Dnes je tu epidémia E. coli, ale predtým ničili Slovensko oveľa strašnejšie nákazy – cholera, škvrnivka, červienka, žltačka a ďalšie „špinavé“ ochorenia. Najčastejšie sa totiž prejavovali hnačkami, vysokými horúčkami a pestrofarebnými výražkami na tele. Človek však rád zabúda a navyše je to tvor pohodlný. Aj nepoučiteľný?
Pred 150 rokmi sa Európou prehnala pandémia cholery, jedna zo šiestich najväčších. K nám prenikala cez Ukrajina a Poľsko, na východnom Slovensku ochorel každý druhý obyvateľ. Ani na západe však situácia nebolo omnoho lepšia.
V Bošáci bol vtedy evanjelickým farárom Jozef Ľudoví Holuby, ináč významný botanik a etnograf. Ako neskôr spomínal, denne mal toľko pohrebov, že musel pochovávať bez obradov. „To som nahradil v najbližšiu nedeľu, že som tých umervších v kázni spomenul a parentáciu (smútočnú odobierku – pozn. red.) od oltára prečítal, niekedy aj 3–4 parentácie skrátene.“
Antibiotiká vtedy ešte iba čakali na svojho objaviteľa. Uplynie dlhých šesť desaťročí, kým si Škót Alexander Fleming všimne, že pleseň Penicilinum notatum vytvára za určitých podmienok látky, ktoré zabíjajú niektoré kmene baktérií…
V jeseni 1866 zamoril celú bošácku dolinu neznesiteľný kyslastý smrad. Rozchýrilo sa, že účinným liekom na choleru je cesnak rozpustený v octe, ktorým „treli kŕčmi napadnuté údy chorých“.
Nič sa nevedelo o pôvodcovi nákazy ani o spôsobe jej prenosu. „Cholera je akútne infekčné ochorenie človeka vyvolané toxínom Vibrio cholerae,“ vysvetľuje profesor Ondrej Bálint v najnovšom vydaní učebnice pre medikov. „Prameňom nákazy je infikovaný chorý, ktorý vylučuje vibriá stolicou. (…) Cholera sa najčastejšie prenáša vodou, no v nedostatočných hygienických podmienkach sa môže významne uplatniť aj fekálno-orálny proces a prenos potravinami, kontaminovanými vodou, rukami a muchami.“
Aké asi mohli byť hygienické podmienky na slovenskej dedine pred 150, 100 a na mnohých miestach aj pred 50 rokmi? Podľa zachovaných dokumentov a svedectiev boli – pod kritiku.
Zaobišli sa bez umývadla i WC
Málokto urobil pre základnú zdravotnícku osvetu na Slovensku viac ako český lekár Ivan Hálek. Pred 110 rokmi (päť rokov po svojej promócii) prišiel na Kysuce a väčšinu ich obyvateľov našiel žiť ešte v stredovekých podmienkach.
Na Slovensku strávil Hálek potom väčšinu svojej lekárskej praxe. V roku 1939 ho však ľudáci prepustili zo štátnych služieb a donútili – v zmysle hesla „Česi peši do Prahy“ – opustiť Slovensko. To je však už iná kapitola. V roku 1929 vydal tento obetavý propagátor zdravovedy populárnu brožúru Ako ozdraviť našu dedinu.
„Kúpajúci sa dedinčan je u nás vždy ešte výnimkou,“ napísal Hálek. „Lež oni si necenia vodu ani ako prostriedok na nadobudnutie a udržanie čistoty. Koľkým z nich stačí, že si ráno, keď vstali z postele, naberú z hrnčeka vody do úst, pustia si ju do dlaní a mokrými rukami ošúchajú si tvár. Ani pred jedením si ruky neumyjú. Preto v toľkých našich dedinských domoch nenájdete umývadla. Je to zbytočný riad. O kefke na zuby ani nehovorím.“
V lete boli veľkou pliagou v dedinskom príbytku – muchy. Hálek trpezlivo vysvetľoval, prečo sú muchy nebezpečné: „Vo výkaloch, ktoré mucha primešiava nám do jedál, sú neraz aj takzvané choroboplodné zárodky, mikróby, ktoré spôsobujú a prenášajú rôzne ochorenia: týfus brušný, červienku, črevné katary a pod.“
Za najdôležitejšie v boji s muchou považoval Hálek „hygienicky správne záchody“. Je to až na neuverenie, ale pred 80 rokmi väčšina dedinských príbytkov nemala ani suchý záchod. Vtedajší lekár dával do pozornosti takzvaný americky typ vidieckeho WC.
„Je to jednoduchá drevená búdka so strechou, okienkom a komínčekom na vetranie,“ vysvetľoval. „Okienko je zamrežované hustou sieťkou, v komínčeku je sieťová pasca na muchy. Zvláštnosťou tejto búdky je vlastne iba presnosť stolárskej práce, aby nevznikla nijaká, čo ako úzka škára, ktorou by sa mohla prešmyknúť mucha.“
Približne v čase, keď Hálek šíril zdravotnícku osvetu v Hornotrenčiaskej župe, slovenský dramatik Ivan Stodola ju masovo rozvinul v Liptove, kde pätnásť rokov pôsobil ako župný lekár. Hneď po nástupe do tejto funkcie navštívil obce Žiar a Konská, ktoré predtým postihla epidémia brušného týfusu.
Toto infekčné ochorenie sa spočiatku prejavuje nechutenstvom, horúčkami, vracaním a bolesťami hlavy. Neskôr sa objavujú ružové výražky na bruchu a hnačka žltozelenej farby. Pri ťažkých formách ochorenia pacient zomieral už do troch dní.
Stodolu milo prekvapilo, že takmer v každom dvore našiel nový záchod, ibaže málokde toto jednoduché drevené zariadenie (aj keď nie práve amerického typu) používali. Vystavať ho museli, lebo to nariadili okresné orgány, keď sa ich však župný lekár spýtal, prečo majú na WC pribité dvere, odpovedali: „Ktože by si hnusil do takého nového?! Veď za chlievmi i v záhrade miesta dosť.“
Foto: Archív autora
Obrazy horšie ako z Danteho pekla
Hálek i Stodola prežili prvú svetovú vojnu na fronte ako vojenskí lekári. Priniesli si odtiaľ skúseností, ktoré by inde sotva kedy získali. Napríklad Stodola slúžil v takzvanom cholerovom vlaku, ktorý premával medzi Miškovcom a Medzilaborcami. Tam v železničnom sklade videl vraj obrazy, ktoré nenájdeme ani v Danteho pekle.
„Na slame zvíjalo sa vyše tristo chorých,“ spomínal neskôr, „niektorí už v posledných kŕčoch. Všetky drevené stĺpy, podpery objímali chorí a bolestne stenajúc, vydávali zo seba ešte zvyšky tekutiny črevami alebo ústami.“
Naložili teda do vlaku s trinástimi vozňami všetkých okrem tých, čo už dokonávali. „Kvapkal som ópium, umierajúcim striekal kamforu, ale do Miškovca som priviezol osemnásť mŕtvych. Všetci umreli v posledných kŕčoch na záchode.“
To sa stalo v prvom roku vojny. V druhom a treťom roku, najmä v zimných mesiacoch, sa na ruskom fronte rozšírila možno ešte horšia pliaga – škvrnivka, škvrnitý týfus zvaný aj flektýfus. Ide o ťažké horúčkovité infekčné ochorenie, ktoré vyvoláva baktéria Rickettsia prowazekii, prenášaná šatovými všami. Vraj máloktorý pôvodca nákazy zahubil na svete toľko ľudí, ako práve tento mikrób.
Kým choleru sa po prvej svetovej vojne podarilo hygienickými opatreniami takmer zlikvidovať, o škvrnivke sa to dalo povedať až po ďalšom svetovom požiari. Napríklad v Šarišsko-zemplínskej župe sa ešte aj začiatkom roku 1944 vyskytla taká epidémia škvrnitého týfusu, že museli kvôli nej vyhlásiť zákaz cestovania vlakom i autobusmi, ktorý postupne rozšírili na celé územie Slovenska.
V tom čase už bol na svete „zázračný“ liek zvaný penicilín. Podľa odborníkov zachránil milióny životov v záverečnej fáze vojny. Pri vylodení Spojencov v Normandii v júni 1944 už mali Američania dostatok tohto antibiotika, zatiaľ čo Nemci a Japonci tajomstvo jeho výroby ešte neodhalili.
O rok neskôr, v júni 1945, prišli z Ameriky prvé zásielky penicilínu (v rámci akcie UNRRA) konečne aj na Slovensko. Pomáhali najmä pri tlmení povojnových epidémií brušného týfusu. Ročne sa u nás vyskytlo priemerne 3 000 prípadov tohto ochorenia, z nich takmer desatina sa končila smrťou. Dovezený penicilín sa však ku každému pacientovi nedostal a na čiernom trhu mal cenu zlata. Preto sa postupne začal vyrábať aj u nás. Najprv v českých Roztokách a od roku 1958 v Slovenskej Ľupči.
Dobre utajené epidémie
Chvíľu sa zdalo, že masové očkovanie a antibiotiká znamenajú koniec ničivých epidémií. Rýchlo sa však ukázalo, že také „špinavé“ ochorenia, ako sú cholera, týfus či dyzentéria, nemožno zvládnuť bez dostatočnej hygieny a sanitačných opatrení, bez zlepšenia výživy a potravinárskych technológií.
Až v poslednom čase vychádza najavo, že epidémia škvrnitého týfusu sa na Slovensku vyskytla ešte aj 16 rokov po vojne. Len vtedy sa také veci nezverejňovali. Svetovej zdravotníckej organizácii to však úrady v roku 1961 museli nahlásiť a ČSSR mala medzinárodnú hanbu, veď škvrnivka súvisí so základnou hygienou. Prípad sa stal v jednej rómskej osade pri Zvolene. Ľudia sa tam v tuhej zime pozakrývali starými handrami, v ktorých prežili infikované šatové vši.
Koncom októbra 1970 zase v Trebišovskom okrese prepukla epidémia cholery. Ohnisko nákazy sa nachádzalo vo Vojanoch, kde práve prebiehala výstavba elektrárne EVO 2, a v susedných obciach Vaškovce a Suché. V novinách sa nesmela o tom uverejniť žiadna správa, hneď sa však zaviedli prísne karanténne opatrenia.
Dnešný trebišovský hygienik Jozef Sládek vtedy študoval na vysokej škole v Prahe. "Blížili sa Vianoce, ale študenti z východu republiky sa nemohli dostať domov, do postihnutej oblasti sa totiž nesmelo cestovať " spomína.
Vláda tam nasadila armádu, vznikol sanitárny kordón. A hoci platil prísny zákaz vycestovania z ohniska nákazy, skupiny rómskych utečencov sa čoskoro objavili až na severnej Morave. Ako sa na svojich rebrinákoch vyhli cestným kontrolám, ostáva dodnes záhadou.
V Ostrave sa s nimi porozprával vtedajší krajský epidemiológ Vladimír Plesník a v nedávno vydaných spomienkach o tom vypovedá: „Čo je to cholera síce nevedeli, ale predpokladali, že keď všetci pred ňou utekajú, musí to byť veľmi škaredé ochorenie.“
Niekoľko dní však ani miestni lekári presne nevedeli, o čo vlastne ide. V michalovskej nemocnici postihnutým najprv diagnostikovali „akútnu pankreatitídu“. Dvaja zomreli, ďalších sedemnástich však z najhoršieho dostali.
Expertíza ukázala, že vojanskú epidémiu vyvolalo „Vibrio cholerae, biotyp El Tor, hemolitický kmeň, vyskytujúci sa vo svete už iba ojedinele“. Zdroj nákazy zistili v závodnej jedálni, mali tam napríklad upchatú odpadovú rúru. Nosičom baktérií bol jeden učeň.
Ale odkiaľ sa cholera na východnom Slovensku (v druhej polovici 20. storočia!) vlastne vzala? To bol dlho predmet najväčšieho tajomstva. Významný slovenský epidemiológ Juraj Červenka vtedy iba naznačil kolegom, ako sa veci majú, keď parafrázoval okrídlený latinský výrok o svetle z východu „Ex Orientis lux et chorea“. (Cholerová epidémia sa v tom čase vyskytla aj na druhej strane štátnej hranice – v bývalom Sovietskom zväze).
Čo nám ešte špina prinesie?
Doktor Sládek môže porozprávať aj o poslednej známej epidémii brušného týfusu u nás, ktorá sa vyskytla v roku 1975 (!) vo Vranove nad Topľou, s ohniskom v tamojšej Bukóze. „Mali tam vtedy problémy s dodávkou pitnej vody, a tak ju načas nahradili technologickou vodou, ktorú brali z rieky Ondava a do tej sa vypúšťali splašky. Ľudia sa jej napili a bolo to.“
Netreba zabúdať, že v tých rokoch vodovod a kanalizácia neboli ešte na slovenskom vidieku takou samozrejmosťou ako dnes. Mohol sa nimi pochváliť iba každý štvrtý a v niektorých regiónoch iba každý piaty byt či dom. Pritom dodržiavanie základných hygienických predpisov podliehalo – vtedy, ako aj dnes – akýmsi čudným výkyvom.
Podľa Sládka má našinec k infekčným chorobám podobný vzťah ako k živelným pohromám: „Len čo sa epidémia pominie, zabúdame na ostražitosť a hygiena sa opäť stáva piatym kolesom na voze – až do ďalšieho nešťastia.“
Hygienik pripomína epidémiu hepatitídy typu A v Košiciach pred pätnástimi rokmi, ktorá postihla okolo tisíc ľudí. Zdroj nákazy zistili v prevádzke na výrobu párkov, kde majiteľ hrubo zanedbal základnú hygienu.
Najviac sa však obava návratu niektorých už zabudnutých infekcií alebo vpádu novo vznikajúcich, do najzaostalejších rómskych osád: „Hygienické podmienky sú tam na to už vytvorené, stačí len zavliecť nákazu…“