislavský hrad chceli po ničivom požiari zbúrať

04.06.2011 06:00
Bratislavský hrad, požiar
Detail grafiky Požiar Bratislavského hradu Autor:

Horí, horí, kráľovský zámok horí! rozliehalo sa Podhradím a celým mestom v utorok tesne pred svitaním. Požiar vypukol na viacerých miestach paláca, čoskoro zachvátil strechu a celá obrovská budova bola zrazu v plameňoch. Tak aspoň opisovali požiar, ktorý pred dvesto rokmi zničil Bratislavský hrad, vtedajšie noviny.

„Silný vietor rozšíril požiar na Podhradie a ešte aj tretí deň Hrad a domy obyvateľov Podhradia stále horeli,“ referoval neskôr Pressburger Zeitung. Škodu vyčíslili na 2 milióny guldenov, v ohni zahynulo 9 ľudí, niekoľko bolo nezvestných a 77 rodín zostalo bez prístrešia.

Hneď bolo jasné, že požiar zavinili vojaci ubytovaní na Hrade, názory na bezprostredné príčiny katastrofy sa však líšili. Po dvoch storočiach načrtol veľmi pravdepodobný scenár udalostí archeológ a historik Štefan Holčík:

„Bývalo zvykom, a to nielen v kasárňach, na jar staré slamníky z postelí spáliť a nahradiť novými, izby vyzametať, steny izieb a fasády domov vybieliť vápnom. Upratovanie v zámockej kasárni Schlosskaserne určili v roku 1811 na 28. mája. Prepotené, možno aj premočené a otravným hmyzom zamorené slamníky vraj vojaci vyniesli na dvory a zapálili. Horiaca slama krásne lieta a ak jej pomôže vietor, je to hotový ohňostroj.“

Koniec kráľovského zámku

Na Hrade horelo síce už aj v roku 1792, ale väčšie škody vtedy nevznikli. Horšie dopadlo Podhradie koncom júna 1809, keď na Bratislavu zaútočili napoleonské vojská. Pressburger Zeitung narátal 125 domov zhorených do tla. Stovky ľudí si zachraňovali hole životy vo vinohradoch.

Do kráľovského zámku však plamene nedočiahli. Keď 31. augusta Napoleon na svojej inšpekčnej ceste tajne navštívil Bratislavu, Hrad sa ešte týčil nad mestom v plnej svojej kráse.

Treba vari pripomenúť, že Hrad v tom čase už nebol pevnosťou, ale prepychovým zámkom, na ktorý sa zmenil po poslednej prestavbe, nariadenej v roku 1760 Máriou Teréziou. Cisárovná rozhodla zmeniť goticko-renesančný charakter Hradu tak, aby sa mohol využiť ako obývateľné sídlo. Prestavba zasiahla celý areál, vyrástli v ňom nové budovy, urobili sa parkové úpravy. Zmenilo sa aj priečelie hradného paláca a dostalo vzhľad pravidelnej súmernej fasády.

Hrad sa stal sídlom arcivojvodu Alberta Tešínskeho, ktorý si tam zariadil reprezentačné priestory. Na východnej strane paláca vtedy pristavili takzvané Tereziánum, kde arcivojvoda umiestnil obrazáreň, knižnicu a umelecké zbierky. V pláne boli ďalšie úpravy, ale po odchode cisárovej do ústrania v roku 1765 sa utlmili a po jej smrti o pätnásť rokov neskôr aj skončili.

Hlavný palác Hradu s tzv. Korunnou vežou vpredu...
Hlavný palác Hradu s tzv. Korunnou vežou vpredu pred obnovovacími prácami. Autor: reprofoto: Z knihy Bratislavský hrad

Po veľkom požiari písali noviny o kráľovskom zámku ako o „pýche mesta a celej krajiny“, ale bola to už iba spolovice pravda. Politický význam Hradu i Bratislavy ako bývalého korunovačného mesta po smrti Márie Terézie rýchlo upadal.

Jej syn Jozef II. prikázal hneď v roku 1780 vojvodovi Albertovi vysťahovať sa z Bratislavy. Ústredné uhorské úrady premiestnil do Budína alebo do Viedne. Tam nechal previezť aj korunovačné klenoty z Korunnej veže, kde ležali od roku 1712. Nasledovali ich umelecké zbierky, hodnotnejšie zariadenie a nábytok.

Pressburg – Prešporok sa stával provinčným mestom s 30-tisíc obyvateľmi, medzi ktorými prevládali Nemci. V roku 1784 umiestnili do opusteného Hradu Generálny seminár, ktorý pripravoval budúcich kňazov. Pre zaujímavosť, bol medzi nimi aj Anton Bernolák, spoluzakladateľ spisovnej slovenčiny.

O šesť rokov neskôr však Generálny seminár zrušili a na Hrade zostal iba seminár ostrihomskej diecézy. Ale aj ten v roku 1802 preložili do Trnavy. Po jeho odchode nasťahovali do Hradu vojenskú posádku. Už to samo osebe znamenalo definitívny koniec „kráľovského zámku“.

Z paláca rodinné vily

Ľahšie je vymenovať, čo na Hrade po tom strašnom požiari zostalo, ako to, čo nezostalo. Ako uvádza Holčík, neprehoreli a neprepadli sa len klenby nad niektorými miestnosťami prízemia, ako aj mohutné klenby, ktoré prekrývajú suterény.

Iste, v prvej polovici 19. storočia požiare ničili aj iné slovenské hrady a mestá, napríklad v Komárne v roku 1848 zhorelo za silného vetra 389 budov. Medzi nimi päť kostolov, župný dom a radnica, škola, ba dokonca aj dunajský most a devätnásť veľkých drevených lodí s obilím. A v Lučenci zostali po požiari v roku 1849 zo 369 domov iba dva také, ktoré sa dali hneď obývať.

Ako však poznamenal kedysi Andrej Szőnyi vo svojom náčrte vývinu slovenskej architektúry a stavebníctva, tieto požiare boli zakaždým podnetom k novej výstavbe a obnove. Lenže rekonštrukcia Bratislavského hradu sa odďaľovala dlhých 140 rokov! Medzitým ho niekoľkokrát navrhovali zbúrať, aby jeho zrúcaniny prestali konečne strašiť Bratislavčanov a návštevníkov mesta.

V prvých rokoch po požiari malo mesto iné priority, muselo myslieť predovšetkým na obnovu ohňom poškodených obytných štvrtí. Tak aspoň zdôvodňoval v roku 1960 nečinnosť predkov Jozef Lichner, dlhoročný riaditeľ Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti. Ale prečo sa potom s obnovou nezačalo ani neskôr? „Rozpadávajúce sa feudálne spoločenské zriadenie nebolo už schopné pomôcť Hradu,“ znela dobou nadiktovaná odpoveď.

Dosť na tom, že Hrad zostal i naďalej v správe c. k. armády. Vojenský erár ako-tak udržiaval zachované budovy na severnej i južnej strane areálu, najmä tie, čo sa nachádzali pri hradbovom múre. Boli z nich totiž kasárne. Obďaleč vznikli rôzne násypy a delostrelecké pozície. Po čase pribudol vodovod pre vojenskú ubikáciu. Ale to bolo asi tak všetko.

Ostatné časti Hradu sa čoraz viac menili na rozvaliny, hlodal ich zub času. Okrem neho však pamätník zašlej slávy rozoberali kus po kuse šikovní obyvatelia mesta. Mnohé nové domy v Podhradí vznikli vraj práve z tohto materiálu. Tak zmizlo z povrchu zeme napríklad Tereziánum, po ktorom ešte pred niekoľkými desaťročiami boli stopy na východnom priečelí hradného paláca.

Na snímke je pohľad na zničené steny paláca z...
Na snímke je pohľad na zničené steny paláca z vnútornej strany. Autor: reprofoto: Z knihy Bratislavský hrad

Zachráňte Hrad!

Prvé vážnejšie volanie o záchranu Hradu zaznelo až pred blížiacou sa storočnicou požiaru. Vtedajší mestský archivár Ján Batka sa odvolal na verejnú mienku v meste, ktorá je vraj za „dôstojné zachovanie trosiek Hradu“.

Vo svojich dvoch memorandách podal Batka návrhy, ktoré by si vyžiadali podľa neho „nie veľké náklady“ a „mohli by sa sústavne rozdeliť na viacero rokov, nakoľko grandiózne, monumentálne múry zámocké pevne vzdorujú búrkam a nepohode“.

Kontrolná komisia autonómneho bratislavského obecného zboru vyzvala v novembri 1909 mešťanostu Tivadara Brollyho, aby zistil, ako by bolo možné prostredníctvom deputácie žiadať u panovníka vyriešenie tejto otázky. Asi veľa toho nezistil a nič sa nevyriešilo. Už o päť rokov mala monarchia celkom iné starosti – vypukla svetová vojna.

Po vojne pribudlo hlasov volajúcich „Zachráňte Hrad!“ Ozývali sa zo stránok viacerých novín a časopisov, slovenských a už aj českých. Veľkú iniciatívu vyvinul najmä Janko Alexy, vtedy mladý akademický maliar, ako aj už skúsený architekt Dušan Jurkovič, v tom čase prednosta Vládneho komisariátu na ochranu pamiatok. V roku 1920 prišiel s návrhom umiestniť župný archív na Bratislavský hrad, ktorý by sa na tento účel opravil.

O štyri roky neskôr sa rozhodovalo, kde umiestniť Právnickú a Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Jurkovič nielenže zopakoval svoj návrh (na Hrad), ale už urobil aj potrebné skice, ako si to predstavuje.

Celé hradné nádvorie malo dostať monumentálny ráz viacerými novostavbami, citlivo zakomponovanými do historického prostredia. Hlavný palác mienil Jurkovič zastrešiť a vnútorné miestnosti využiť na činnosť študentských spolkov alebo pre potreby Univerzitnej knižnice.

Ďalšia príležitosť pre Hrad sa naskytla pri zvažovaní, kam umiestniť Krajinskú politickú správu Slovenska. Jurkovič to síce nepovažoval za najšťastnejšie riešenie, ale koncom decembra 1926 sa nakoniec zaň prihovoril v úsilí zachrániť, čo sa ešte dá.

Ani jeden z Jurkovičových návrhov sa neuskutočnil, dokázali však vyvolať značný ohlas. O vec sa musel napokon zajímať úrad ministerského predsedu v Prahe, ale od slov k skutkom bolo ešte ďaleko.

V roku 1931 priniesla slovenská tlač alarmujúce články s titulkami Bratislavskému hradu hrozí zrútenie. Padali ďalšie vnútorné obvodové múry Hradu a vo vonkajších sa začali objavovať nebezpečné trhliny. V roku 1937 sa v štátnom finančnom rozpočte konečne pamätalo aj na reštaurovanie Bratislavského hradu. Ale máločo sa stihlo – na obzore bol ďalší vojnový požiar.

Zdalo sa, že Slovenský štát, ktorý vznikol na troskách prvej ČSR, nedovolí Hradu ďalej pustnúť. A naozaj, v roku 1941 sa konala medzinárodná architektonická súťaž na výstavbu slovenských vysokých škôl v priestoroch hradného návršia a v Podhradí. Vyhodnotili ju v prvom štvrťroku 1942 a výsledky veru mnohých šokovali.

Podľa víťazného projektu odmeneného II. cenou sa mal totiž Hrad – zbúrať. Autori, bratia Ernesto a Attilio La Padula z Ríma, navrhovali namiesto hradného paláca postaviť inú dominantu mesta. V podobnom duchu sa niesol ďalší ocenený návrh bratov Luckhardtovcov z Berlína. A vôbec, 10 z celkového počtu 23 zaslaných projektov Hrad búralo a vytváralo novú siluetu mesta. Ďalších sedem projektov navrhovalo Hrad reštaurovať, tri – konzervovať a ďalšie tri stáli kdesi uprostred.

Nakoniec však zostalo všetko po starom…

Radšej ho mali zbúrať?

Prechod frontu o tri roky neskôr mohol znamenať pre Hrad úplnú skazu. Jeho hradby sa totiž stali súčasťou nemeckej „bratislavskej pevnosti“, ktorá mala zastaviť ofenzívu vojsk maršala Rodiona Malinovského. Skupina vojakov wehrmachtu sa zakopala na hradnom návrší a pri ústupe vraj mala príkaz Hrad vyhodiť do vzduchu. Zabránil jej v tom nečakaný útok dunajskej flotily?

Hrad prežil, ale v akej podobe! V jeseni 1945 sa zrútila celá južná stena severného krídla paláca – 24 kubických metrov. „Zrúcaniny Bratislavského hradu – zamĺknutého svedka stáročí – šľahané vetrom a dažďom pomaly hynú,“ varoval v máji 1947 historik umenia Július Kálmán.

Kasárne na hradnom návrší krátko predtým zrušili a pamiatku sprístupnili verejnosti. Starší rodení Bratislavčania spomínajú, že na rozpadávajúce sa torzo Hradu si v detstve postupne zvykli a že neskôr im pripadalo dokonca romantické. Často navštevovali hradné nádvorie, najmä po tom, čo sa tam zriadil amfiteáter. Hlavný palác sa však musel uzavrieť. Jeho stav nezaručoval návštevníkom bezpečnosť. Nielen pre padajúce steny – večer sa tam stretávali rôzni dobrodruhovia a postavičky z bratislavského podsvetia.

O obnove Hradu sa rozhodlo v roku 1953. Predchádzal mu dôkladný výskum. Rekonštrukčné práce sa skončili v roku 1962. Alexyho a Jurkovičov sen sa stal skutočnosťou. O rok skôr vyhlásili úrady Bratislavský hrad za národnú kultúrnu pamiatku. Začal slúžiť reprezentačným a múzejným účelom. Na dávny požiar sa postupne zabudlo.

Väčšinu Slovákov nová podoba Hradu nadchla, niektorých však nechala ľahostajnými a našli sa aj takí, ktorých priam pobúrila. Hlavný hrdina románu Krv od Ruda Slobodu tvrdí, že po návšteve Bratislavského hradu si musí zakaždým vypiť, lebo až natoľko mu ničí náladu. „Štát vynakladá obrovské sumy na opravu hradov a možno by bolo lepšie, keby ich všetky zbúrali, lebo máloktorý sa dostane do ľudského rozmeru,“ myslí si Slobodov gazda.

Ale, ako sa vraví, proti gustu žiaden dišputát…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku